Vznik slovenského štátu privítali jeho občania s rôznymi pocitmi, pre časť z nich bol dokonca "domovom", ktorý platil za "vývoz" vlastných občanov do koncentračných táborov. Ako ste vnímali 14. marec 1939?
-- Keďže som bol židovského pôvodu, život v tom čase nebol jednoduchý. Celú moju rodinu zavraždili v koncentračnom tábore Osvienčim. Oficiálne tam išli za prácou v apríli 1942, pričom ani len netušili, čo sa tam deje. Jedine ja som zostal nažive vďaka tomu, že mi môj kamarát Ľudovít Krajčovič požičal doklady. Nešťastím však bolo, že ma niekto prezradil a odvliekli ma do pracovného tábora v Novákoch, kde som bol do 29. augusta 1944.
Kto vás prezradil?
-- Vedel som, ale keď som sa vrátil, ten chlap už nežil. Bol presvedčený gardista, poznal ma z minulosti, vedel, kde bývam.
Aká bola spoločnosť?
-- Kým to nebolo v rukách gardistov, národnosti i náboženstvá žili v zhode. Mladí ľudia pritom vstupovali do Hlinkovej gardy často z dobrodružstva. Starší, ktorí arizovali židovský majetok a mali sa ako prasatá v žite, vychvaľovali slovenský štát z "praktických" dôvodov. Ľudia, ktorí videli za roh, neboli zástancami
vzniku. Nemožno teda generalizovať, že všetci boli za alebo proti. Aj vtedy bola časť občanov, ktorá sympatizovala s vtedajšou mocou, a časť občanov, ktorá bola proti.
Stretávate aj dnes, v uliciach Bratislavy, bývalých arizátorov?
-- Nejakí ešte žijú, dnes však už majú vyše osemdesiat rokov. Ja ich ignorujem. Pokiaľ vrátili majetok a štátne orgány nevyvodili voči nim žiadne dôsledky, ja ako osoba čo mám s tým robiť? Povedať, že sa na nich hnevám, lebo arizovali majetok?
Ako ste sa dozvedeli, že sa na Slovensku formuje SNP?
-- V Novákoch sme mali kontakty. Prišli tam partizáni a povedali nám o Povstaní, my sme sa prihlásili.
Nikto vás nestrážil?
-- Boli tam gardisti, ale keď vypuklo Povstanie, tak ušli.
Nad rozhodnutím prihlásiť sa ste teda nemohli dlho rozmýšľať. Čo rozhodlo?
-- Išiel som bojovať, lebo som vedel, čoho sa fašisti dopustili. Mal som necelých devätnásť rokov, prišiel som o svojich najbližších, nebolo nad čím rozmýšľať. Mal som dôvod, pretože som vedel, koľko svinstiev robili proti Židom, Rómom, politickým oponentom... Bolo to moje presvedčenie.
Ako vyzeral výcvik?
-- Z Novák prišlo do stovky mladých chlapcov -- niektorí boli vojaci, iní nie. Keď sme prišli do Zemianskych Kostolian, čakala nás tam slovenská posádka. Dali nám inštrukcie, vyzbrojili nás a museli sme bojovať. Tragédiou bolo, že na výcvik sme mali málo času a mnohí padli. Pred Nemcami
sme dokázali iba ustupovať. Najhoršie bolo, keď sme museli opustiť Banskú Bystricu a stiahnuť sa do hôr na Prašivú.
Prvý raz zabiť človeka -- hoci v sebaobrane -- asi nebolo jednoduché...
-- Keď nestrelíte vy, strelí on. Nerozmýšľate. Keď proti vám ide človek s automatom, ak nezačnete strieľať, zabije vás.
Po ústupe do hôr nebolo ľahké prežiť. Nestávalo sa, že niektorí partizáni zutekali?
-- Často sme nemali čo jesť, tak sme išli do dedín, ktoré neboli obsadené nemeckými vojakmi, a prosili sme po domoch o jedlo. Pri ústupe do hôr sa občas stalo, že niektorí partizáni z okolitých dedín utiekli domov.
Pomôcť partizánovi znamenalo smrť. Nebáli sa ľudia pomáhať?
-- Mnohí občania nám pomáhali i poradili, kde sú nemeckí vojaci. Báli sa najmä rodiny s deťmi, ale aj u tých sa vždy niečo našlo. Ak sa báli alebo mali v dedine zradcu, ktorý donášal Nemcom, tak sme odišli.
