Najprv veselá spomienka na deň spred pár rokov, keď sa v Istropolise, v Divadle G-dur, mala konať prvá skúška Gogginových Mníšok -- malého alebo milého amerického muzikálu, ktorý som pre toto divadlo prekladal, nuž som nemohol chýbať ani na prvej čítačke. Úspech inscenácie bol už vopred zaručený -- réžie sa ujal skvelý režisér a môj dobrý priateľ Karol Spišák. Zrána sme sa najprv poprechádzali po neďalekej tržnici -- Karol bol labužník a motať sa s ním po tržnici bol zážitok. Podchvíľou vykríkol svoju obľúbenú vetu "takto ja žijem" a ochutnal pri nejakom pulte nejakú dobrotu. Trhovkyne ho samy núkali, poznali ho už a zrejme ho milovali. Dobre naladený potom otvoril prvú čítačku slovami: "Dievčatá, skôr než sa pustíme do práce, vypočujte si môj obľúbený Shakespearov sonet. Ktorý je to ten o tom koníkovi?" "Päťdesiaty," vravím. A Karol vytiahol z vrecka knižku, ktorú som mu práve v ten deň venoval, a zarecitoval Shakespearov päťdesiaty sonet tak nádherne, až som sa čudoval, prečo vlastne sa častejšie nevenuje aj prednášaniu poézie...
... a v marci tohto roku mi pripadla smutná úloha Karola Spišáka (* 17. augusta 1941 -- + 13. marca 2007) tým istým Shakespearovým sonetom vyprevadiť.

Ach, ako zmorí cesta, keď z jej cieľa
nezve ma oddych ani pohodlie.
Viem len, že vzďaľujem sa od priateľa,
a inak moje myšlienky sú mdlé.
Tú ťarchu vo mne ledva nesie kôň --
unaví vzdychanie aj uši zvierat.
Akoby cítil konským inštinktom,
že jeho jazdec napreduje nerád.
Do slabín občas pobodnem ho stroho.
Zaerdží -- zrýchliť však, to teda nie.
Jeho bok menej trpí pod ostrohou
než ja, keď znášam jeho erdžanie.
Pravdu mi prezrádza ten konský ston:
žiaľ predo mnou -- a radosť za chrbtom.