Medzi prvými reakciami na nový film Slnečný štát sa objavilo, že po dlhom čase niekto konečne natočil úplne normálny a prirodzený film. Čo si o nich myslíte?
- Bol by som rád, keby sa Slnečný štát ľuďom páčil. Chceli sme natočiť film, ktorý by na plátna kín vrátil problémy obyčajných ľudí. Kinematografia sa za posledné roky veľmi zmenila a túžba nestratiť diváka ovplyvnila aj filmový príbeh. Každý hrdina musí byť akoby niečím ozvláštnený - mal by byť komický, vzbudzovať hrôzu alebo mať vlastnosti supermana. Ani v televízii dnes už nevidíte normálneho človeka, len celebrity. Autentickú realitu vytlačila túžba prilákať diváka a získať čo najvyššiu sledovanosť. Keď sme sa so scenáristom Marekom Leščákom začali rozprávať o našom filme, chceli sme vrátiť na plátno obyčajných ľudí, pretože sa nám ich životy zdali rovnako zaujímavé ako životy celebrít. A okrem toho sa nám zdalo, že majú v sebe aj viac humoru.
Kritici tvrdia, že ste režisérom poetických príbehov "stíšeného dychu či pritlmeného rozprávania bez veľkých gest". Prečo ten radikálny odklon od lyriky?
- Keď som dotočil Krajinku, niečo sa vo mne zmenilo. Akoby som v nej uzavrel niektoré témy mojich doterajších filmov. Jednoducho som cítil, že musím vyskúšať niečo nové. Ak totiž robíte stále to isté, môžete sa stať obeťou seba samého. Opakujete to, čo viete a nemáte šancu vyvíjať sa. Uvedomil som si tiež, že našu dobu oveľa lepšie odrážajú dokumentárne než hrané filmy. Zobrazovanie kontaktnej reality v istom momente dáva šancu na hlbšie videnie problémov než sedenie s ceruzkou nad čistým papierom.
Nesúvisí to aj s tým, že ľudia na Slovensku Krajinku úplne nepochopili či neprijali?
- S Krajinkou je to trochu zvláštne. Na Slovensku nemala veľký ohlas, ale celkom dobre ju prijali napríklad v Poľsku. Okrem sa dostala do zahraničných televízií, priemietala sa na festivaloch i v kinodistribúcii v Kanade, Holandsku, Belgicku, Mexiku a čo ja viem, kde ešte. Problém je inde. Mám pocit, že ľudia na Slovensku nechcú hovoriť o svojej histórii, ale o tom, čo žijú dnes. Krajinka je istým spôsobom predsa len historický film a rozpráva o niečom, čo už je pre nich uzatvorené.
Svojou tvorbou ste prerušili veľké mlčanie generácií. Nemáte pocit, že niektoré udalosti z našej minulosti ostali nedopovedané?
- To áno, ale množstvo filmov mali natočiť predchádzajúce generácie. Tie to však z rôznych príčin neurobili. Buď tu nebola vhodná politická klíma alebo sa o daných témach nemohlo rozprávať.
Ako napríklad?
- Na Slovensku sú niektoré témy stále tabuizované. Neexistuje dobrý film o slovenskom štáte ani slovenskom holocauste. Stále sa nenatočil film o 50. rokoch. Nespracovali sa, napríklad, ani osudy katolíckych kňazov, ktorých počas "Krištáľovej noci" pozatvárali do komunistických väzení. Neexistuje ani poriadna reflexia roku 1968, ktorá by pomenovala, ktorí ľudia sa zachovali čestne, a ktorí spravili kompromis. U nás je to so všetkým tak - tabuizované témy sa nazývajú kontroverznými a nie je ochota o nich diskutovať.
Platí to aj dnes?
- Určite. A pritom film - či hraný alebo dokumentárny - by bol pre sebareflexiu Slovákov nesmierne dôležitý a potrebný. Napríklad dokument Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho vyvolal verejnú diskusiu o tragických okamihoch našej histórie a o našom celonárodnom zlyhaní. Museli ho niekoľkokrát opakovať, prekročil hranice kinematografie a stal sa východiskom pre širšie historicko-politické úvahy. Takže nie je pravda, že Slovensko nepotrebuje slovenské filmy.