Partizáni však nemali všade dobrú povesť a niektorí dedinčania vás nemali radi...
-- Boli niektorí, ktorí do Povstania vstúpili nie z presvedčenia, ale z výhod. Aj také prípady boli, nedá sa však generalizovať. Boli tam ľudia z presvedčenia, z dobrodružstva, i takí, ktorí chceli výhody a niečo ukradnúť. Boli aj prípady, že do Povstania vstupovali gardisti.
Dá sa vôbec taký permanentný stres, dennodenný boj o život, vydržať?
-- My sme nad tým nerozmýšľali. Vedeli sme, že žijeme a nerozmýšľali sme, čo bude zajtra. Nerozmýšľali sme nad perspektívami, budúcnosťou.
SNP si po vojne prisvojili komunisti...
-- Komunisti si ho prisvojili, ale nebolo len ich dielom. Podieľalo sa na tom mnoho ľudí, národov a národností... Veľmi nám pomáhali profesionálni slovenskí vojaci, ktorí pôvodne bojovali po boku Nemcov, ale aj Angličania, Američania, Francúzi, Rusi, komunisti i nekomunisti...
V koncentračnom tábore Mauthausen sa nielen pracovalo, ale aj zomieralo. Vy ste tam prišli len niekoľko mesiacov pred skončením vojny...
-- V Mauthausene človek nevedel, či na druhý deň bude žiť. Každé ráno o piatej nás vyhnali na apelplac, na ktorom sme stáli v tenkých väzenských "uniformách" a drevených pantofliach celý deň dvanásť hodín. Netreba zabúdať, že bola zima. Tí, čo stáli na kraji, prechladli, dostali hnačku a to znamenalo istú smrť. Na deň sme mali pol litra polievky -- vyvarenej vody v zemiakových šupách -- a osminu chleba.
Dalo sa v takých podmienkach vôbec prežiť?
-- Mal som šťastie, že tam bol jeden český redaktor, ktorý pracoval v kancelárii. Vždy mi prihral nejaký chlieb a polievku. Viete, ja som mal v živote ohromné šťastie... Moji kolegovia umreli hladom. Keď som jedol chlieb, omrvinky, čo mi spadli na zem, jedli. To je hlad.
Čo znamenal v tom čase ľudský život?
-- Keď ste videli mŕtvych, ani ste si ich nevšimli. Bola to pre vás samozrejmosť. Stávalo sa, že ste ležali celú noc pri mŕtvole. Mŕtvi sa potom nakladali na fúriky a odvážali do veľkej jamy za táborom. Žili sme z hodiny na hodinu. Keď niekto ušiel, esesáci náhodne vybrali dvadsať, tridsať ľudí a zastrelili alebo obesili ich.
Ako to vyzeralo pár dní pred oslobodením tábora americkou armádou?
-- Posledné dni vládla na nemeckej strane pasivita. Jeden -- dva dni pred príchodom americkej
armády ušli. Tých, čo nestačil ujsť, zabili väzni.
Po skončení vojny a návrate na Slovensko boli mnohí účastníci Povstania či väzni z koncentračných táborov vtedajším režimom prenasledovaní a väznení...
-- Keď sme sa vrátili, tak to všetko nebolo v rukách komunistov. Až neskôr... Tí, čo boli v strane,
mali, samozrejme, väčšie výhody ako komunisti.
Ako dnes hodnotíte vyjadrenia arcibiskupa Jána Sokola na adresu slovenského štátu a prezidenta Jozefa Tisa?
-- Treba si uvedomiť jediné: prezident Jozef Tiso dal povolenie vyviezť 70-tisíc občanov slovenského štátu do koncentračných táborov, pričom väčšina skončila v plynových komorách. Boli to muži, ženy, starci i deti. Za každého vyvezeného občana židovského pôvodu zaplatila slovenská vláda 500 mariek. Už to je čin, za ktorý ho nemožno pochváliť.
A čo pamäť nášho národa? Zabúdame?
-- Keď hovorím študentom o význame SNP, nerozumejú. V školských osnovách chýbajú informácie
-- pojem holokaust je nielen pre žiakov, ale aj pre niektorých učiteľov španielska dedina.
StoryEditor