- Ďakujem za túto otázku. Hneď to vyvrátim. Neviem, ako sa to stalo. Je tu pán z materskej agentúry Goja, ktorý koncert organizoval, a možno tuší, ako k tomu došlo, ale ja nie, pretože takéto veci stále kritizujem a beriem so zveličením.
Takže nešlo o dobrý marketingový ťah?
- Nie. Niektorí speváci to robia, chcú dojať svojich fanúšikov, ohlásia posledné koncerty, aby ľudia prišli. Všetci majú slzu v oku, kúpia si drahú vstupenku, ako sa to stáva v poslednom čase pri mnohých svetových spevákoch...
...veď práve...
- Ale ja v tom vidím nečistú hru, pretože o tri roky môžu prísť s tým, že si to rozmysleli, fanúšikov budú chcieť dojať znova, urobiť tzv. comeback. S takým prístupom nemôžem súhlasiť.
A uvažovali ste už aj nad ukončením kariéry?
- Všetko závisí od poslucháčov. Verte mi, prvý rozoznám, že to už ďalej nejde. Vtedy odídem, poďakujem. Ale kým mi to bude spievať a ľudia ma budú počúvať, budem tu.
Na novom albume sa však už sám, humorom pre vás typickým, nazývate zombiem...
- To áno, túto skladbu som napísal naozaj sám. Ale je to pieseň o zombiem, ktorého stokrát pochovali a stokrát vstal. O zručnom zombiem, ktorý ešte nedospieval...
Album má názov My Way. Inšpiroval vás Frank Sinatra?
- Nie, práve Frank Sinatra nie. Pôvodný pracovný názov bol Stále mlád podľa skladby Forever Young od skupiny Alphaville. Na tomto albume sú totiž piesne, ktoré som mal desaťročia rád z interpretácie iných skvelých spevákov a nejako som sa k nim nikdy nedostal. No a po úspechu európskeho turné Koncert hvězd sa Český rozhlas rozhodol dať mi k dispozícii celé štúdio so symfonickým orchestrom s tým, že môžem svojich miláčikov naspievať.
Ale "zostať večne mladý" ste si napokon rozmysleli...
- Áno, nakoniec to bol len pracovný názov. Potom som toto naivné prianie či akýsi pokus o večnú mladosť zrušil. Čas je neúprosný, ide ďalej. Rovnomenná skladba My Way, ktorá je na albume s českým textom Zdeňka Borovca, viac ilustruje to pravdivé z môjho života, nielen to hudobné. Všetky texty sú akoby výpoveďou speváka o tom, čo prežíval, aké mal pocity. Že to nebol len lesk, sláva a úspechy, ale aj prepadliská a pochybnosti, či je daná cesta správna.
Spomínate úskalia a pochybnosti. Ťažko uveriť, že muž, ktorý získal 24 Zlatých slávikov, šiestich Českých slávikov, predal milióny platní a získal ceny od rolničiek, cez ihly, kľúče, levy a podobne, mal aj nejaké pochybnosti.
- Ťažko uveriť?
Áno, ťažko.
- Český textár Michal Horáček mi napísal pieseň Posel dobrých správ. Tam vyslovene vystihol moje poslanie, môj imidž. Ja som jednoducho poslom dobrých správ. Môže mi byť akokoľvek, môžem mať normálne ľudské problémy, ale nikdy o nich nehovorím. V živote sa tiež snažím pridržiavať starej čínskej básne, ktorá hovorí o tom, že ak sa budeš sťažovať, ostaneš sám, pretože s tebou nebude chcieť nikto byť. A, naopak, ak sa budeš radovať, budeš mať veľa priateľov.
Graciózne ste sa však vyhli odpovedi, či ste počas kariéry mali vážnejšie úskalia...
- Mal. Práve preto som ich v odpovedi obišiel. Vždy som sa snažil byť zábavný, ako viete, nikdy som nespieval žiadne protestsongy. Keď sa mi ako spevákovi, romantikovi a poslovi dobrých správ niečo nepáči, poviem to v rozhovore, nespievam o tom.
Takže toto je váš recept na úspech? Pred režimom, počas či po režime, stále ste tým zázračným poslom dobrých správ?
- Istým spôsobom áno.
Spevák Michael Kocáb nazval Čechov národom Karla Gotta. Myslíte si, že práve takáto hudobná filozofia vám vyniesla pozíciu neohroziteľnej národnej ikony?
