Nedávno vám vyšla kniha Recepty so štipkou hereckého korenia. Bola dôvodom zrušenia embarga voči všetkým novinárom?
- Dá sa povedať, že áno. Nie je mi ľúto za rozhovormi s novinármi. Pokiaľ nie je veľa práce, nie je sa o čom baviť. A práce naozaj nie je veľa. Tak o čom sa budeme stále dokola rozprávať? Knihu považujem za výsledok určitej činnosti. A keďže mi vyšli dve, jedna z nich kuchárska, treba si ich obhájiť.

Nie je herectvo a varenie trochu zvláštna kombinácia? Herečky sa väčšinou venujú sebe a svojmu vzhľadu, nie vareniu...
- Myslíte si, že 24 hodín denne sa dá venovať záľube, akou je telo?

Niektoré americké herečky to dokážu. Taká Melanie Griffith...
- Aha! No, tak americké herečky majú asi inak nabitý program. Film vyžaduje fyzickú, aj psychickú prípravu. Keďže my netočíme... Ale nehovoríte celkom pravdu. Názory o nevariacich herečkách sú povrchné, vznikajú vďaka bulvárnej tlači. Herečky sú úplne normálne ženy, iba verejnosť si ich viac všíma. Spýtajte sa úradníčiek, právničiek... Niektoré varia len v sobotu, iné vôbec.
Ja som mala odjakživa rada rodinné zázemie, je to moja oáza, miesto, kde sa cítim najlepšie. A varenie ma nielen upokojuje, ale je aj mojou záľubou.

Prečo sa sťažujete na nedostatok príležitostí práve vy? Patríte predsa k tým najobsadzovanejším - ste v porote zábavných šou, v Inkognite, hrali ste hlavnú úlohu v seriáli Medzi nami...
- ...ale to nie je práca, o ktorej môžete príliš veľa a dlho hovoriť.

Prečo nie?
- Hovoriť môžete o divadle, o nakrúcaní veľkého filmu. Ostatné veci nie sú až tak zaujímavé. Figurujete v nich, vyjadríte svoj malý názor, ale nejdú do hĺbky.

Na jednej strane verejne kritizujete súčasné televízne umenie vrátane najrôznejších reality šou, na druhej strane ste ich súčasťou. Je to daň popularite?
- Nejako sa živiť musím. Ukážte mi jedného herca, ktorý by takúto ponuku s hrdosťou odmietol. Všetci sa živíme, ako môžeme. Keď nemám inú ponuku, prečo by som nevyužila túto?

...z princípu?
- Môžem mať na reality šou svoj názor, ako mám názor aj na túto republiku, ale nemôžem tu existovať a držať hubu a krok. Môžem na niekoho apelovať, aby došlo k zlepšeniu, môžem vyzývať verejnoprávnu televíziu, aby sa prebudila a dala mi inú šancu, ale ako vidíte, náš hlas ide do prázdna. Potom vďaka za súkromné televízie, ktoré poskytnú akýkoľvek priestor. Verejnoprávna televízia na mňa zabudla. Definitívne.

Mnohé vaše kolegyne našli príležitosti v Čechách.
- ...ktoré mnohé?

Anna Šišková, Emília Vašáryová, Táňa Pauhofová...
- Veľkú úlohu naozaj zohrávajú kontakty a to, že trh je obsadený. Milka je do českého filmu zaradená už istým spôsobom tradične a má režisérov, ktorí si často ani nevedia predstaviť, že by danú rolu hral niekto iný. Mladučká Pauhofová je naozaj výnimočná zjavom, aj talentom. Objavili ju podobne ako kedysi Libušku Šafránkovú.
Ja som pred tromi rokmi natočila film s Viktorom Polesným. Práve teraz máme v divadle výnimočnú situáciu, sťahujeme sa do novej budovy, nevieme, čo bude, nič nemôžeme sľúbiť. A priznám sa, pokiaľ nemusím, nenakrúcam.

