Keď Josef Neckermann v roku 1947 vyšiel z väzenia, mal len jediné želanie - pracovať, vzchopiť sa, budovať. Toto heslo sa podľa denníka Die Welt stalo čarovnou formulkou jeho generácie, ktorá na troskách tretej ríše vybudovala západné Nemecko a dokázala čosi, čo hraničí s hospodárskym zázrakom.
Škôlkari Alberta Speera
Títo ľudia neprišli odnikiaľ. Učili ich nacisti a prezývali ich "Speerovi chlapci". Životnú šancu dostali od Alberta Speera, Hitlerovho ministra pre zbrojenie a vojnovú výrobu. Keď v roku 1942 začal koordinovať zbrojnú výrobu a ukončil počiatočný chaos vojnového hospodárstva, potreboval ľudí so silnými nervami. Vyše 55-ročných šéfov úradov si držal od tela, keďže podľa neho v tomto veku dominovala rutina a arogancia. Ak nenašiel vhodného náhradníka, snažil sa aspoň za zástupcov vymenovať ľudí mladších než 40 rokov.
Tak sa stalo, že mladí sa objavovali nielen na jeho relatívne malom ministerstve, ale aj v zástupe viac než desaťtisíc manažérov zo všetkých oblastí, ktorí uplatňovali Speerove smernice. Aj Hitler zvykol používať výraz "Speerova škôlka". Tieto "deti" mali 30 až 40 rokov a v prvom rade boli šikovnými technikmi a inžiniermi.
Lákadlom bola magická formulka nacistov - práca, práca, práca. Nemálo z nich totiž začiatkom 30. rokov zažilo nezamestnanosť. Ich život tak oveľa viac ovplyvnila svetová kríza a následná nezamestnanosť než kapitulácia v roku 1945.
Škola vojnou
Zväčša boli lojálni a presvedčení národní socialisti v službách Hitlerových vojenských cieľov. Podľa Die Welt sa pohybovali v blízkosti moci, v centre nacistického vesmíru, a konfrontovali sa s výzvami, ktoré vyžadovali plné nasadenie. Kariéra ich naučila všetko, čo bolo potrebné aj pri obnove hospodárstva. Či už išlo o hromadenie surovín, prevoz miliónov ton železa a ocele z jedného konca Nemecka na druhý, alebo bleskurýchle rozhodovať o nasadení tisícov ľudí na nútené práce. Plánovanie vo veľkom, neúprosný štýl riadenia, ktorý prekonával prekážky kreativitou a brutalitou, ako aj smelosť voči obrovským rizikám.
O právne otázky sa nemuseli starať vôbec, ani peniaze nehrali úlohu. Pre Speera bol dôležitý iba výsledok.
Títo ľudia sa po vojne objavili vo vedení nemeckých podnikov. Speerovi môžu vďačiť za všetko - kontakty, skúsenosti a vieru v možnosť robiť zázraky. Spoločná minulosť sa v 50. rokoch postarala o takzvanú sieť dôvery, ktorá zväčšovala silu a sebadôveru manažérov. Nemuseli sa obávať ani konkurentov, keďže mnohí padli. Obnovu krajiny využili ako druhú šancu. Tak sa začala história hospodárskeho zázraku.
Sopliak Schlieker
Jedným zo Speerových chlapcov bol Willy H. Schlieker. Podľa Die Welt najvzornejší Speerov žiak s prezývkou Sopliak. Ani nie 30-ročný sa stal vedúcim oddelenia, odkiaľ organizoval a surovinami zásoboval celý metalurgický a oceliarsky priemysel, ktorý previedol cez katastrofálny koniec vojny.
Po menovej reforme Schlieker zarobil milióny ako obchodník s oceľou a v roku 1950 sa dostal na titulku amerického časopisu Time ako tvorca hospodárskeho zázraku. Z rozprávkových ziskov v roku 1957 postavil v Hamburgu lodenicu. Tam, kde jeho otec tvrdo pracoval ako obyčajný kováč, sa chcel Schlieker vrátiť ako majiteľ dokov a lodiar. To mu však nevyšlo. Noblesná hamburská spoločnosť v ňom nevidela geniálneho podnikateľa, ale zbohatlíka bez štýlu a tradície. Po konkurze odišiel do Berchtesgadenu, kde prevádzkoval sedačkovú lanovku.
Zásielkový kráľ Neckermann
Zo Speerovej škôlky pochádza aj kráľ zásielkového obchodu Josef Neckermann. Blahobyt dosiahol už v 30. rokoch vďaka poárijčeniu istého obchodného domu a akvizíciou zásielkovej služby na bielizeň. Zisky mu priniesla aj jedna z prvých veľkých objednávok nemeckej armády na 60-tisíc diek a teplú spodnú bielizeň. V roku 1942 mal navrhnúť zimnú uniformu, ktorú neskôr spolu so Speerom prezentoval Hitlerovi priamo v jeho hlavnom stane.
Na konci vojny však dostal zákaz pracovať a odsúdili ho. O šesť rokov neskôr založil zásielkovú službu Neckermann. Bol presvedčeným prívržencom riadeného hospodárstva a po vojne zastával princíp sociálneho trhového hospodárstva.
Ideál pre automobilku
Z úplne iného cesta bol Heinrich Nordhoff. Angličania ho v roku 1947 pozvali do Nemecka, aby opäť postavil továreň Volkswagenu vo Wolfsburgu. Nordhoff takmer dokonale zodpovedal Speerovmu ideálu mladého, šikovného a apolitického technika. Od roku 1942 riadil továreň Opel na nákladné autá. To, že autá sa vyrábali pre armádu, mu neprekážalo. Po vojne mu Američania zabránili návrat do vedenia fabriky. Proti svojej vôli odišiel do Wolfsburgu, kde sa zapísal do histórie nemeckého hospodárskeho zázraku.