Do roku 1921 skrášľovala dunajské nábrežie v Bratislave socha slávnej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Tento monument -- dielo sochára Jána Fadrusza -- prežil 1. svetovú vojnu i prevrat v rokoch 1918 -- 1919. K zničeniu sochy došlo až roku 1921 počas neúspešného pokusu posledného uhorského kráľa a rakúskeho cisára Karola o obnovenie vlády v Maďarsku.
Posledný rakúsko-uhorský panovník bol za uhorského kráľa slávnostne korunovaný 30. decembra 1916 a vládol tu ako Karol IV. V súvislosti so všeobecne sa zhoršujúcou politickou situáciou monarchie na konci prvej svetovej vojny sa Karol ešte 16. októbra 1918 pokúsil o federalizáciu monarchie a jej premenu na personálnu úniu.
Cisár a kráľ bez monarchie
Na tento krok nadviazali dve deklarácie z Eckartsau, pomenované podľa kaštieľa v dolnom Rakúsku, kde sa vtedy zdržiaval. Obsahom prvej i druhej deklarácie z 11. a 13. novembra 1918 bolo, že sa zriekol účasti na správe štátnych záležitostí a vopred uznával tú štátnu formu, ktorú si obyvatelia slobodne zvolia. Tieto deklarácie sa prakticky týkali tzv. Nemeckého Rakúska a Maďarska, keďže ďalšie časti monarchie sa stali súčasťou iných konštituovaných nástupníckych štátov. Obidve spomínané krajiny, reagujúc na tieto deklarácie, vyhlásili (podobne ako Československo 28. októbra aj iné nástupnícke krajiny) republiky.
Karol sa však naďalej zdržiaval v Rakúsku a do chodu vecí nezasahoval. Očakával ďalší vývoj udalostí. Treba zdôrazniť, že sa však nevzdal svojho trónu a práv.
Novým stimulom v tejto situácii bolo, keď 3. apríla 1919 rakúsky parlament väčšinou hlasov zbavil Karola cisárskeho titulu. Nasledujúceho dňa bývalý cisár odcestoval s rodinou do Švajčiarska. V Maďarsku, ktoré v tomto období malo vlastné problémy, však nebolo obdobné rozhodnutie vo veci kráľovského titulu prijaté.
Dňa 26. marca 1921, teda po dvoch rokoch, Karol na veľké prekvapenie maďarských politikov pricestoval do mestečka Szombathely, aby sa opäť ujal vlády. O deň neskôr sa presunul do Budapešti, kde rokoval s admirálom Horthym o prevzatí moci. Karol sa domnieval, že všetko pôjde hladko. Admirál -- regent však Karola len ubezpečil o svojej vernosti a odvolávajúc sa na rozhodujúcu moc dohodových štátov odmietol odovzdať moc.
Počas rokovaní protestovali proti reštaurácii Habsburgovcov v Maďarsku nástupnícke štáty a taktiež Taliansko. Štáty Malej dohody (Československo, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) mobilizovali. Množili sa ultimáta, aby Karol okamžite odišiel z Maďarska. Pod tlakom týchto udalostí Karol 5. apríla 1921 opustil krajinu a opäť odcestoval do Švajčiarska.
Dvakrát a dosť
Druhý a posledný pokus o návrat k moci v Maďarsku sa začal 20. októbra 1921, keď Karol nasadol pri Zürichu na súkromné lietadlo. Cieľom cesty bolo opäť Maďarsko, miestom pristátia okolie Šopronu na majetkoch Karolovho priaznivca grófa Czirákyho. Nasledujúci deň v Šoprone kráľ proklamoval prevzatie moci a utvorenie novej vlády. Za ministerského predsedu vymenoval Istvána Rakovszkého.
22. októbra sa začal Karolov postup na Budapešť. Počas cesty vlakom sa na stranu bývalého kráľa pridávali jednotlivé vojenské posádky. Tak to bolo aj v Győri a v Tate. Práve tieto udalosti veľmi rozvírili politickú hladinu v Československu.
Reakcia Horthyho, hlavných dohodových mocností i štátov Malej dohody opäť nenechala na seba dlho čakať. Aj Československo, podobne ako juhoslovanské kráľovstvo, 23. októbra rozmiestnilo svoju armádu na hraniciach s Maďarskom.
Práve v tento deň kráľovský puč kulminoval. Medzi kráľovskými prívržencami a jednotkami Horthyho Národnej armády došlo k zrážke pri Budaörsi. Karol však v snahe zabrániť krviprelievaniu zastavil boj a prijal podmienky prímeria. Puč sa skončil tak rýchlo, ako sa začal. Karola aj s manželkou internovali. Dňa 1. novembra 1921 posledný uhorský kráľ opustil Maďarsko. Skončil sa tak neúspešný pokus o reštauráciu dynastie v Maďarsku. A Bratislava stratila sochu Márie Terézie.
Karol I. (1887 -- 1922) -- posledný rakúsko-uhorský cisár. Pochádzal z rodu Habsburgovcov. Na trón sa posadil po Františkovi Jozefovi I. dva roky pred skončením prvej svetovej vojny. Krátko po neúspešnom pokuse o prevrat zomrel v exile na ostrove Madeira. Dňa 3. októbra 2004 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného. Beatifikačný proces trval od roku 1949. Proti hovoril aj fakt, že napriek tomu, že sa po nastúpení na trón snažil o nastolenie mieru, bol hlavným veliteľom armády, ktorá ako zbrane používala okrem iného aj jedovaté plyny. red