Nerada filmujete??
- Je to hrozná otrava. Ráno skoro vstávať, byť celý deň na pľaci, cateringové jedlo... Onedlho síce budem nakrúcať film Kvet sakury s Ivanom Vojnárom podľa scenára Slaveny Liptákovej, ale robím to len preto, že som roky nedržala v ruke taký dobrý scenár. Našťastie tam nie je zasnežená dedina, ani súmraky či ranné brieždenia. Väčšina deja sa odohráva v bratislavských ateliéroch a interiéroch, takže to nebude také zlé. Keď sa totiž pozerám na film a vidím, že všetko je zelené a herečky pobehujú v letných šatočkách, prípadne v klobúčikoch, viem, že nakrúcali prvý aprílový týždeň. Príroda je svieža, ale ja si predstavujem hrôzostrašnosť pozadia - celý štáb za kamerou je v "rodžersách", s herpesmi na ústach, s čapicami na hlavách a v rukaviciach...

Ak pri nakrúcaní trpíte, čo je potom pre vás ideálnou prácou?
- Divadlo. A raz za čas dobrý film. Len by to chcelo iný servis.

Ste notoricky známa svojou priamočiarosťou. Ako jediná herečka ste sa dvakrát odvážili odísť zo SND. Boli ste takouto "rebekou" od malička?
- Hm... Mám takú povahu, s tým sa nedá nič robiť. Samozrejme, človek by mohol časom a vekom niektoré veci korigovať, ale nie za cenu, že nepovie nič. Môžem použiť miernejšie slovo, inú štylizáciu hodnú svojmu veku či postaveniu, ale názor na veci väčšinou nemením. Aj keď je tvrdší.

Niekedy si však nedávate pred ústa servítku. Bez problémov poviete, že sa niekto "tvári ako kyslá riť". Nebojíte sa, že pôsobíte vulgárne alebo je to súčasť vášho imidžu?
- Myslím si, že práve ľudia, ktorí sa tvária ako puritáni a chodia do kostola, sa niekedy častujú prívlastkami, aké si ani neviete predstaviť. Mám s tým svoju skúsenosť. Ja v mojom súkromí a osobných vzťahoch niečo také nepoznám.

Nemajú z vás ľudia strach?
- To je smiešne.

V knihe rozhovorov Som herečka sa však priznávate, že ste už v detstve zavesili spolužiaka na klinec, pretože obesil mačku...
- Áno, toho áno. Som totiž nemoderný človek, v takomto prípade pre mňa platí filozofia oko za oko, zub za zub.

Ďalšou vašou devízou je krása. Pomohla vám v kariére?
- Na herectvo väčšinou chodia pekné dievčatá. A koľko z nich sa z ročníka etabluje? Jedna, dve... Tak ako baletky. Ako by ich jedna mater porodila: sú na jednu mustru, rovnaké hlavičky, rovnaké tváričky... Napriek tomu, len jediná zažiari na javisku ako čierna labuť. Predpokladá sa, že ľudia sa chcú dívať na niečo, čo je trochu krajšie, na druhej strane máte hendikep. Zatláčajú vás do pozície "peknučká - hlúpučká". Krása je dvojsečná zbraň, dôležité je obhájiť si, že za pekným "fejsom" sa ukrýva mozoček. A tá cesta je dosť dlhá.

Ale aj vás obviňovali z toho, že ste sa k úlohám ľudovo povedané "prespávali".
- (smiech) Neobviňovali ma často. Keď príde mladá herečka do divadla, takmer vždy niekto podhodí tento názor. Platil najmä za socializmu, vždy sa hovorilo, že je to niekoho tlačenka. Ale všetko sme prekonali, dnes sa v divadle o herečkách nič podobné nehovorí.

Sama ste sa však vyjadrili, že vás na rozdiel od iných od začiatku "brali" také esá ako Dibarbora, Chudík, Gregor...
- Zrelý herec, ktorý už má niečo za sebou, vie odhadnúť, či z mladého niečo bude a všetci sú šťastní, keď sa v divadle objaví niekto, koho sa dá zachytiť. Predstavenie nemôže byť dobré, ak je jeden výborný a ostatní mizerní. Divadlo je tímová práca.

Ako sa vám podarilo "preplávať" komunizmom bez väčšej ujmy?
- Keď sa nedáte, nepriateľ vás rešpektuje. Ak zistí, že vás možno prevalcovať, prevalcuje vás.

A nikdy ste svojím odmietavým postojom vstúpiť do strany neohrozili svoju kariéru?
- Akú kariéru?