To áno, ale raz ste v jednom rozhovore spomenuli smutnú štatistiku, že až 47 percent Slovákov by nešlo na slovenský film...
- Na jednej strane sa môže zdať, že slovenské filmy zaujímajú len malé percento ľudí, ale na druhej strane zistíte, že keď sa natočí film, vzbudí polemiku. Ako to bolo v prípade spomínaného dokumentu. A keď si uvedomíte, že to spôsobil "len" poctivo natočený dokumentárny film... Mnohé témy však akoby zostarli, pričom je oveľa pohodlnejšie sa nimi vôbec nezaoberať. Niektoré tieto javy sú zachytené v dokumentárnych filmoch, ktoré dokážu pružnejšie reagovať na dôležité spoločenské témy, iné v literatúre, ale v hranom filme sa o mnohých veciach mlčí. A veci, ktoré sa nepomenujú, akoby ani neexistovali...
Čím si to vysvetľujete?
- Slováci majú jednu zvláštnu vlastnosť - schopnosť adaptability. Sú schopní adaptovať sa na rôzne spoločenské podmienky vrátane kultúry. Na druhej strane, práve vďaka svojej adaptabilite sú aj takí životaschopní. Mnohé spomínané témy sa objavili v českých, maďarských či poľských filmoch - napríklad vo filme Vojtěcha Jasného Všichni moji rodáci či vo Wajdovom Človeku z mramoru.
Akoby sme sami nemali potrebu reagovať na niektoré udalosti a to, čo sa u nás dialo, nakoniec pomenoval niekto iný. Akoby sme sa báli, že tým ublížime niekomu z blízkych, pretože je nás tu príliš málo a v každej rodine je niekto, kto bol na "zlej" strane.
Ale napríklad aj Íri sú len päťmiliónovým národom a dodnes hľadajú svoju identitu, aj prostredníctvom chýb z minulosti.
- Povedzme si pravdu. Niežeby sme sa históriou nezaoberali, ale často si o nej budujeme falošné mýty. Ako keby sme odmietali prijať realitu a radšej sa vykresľujeme v iných situáciách. Jeden z najlepších filmov zobrazujúcich slovenskú mentalitu bol československý film Obchod na korze. Veľmi presne rozpráva o slovenskom štáte a zachytáva mechanizmus moci i mravný rozpor. Krónerov Tóno Brtko je akoby esencia slovenskej národnej povahy.
Mnohí slovenskí režiséri sú z celej porevolučnej situácie zdeprimovaní a roztrpčení. Čomu potom vďačíte, že pri vás v čase najväčšej krízy slovenského filmu stála šťastena?
- Najskôr musím povedať, že nie som jediný, ktorý na Slovensku filmuje. Aj Slavo Luther, napríklad, natočil dva celovečerné filmy a dva seriály. Potom je tu Eva Borušovičová, Miro Šindelka... Začínam byť na to trochu alergický, pretože sa hovorí, že točím jediný, čo nie je pravda. Mal som skôr šťastie na producentov. Či už na Rudolfa Biermanna alebo Čestmíra Kopeckého. Obidvaja sa vždy snažili dostať filmy do povedomia verejnosti, do kín, na festivaly. Jednoducho k divákovi. A to je dôležité.
V období zrýchľovania nielen života, ale aj filmov ste išli vlastnou cestou "dôslednej monotónnosti, ktorá začne byť zaujímavá neskôr" a udrží pri pozornosti skôr trpezlivého diváka. Neprekážalo vám, že nevypredávate sály?
- Nemyslím si, že úspech filmu spočíva v rytme alebo tempe filmov, ale v jeho téme. Ak je téma pre diváka zaujímavá, nepremýšľa nad formou. Najpomalšie filmy točí Jim Jarmusch a napriek tomu vždy sály vypredá.
Ako vnímate celkovú situáciu v slovenskej kinematografii?