- Áno, ale okrem toho musíte byť aj zábavný. Česká televízna cena TýTý tomu len nasvedčuje, aj preto si ju nesmierne vážim. Televízny divák v nej totiž posudzuje speváka nielen podľa popularity ako napríklad v Zlatom slávikovi, ale aj podľa zábavnosti.
...ikony, ktorá sa trafila do vkusu národa. Nechcem hneď tvrdiť, že cielene. Ale predsa len, bolo to tak?
- Mojou povinnosťou je ponúkať rôzne odtiene interpretácie, hľadať nové smery, ponúkať aj to "negottovské", jednoducho iné možnosti, ktoré by neskĺzli do stereotypu. Napríklad posledný album nie je typickým, pretože s takouto hudbou sa dnes poslucháči v médiách málokedy stretnú. To nie je rozhlasová hudba, žiadna hektika a hon na rebríčky a hity. Je to moja láska, a keď sa to bude páčiť ľuďom, nemôžem si nič viac priať.
Nebola táto neohroziteľnosť istým spôsobom nudná?
- Ale konkurenciu som mal vždy.
Reálnu?
- Samozrejme, akurát som mal vo svojom štýle väčší záber fanúšikov. Poslucháči, ktorí si zvolili Valdemara Matušku alebo iných kolegov, až po dnešného Petra Muka či Petra Kolářa, jednoducho nemajú radi Karla Gotta. Záber mojich konkurentov je síce o niečo menší, ale sú za mnou naozaj o prsia. Navyše, som rád, ak mi dýchajú na krk takí, ktorých uznávam. Takže nemôžem povedať, že to bola nuda. Skôr mi ich bolo istým spôsobom ľúto.
Pretože ste im nedali šancu?
- Pretože som vedel, že svoju prácu robia výborne, takže by si zaslúžili pocit víťazstva. Zo stupňa víťazov však nikdy nikto ustupovať nebude. To nerobí nikto na svete. Niekde som počul zaujímavý program o vrcholových športovcoch, ktorí sa dajú prirovnať k spevákom, pretože aj my musíme dodržiavať disciplínu. To znamená, pred veľkým koncertom žiadne manželky, milenky, flámy, len tvrdý režim, aby ste podali taký výkon, aký sa od vás očakáva.
Ale aby som prišiel k pointe. Istý americký analytik tam spomenul pozoruhodný prieskum medzi športovcami, ktorý zisťoval, či by boli ochotní skrátiť si svoj život, keby aspoň raz mohli stáť na stupni víťazov. Prieskum dokázal, že až 60 percent z nich by to urobilo. Takže vždy, keď dostávam nejaké ocenenie, mám zmiešaný pocit, pretože by som im to doprial.
Koľká empatia...
- Nuž, keď vidíte ako tam sedia a tlieskajú vám a v mysli si hovoria: "No, a zasa nič," príde vám to istým spôsobom ľúto.
Ešte sa vrátim k Frankovi Sinatrovi, ku ktorému vás desaťročia prirovnávajú. Vy sám však vraj k nemu nemáte veľmi blízko. Prečo nie?
- Pri Sinatrovi som mal ako začínajúci spevák v 60. rokoch rád frázovanie swingu. Vokálne som však uprednostňoval úplne iných spevákov, ako je napríklad Tonny Bennett, Bruce Mattys... Tí lahodili môjmu uchu. Boli to kultivovanejšie hlasy, z ktorých nebolo cítiť whisky a cigarety. Keď som však videl Sinatru naživo, pochopil som, v čom je jeho čaro. Ak vynechám jeho spev, bol to naozaj veľmi charizmatický muž. Prvé, čo mi napadlo, keď vystúpil na javisko, bolo: tento chlap by mohol rozprávať niečo o živote! A práve to je to, čo som sa snažil vtlačiť niektorým textom na albume My Way. Aby sa poslucháči pozastavili a povedali si, nenaháňa sa za hitom, chce niečo povedať. Asi si ma za to nepozvú do klipového programu pre deti (veková kategória približne do 40 rokov, pozn. red)...
Hovoríte o hektickej dobe, ktorá poznačuje aj kvalitu hudby. Bob Dylan sa nedávno vyjadril, že nepozná nikoho, kto za posledných 20 rokov spravil album, ktorý by znel dostatočne dobre. Máte podobný pocit?
- Počúvam všetko, aj keď sa mi to nepáči a vtedy hudbu vypínam. Vnímam však, čo sa hrá, aký je duch doby, ktorý sa premieta do hudby, pretože každá doba má svojho ducha. Tu na tomto mieste vidíte, čo hrá Braňo Hronec. Hudbu, ktorú mal on rád, ale ktorá sa už nedostane do žiadnych hitparád.