Hereckú.
- Prosím vás, čo by spravili? V divadle bola vždy normálna klíma. Riaditeľ divadla vždy popil so súdruhmi dve deci vínečka a na kamarátskej báze sa všetko zahladilo. Okrem toho, aj medzi "komošmi" bolo veľa kultúrnych ľudí. A keď mali radi divadlo, istým spôsobom ho preferovali a zvýhodňovali.

Ak ste aj neboli ikonou režimu, boli ste jeho verejnou súčasťou. Nikdy ste necítili potrebu vyjradriť sa k niektorým nespravodlivostiam?
- Nikdy som sa o politiku nezaujímala. Nechodila som recitovať úderky, nikdy som nebola v žiadnej strane, nikdy som sa neangažovala, a to som považovala za postoj. Inak ma politika nezaujímala. Mala som malé decko, robila som si svoju robotu, šla som z roly do roly... Keď dnes niekto povie, že sme všetci boli kolaboranti, tým že sme tu žili... Keby všetci, ktorí žijú v zlých režimoch, chceli emigrovať, koľko ľudí by ostalo napríklad na Kube? Človek musí prežiť za každú cenu. Dôležité je len to, aby neposlúžil zlu svinským spôsobom. Pokiaľ sme robili televízne inscenácie a divadlo, chvalabohu. Ak divadlo urobilo hru, ktorá bola súčasná a poplatná režimu, vždy ju vyvážilo iným titulom. Považujem to za úplne normálnu a prirodzenú vec. Aj dnes s mnohými vecami nesúhlasím, a čo teraz? Pôjdem do ulíc?

Dá sa to vôbec porovnávať?
- Čo sa dnes deje? Korupcia, škandály, nevyriešené veci, oveľa horšie kauzy ako predtým. A skutočne nám veľmi zasahujú do života. Kultúra sa dostala na okraj spoločnosti. Sme podpriemerní ľudkovia, s ktorými sa v spoločnosti neráta. Predtým ideológia vedela, že treba divadlo využiť na skultúrňovanie národa, dnes tieto kockaté hlavy kultúru nepotrebujú. Na to, aby sa prezentovali, si kúpia speváka alebo nejakú "celebritu", urobia hogo fogo, zaplatia šesť miliónov za akciu, ale do národnej kultúry neinvestujú. Všetko je o prachoch.

V knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Som herečka otvorene kritizujete stojaté vody v dramaturgii SND, rodinkárstvo či fakt, že v zahraničí sa vyberajú hry na mieru hviezdam. Nie je vám trochu ľúto, že vám dramaturgia nevyberá úlohy na mieru? Napríklad Marthu z Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej...
- V Prahe je momentálne 213 divadelných produkcií, teda o tri percentá viac ako ponúka Paríž. V Bratislave sú tri divadlá, v ktorých hrá enormné množstvo dobrých hercov, takže problém je, že na každého z nich vyjde raz za desať rokov dobrá rola. Ak v zahraničí postavia úlohu na Judi Dench alebo Jeana-Paula Belmonda, na predstavenie prídu davy. Mimochodom Belmonda som zažila v Cyranovi, bol veľmi zlý, ale nikto to nepriznal, všetci sa tvárili, že vidia cisárove nové šaty. Oni ho tak milujú, že búda je plná. Na Slovensku môžete byť akákoľvek hviezda, nikto nebude stáť na lístok celú noc.

Horor-rozprávka Juraja Herza Panna a netvor vám otvorila dvere na Barrandov. Vnímali ste veľký rozdiel medzi filmovačkami na Slovensku a v Čechách?
- Práve o tom hovorím aj v knihe. Bol to rozdiel. Tu sa točilo na traktore a s kvérom, v Čechách v šatočkách a s cigaretou v ruke. Aj témy boli iné. Okrem jedného - dvoch filmov som na Slovensku nič nenakrútila, lebo som nebola typ do slovenského folklóru. Ani galoše mi nesvedčali, takže ma všetko, chvalabohu, obišlo.

Čiže ste radšej uprednostňovali úlohy na štýl Anďel s ďáblem v těle?
- Môže byť. Žiadne behanie po kopcoch v galošiach. Ale to je tiež taká červená knižnica. Niečo podobné ako ten smiešny a obľúbený film s Juliou Roberts a Richardom Gerem...

Myslíte Pretty Woman?
- Áno. Tá istá limonáda, len v inom obale.