- Situácia v slovenskej kinematografii je žalostná. Jediný zdroj peňazí, ktorý môžete získať je Fond audiovízie ministerstva kultúry. Pán Boh zaň zaplať. Horšie je to, že za posledných desať rokov ľudia stratili vieru v slovenskú kinematografiu. Veľké množstvo tvorcov odišlo do Česka, zostavili by ste tam niekoľko slovenských štábov režisérov, kameramanov, výtvarníkov. Už aj mnohí študenti chcú robiť magisterské štúdium v Česku, aby sa ich šance na uplatnenie zvýšili. Na druhej strane musím povedať, že momentálne máme na VŠMU veľmi talentovanú generáciu. Problém je v tom, že ak títo ľudia raz, dvakrát narazia, buď sa stiahnu do reklamy alebo odídu do Českej republiky. Uvedomujú si, že život je príliš krátky na to, aby sa pokúšali niekoho presvedčiť o potrebe točiť filmy či písať knihy.
Podľa Dušana Dušeka má na dnešnej situácii podiel viny aj mladá politická buržoázia, ktorá nemá záujem podporovať umenie, pretože sama k nemu nemá žiadny vzťah. Súhlasíte s tým?
- Ľudia, ktorí dnes rozhodujú o finančných zdrojoch - a to platí nielen pre ministerstvo kultúry, ale aj Slovenskú televíziu - si dovolili veľmi krátkozraký pohľad. Z pohľadu dlhodobej perspektívy každý pochopí, že kto nebude mať vlastnú kultúru a nebude rozvíjať spoločenské témy, nebude mať šancu prežiť. Od Poliakov, Maďarov či Rakúšanov nás nebude odlišovať výroba áut či jogurtov, ale iné videnie sveta a hodnoty, ktoré vyznávame. Európa je zaujímavá práve svojou mnohorakosťou a pestrosťou. Raz som sa rozprával s českým režisérom Ivanom Passerom a on mi povedal, že keby nebolo v 60. rokoch českých filmov, nikdy v živote by nevznikla na Západe a najmä v severských krajinách taká silná vlna solidarity, aká vznikla. Stalo sa tak práve preto, že ľudia poznali našu kultúru, videli, ako tu ľudia žijú a aké majú problémy a následne nám aj lepšie rozumeli.
Jedným z koproducentov Slnečného štátu je Česká televízia. Znamená to, že STV nemala o spoluprácu záujem?
- Film síce bol na čítanie na dramaturgii, ale STV odmieta vyrábať koprodukčné filmy. Zo všetkých hľadísk je to podľa mňa dosť zvláštne, pretože za minoritný vklad by mohli získať film i jeho reprízy. Ide len o to, aby si vedeli výhodne upraviť zmluvy.
Nie je potom paradoxné, že do slovenského projektu vstúpi česká verejnoprávna televízia?
- Pokiaľ viem, STV ide natočiť dva hrané projekty a vyrobili niekoľko dokumentov. Ale mám dojem, že ich vedenie si neuvedomuje úlohu verejnoprávnej televízie. Zúžili si ju len na navrátenie sledovanosti nakúpením atraktívnych zahraničných programov. Na to však netreba veľkú marketingovú stratégiu. Problém je v tom, že odmietajú robiť programy, ktoré sú potrebné, ale, bohužiaľ, nie natoľko efektné.
Vráťme sa k vašej tvorbe. Už v debute Neha sa objavuje jeden z častých motívov vašich filmov - napäté vzťahy medzi generáciami. Váš otec dokonca stvárnil postavu otca vo filme Všetko, čo mám rád. Cítili ste potrebu o ňom rozprávať?
- Nie, nikdy sa mi nechcelo rozprávať o rodine či otcovi. Túto tému priniesol scenárista Ondrej Šulaj. On vlastne v mojom vnímaní otvoril dvere, o ktorých som neskôr zistil, že sú veľmi zaujímavé. Aj preto sme potom do filmu obsadili otca. Okrem toho stretnutie generácií neprináša len napätie, ale je aj zdrojom veľmi živého humoru.
