Filmy podľa komiksov stratili v posledných rokoch punc výnimočnosti. Od začiatku hollywoodskeho komiksového boomu v roku 2000 ich vznikli desiatky, od vynikajúcich (Hellboy, Road To Perdition) cez dobré (X-Men, Spiderman) k priemerným (Punisher, Daredevil), až k vysloveným nepodarkom (Hulk, Catwoman). Constantine je ďalším filmárskym zárezom do komiksovej pažby, vznikol totiž podľa vynikajúcich, i keď určite nie mainstreamových komiksov Hellblazer, pod ktorými je ako libretista podpísaný geniálny Garth Ennis, v súčasnosti jeden z najviac cenených komiksových tvorcov.
Hellblazer reprezentuje, podobne ako Hitman či Preacher, špičku Ennisovej tvorby. Teší sa veľkému rešpektu a popularite aj preto, že na jeho tvorbe participovali aj ďalší komiksoví velikáni dneška, Jamie Delano (práve podľa jeho a Ennisových epizód komiksu vznikol scenár filmu), Allan Moore, Warren Ellis, Brian Azzarello a krátko aj Neil Gaiman. O to väčšie boli obavy o úroveň prevodu Hellblazera na filmové plátno.
Komiksový John Constantine alias Hellblazer totiž nie je typickým kladným hrdinom, o ktorom by sa dal nakrútiť film jednak ctiaci ducha predlohy, jednak prístupný davom adolescentných požieračov popcornu. Mág, alkoholik zapaľujúci si jednu cigaretu od druhej, sebecký cynik kašlúci na dobro aj zlo, urážajúci rovnako anjelov ako démonov. Skončí v pekle, vie to a nijako zvlášť ho to netrápi. Z tohto hľadiska je jeho filmové spracovanie len ťažko prijateľným kompromisom. Filmový Constantine je menej temný, brunet namiesto blonďáka, pôsobí v USA, nie v Británii, bojí sa Pekla... Čo je však najhoršie, je viac všeobecne prijateľný sympaťák, ako vôbec boli fanúšikovia komiksovej predlohy ochotní prijať. Preto radšej zabudnime na komiksového Johna Constantina a poďme sa venovať tomu filmovému.
John Constantine má dar. Od narodenia vidí anjelov a démonov, ktorí sa, samozrejme, pohybujú po zemi a získavajú duše buď na jednu alebo na druhú stranu. Keď ešte nevedel, čo si so svojimi víziami počať, spáchal samovraždu. Bol mŕtvy, ale prebrali ho. Vie, že keď znova zomrie, skončí v Pekle. Samovrahovia tam patria. Už tam bol, síce len na chvíľu, ale vie, že znova tam určite nechce skončiť. Preto chodí po svete a vyháňa z ľudí démonov. Chce sa zapáčiť Bohu, dúfa, že za všetky tie zachránené duše by sa Peklu predsa len mohol vyhnúť. Už má naponáhlo, rakovina pľúc pokročila do štádia, keď už radšej romány na pokračovanie nečíta. Napriek tomu ho bez cigarety zavesenej nedbalo v kútiku úst takmer nevidno. Po fascinujúcom vstupe, keď pomocou zariekania a zrkadla vyženie nechutného démona z tela nebohej obete, je každému filmovému divákovi jasné, že John je chlapík, pred ktorým sa treba mať na pozore. Johnov príbeh pokračuje, pomáha vyšetriť tajomnú samovraždu dvojičky skeptickej policajtky a zapletie sa pritom do intrigy, ktorá má znova rozpútať krvavú vojnu medzi Nebom a Peklom. Do hry sa totiž vrátil artefakt známy ako Kopija osudu. Ňou prepichol rímsky vojak bok Krista trpiaceho na kríži. Zostali na ňom zvyšky spasiteľovej DNA, v okultných kruhoch má teda veľkú cenu a ešte väčší význam.
Ak ignorujeme komiksovú predlohu, Constantine je prekvapujúco vydarený film. Mysteriózny, dramatický, akčný, romantický, remeselne bezchybne nakrútený v súlade s tým, na čo sa dnešný divák v kine rád díva. Jeho ťažiskom nie je ani tak charizmatický hrdina v hlavnej úlohe (ako to bolo trebárs v Hellboyovi), ale samotný príbeh snúbiaci v sebe okultno, mystiku a metafyzický rozmer náboženstva s racionalistickým skeptickým prístupom. Na čomsi podobnom bol kedysi postavený seriál Akty X, kým sa utopil vo vládnych sprisahaniach. Ak by sme chceli trápne žartovať, Constantina by sme mohli považovať za dvojhodinovú protifajčiarsku agitku. Hlavný hrdina sa bez cigarety ani nepohne, hoci si rakovinou prežraté pľúca vykašliava takmer permanentne. Nikotínová závislosť má však vo filme celkom dobre obhájenú dramatickú funkciu, je doslova pomalou verziou toho, čo John už raz spáchal -- samovraždy. Takže ju aj my, fajčiari, čoskoro prestaneme vnímať ako umelý nátlak. Skôr Constantinovi lepšie rozumieme. Je ťažké vzdať sa rozkoše, aj keď zabíja.
Je to dobrý film, dobrý v zmysle zábavný, poctivo nakrútený, s dobrým, priam výborným príbehom, náležitými efektmi, hláškami hodnými zľudovenia, a niekoľkými vychytávkami, ktoré ho obohacujú o rozmer zapamätateľnej výnimočnosti. Keanu Reeves ponúka svoj štandard, celkom sa mu podarilo vymaniť z Neovho mesianizmu, hoci tu doslova zachraňuje ľudstvo pred Peklom. Dekoratívne herectvo Rachel Weiszovej tiež neuráža. Nad oboma však stoja Tilda Swintonová ako archanjel Gabriel a Peter Stormare ako Satan. Obaja sa síce vo filme objavia len na chvíľu, ale pod jeho dramatickú kvalitu sa podpisujú vrchovatou mierou. Obom sa im totiž dá uveriť. A uveriť anjelovi a Satanovi vo filme, ktorý je na kresťanskej mystike vystavaný, nemôže byť na škodu.
StoryEditor