Koho považujete za svoju najväčšiu hereckú konkurentku?
- Nemám konkurentku. Na divadle je výborné to, že sa vždy vytvoria dvojice. Pretože zaujímavejší ako konflikt medzi mužom a ženou, je konflikt medzi dvoma mužmi a ženou alebo dvomi ženami a mužom. To sa už dá rozohrávať.
Takže v každej generácii sú dve herečky. Marína Kráľovičová a Mária Prechovská, Milka Vašáryová a Dačka Turzonovová, Kamila Magálová a ja... Tak sa dá vybudovať napätie. Vždy musí byť jedna čierna a jedna biela, nielen preto, aby to vyzeralo na javisku pekne, ale aby to malo aj vnútorný náboj.

Bulvár však tvrdí, že ženy nemáte priveľmi v láske...
- Bulvár nekomentujem.

Prečo vám viac vyhovujú muži?
- Mám rada napätie, ktoré vzniká medzi mužom a ženou v slovnom kontakte. Jednoducho ma baví, že oni nerozumejú mne a ja im. Sú to dva iné svety. A potom priateľstvá medzi ženami... Mám priateľky, ale neviem si predstaviť, že by som im všetko vešala na nos. Vyžalujem sa jej, vyplačem, ona zaujme postoj a o mesiac je všetko inak. A teraz, čo ona? Povie, že sa zmýlila alebo, že si stojí za svojím názorom? Nemám to rada. A absolutne neznášam debaty o pôrodoch. Čisto ženský svet mi nevyhovuje.

Zahrali ste si vo vyše dvesto televíznych inscenáciách a v tridsiatke filmov. Ktorú rolu si najviac vážite?
- Napriek tomu, že som tam mala menšiu rolu, najviac som hrdá na film S tebou mně baví svět. Je to komédia storočia, ako ho Česi nazývajú, je to kultový film a myslím si, že pôjde na Vianoce aj ďalších desať rokov. Nie je nič lepšie, ako keď kino vydrží a možno vás aj prežije.

Herečka Jacqueline Bisset tvrdí, že za svoj životný úspech vďačí aj ťažkému životu v mladosti. Váš otec sedel v base, neskôr sa vaši rodičia rozviedli. Platí to aj o vás?
- Všetko, čím človek prechádza, ho buď zocelí alebo úplne rozhodí. Mňa život zocelil, dal ma dohromady, mám z čoho čerpať... aj ako herečka.

Takže čomu vďačíte za svoj úspech?
- Sebe.

Profil Zdeny Studenkovej (1954, Bratislava): herečka, speváčka, spisovateľka.
Po štúdiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave sa na radu svojho známeho prihlásila na štúdium herectva v Bratislave, kam prišla v originálnych dlhých čiernych šatách s rozpustenými vlasmi. Jeden člen komisie, Jozef Budský, ju preto upodozrieval, že má krivé nohy... Po tom, ako ich presvedčila o svojich hereckých kvalitách, dokázala aj to, že krivé nohy nemá. Po škole nastúpila na Novú scénu, ale hneď po roku o ňu prejavila záujem naša najvýznamnejšia divadelná scéna - SND. Od začiatku svojej kariéry patrila medzi najobsadzovanejšie a najúspešnejšie herečky. Svedčí o tom nielen vyše dvesto televíznych inscenácií (Smrť malomeštiaka, Barbora Rösselová, Zbožňovaná...), ale aj tridsiatka filmov. Medzi tie najznámejšie patrí napríklad Panna a netvor (1978), S tebou mně baví svět (1982), Anděl s ďáblem v těle (1983), Kára plná bolesti (1985), Južná pošta (1987), Všetko, čo mám rád (1992), Konečná stanica (2004)... Ako jedna z mála herečiek sa nestratila ani po zmene režimu. Na určité obdobie prešla na Novú scénu, kde vystupovala v muzikáloch, aby sa neskôr vrátila späť do SND. Momentálne je v slobodnom povolaní. O jej neutíchajúcej popularite svedčia najmä výsledky diváckych ankiet - doma na poličke má odložených osem cien OTO. V súčasnosti ju môžete vidieť okrem televíznych programov aj v divadelných hrách Chrobák v hlave, Ideálny manžel, Barmanky, Čo zostalo z lásky...