Zaujímavým prvkom je aj zachytenie absurdných reakcií ľudí v krízových situáciách. Typickým príkladom je scéna, keď Katarína Šulajová v Záhrade "lieči" svojím močom poštipnutú ruku Romana Luknára... Čo to hovorí o ľudskej povahe?
- Vždy ma fascinovalo, ako sa správa človek v krízových situáciách. Rád pozorujem ľudí, pretože si myslím, človek nemôže nikdy vymyslieť to, čo zažije v živote. Pokúšam sa to nejako rozumne vysvetliť, ale asi sa to nedá. Podobná scéna je aj vo Všetko, čo mám rád, keď Juraj Nvota stojí na stole, v ruke drží anténu a zazvoní telefón. A on sa nemôže ani pohnúť. Niekedy vás jednoducho život postaví do takej absurdnej situácie, ktorá zrazu dáva veciam úplne iný význam.
Narodili ste sa na vidieku, ktorý tiež tvorí dôležitú súčasť vašich filmov. Myslíte si, že je stále zdrojom našej identity?
- Napriek tomu, že už 25 rokov žijem v Bratislave, stále mám k vidieku oveľa bližšie. Lepšie rozumiem aj ľuďom žijúcim mimo veľkých centier. Slovensko je krásna krajina - mám rád Liptov, Oravu, Myjavu a preto som väčšinu filmov točil práve v tomto prostredí. Na druhej strane si myslím, že rozdiel medzi slovenskými mestami a vidiekom nie je veľký. Neverím ani tomu, že ľudia na vidieku sú lepší. Ak je niekto gauner, je gauner a je to jedno, či na vidieku alebo v meste. Mám dojem, že slovenský vidiek si mýtizujeme my sami. Stačí, keď idete za hociktorú dedinu a uvidíte skládku odpadu. Skôr si myslím, že sme stratili akúkoľvek úctu ku krajine. Všimnite si len, ako sa Slovensko mení, ako do neho necitlivo zasahujeme či rozostavanými priemyselnými parkami alebo len výstavbou rodinných domov. Nenájdete tu absolútnu biedu, okrem pár rómskych osád na východnom Slovensku, ale stratil sa vzťah medzi človekom a krajinou.
O porevolučnom období a našej (ne)schopnosti adaptovať sa na nové spoločenské podmienky hovoríte práve vo filme Slnečný štát? Je tento proces tragikomédiou aj v skutočnosti?
- Viete, to je tak ako keď Martinka hovorí vo filme svojmu švagrovi, aby mu požičal dvestotisíc a on mu odpovedá, že nemá. "A z čoho uživím rodinu?" pýta sa vzápätí Martinka. Podobne je to aj u nás. Mnohí si neuvedomujú, že bývajú v poschodových domoch, majú čo jesť. Jednoducho boli naučení na istý štandard, chovali prasce, zarobili... Stále sme priveľmi pohodlní a neochotní cestovať za robotou. Dobrá scéna je napríklad aj vo filme Roba Kirchoňa, kde na prízemí svojho dvojposchodového domu sedí človek a hovorí: "Ja neviem, z čoho budeme žiť, tu je taká bieda!" Ľudia na Slovensku by si mali uvedomiť, že možno nežijeme v úplnom blahobyte, ale, chvalabohu, nie je tu ani hrozivá bieda.
Napriek rozdeleniu hrajú vo filme hlavnú úlohu opäť slovensko-české manželstvá, povahy i herci...
- Kontinuita medzi slovenským a českým národom funguje aj po rozdelení. Príbeh sa odohráva v Ostrave, kde aj dnes pracuje veľké množstvo Slovákov, predovšetkým z Kysúc. Takže slovenský duch je tu veľmi silný. Rovnako ako v Prahe, kde podľa štatistík študuje osem- až desaťtisíc slovenských študentov. Vo filme však padlo veľa mýtov. Uvedomil som si, že množstvo mýtov o Slovákoch - ako napríklad o našej pohostinnosti či štedrosti - nie je pravdivých. Česi sú oveľa racionálnejší. So svojimi prostriedkami nakladajú oveľa opatrnejšie. Našu štedrosť by som skôr nazval rozhadzovačnosťou.