Slovensko každý rok "oslavuje" päť štátnych sviatkov a desať dní pracovného pokoja. Ale ruku na srdce - veľa z nás netuší, prečo vôbec zostáva doma. A súdiac podľa parlamentnej debaty spred piatich rokov, keď sa štátnym sviatkom stal 17. november, oveľa múdrejší nie sú ani mnohí poslanci.
Má vôbec zmysel uctievať dátum, o ktorom nič nevieme? A má zmysel ho nazývať sviatkom, keď ho takmer všetci, aj politici, ignorujú?
Obnovenie chaosu
Sviatky sú, spolu s rodinou či náboženstvom, jedným z mála javov, ktoré môžeme nájsť vo všetkých spoločnostiach - každá z nich člení svoj čas na všedný a sviatočný, pričom v každom z nich sa ľudia venujú už na prvý pohľad odlišným aktivitám. Počas sviatkov sa ľudia správajú nápadne inak ako vo všedný deň a konajú často spôsobom, ktorý sa môže pozorovateľovi javiť nepochopiteľný. Práca býva zakázaná, a mnohé príkazy, ktoré platia vo všedný deň, sa prekračujú.
Ustálený poriadok striedania všedných dní a sviatkov pôsobí blahodarne. Spoločenstvo, podobne ako príroda, opakovane kvitne a chátra. Sviatky tak vždy znamenajú jeho znovuzrodenie.
Z božej vôle vládca
Sviatočné obdobie býva naplnené excesmi - od prejedania až po porušovanie najrôznejších tabu. Etnológovia tvrdia, že prekračovanie bežných zákazov má pripomínať obdobie počiatku sveta, keď na Zemi vládol chaos. Sviatky tak plnia funkciu regenerácie ľudského sveta, obnovujú sily a pôvodnú (či už fiktívnu alebo skutočnú) stabilitu spoločnosti. Po oslave bude spoločnosť opäť s nadšením rešpektovať zákony, ktoré jej boli kedysi dávno dané jej tvorcami.
Mýtom sú opradené nielen samotné oslavy, ale aj ich aktéri. Podľa českého sociológa Jana Kellera ich spoločnosť považuje za mýtické bytosti, ktoré sa priamo zúčastnili na tvorení súčasného sveta, a preto pre nich neplatia zákazy určené obyčajným smrteľníkom. "Tým, že moc odvodzuje svoj pôvod z nadprirodzenej oblasti, posilňuje svoju dôveryhodnosť a účinnosť."
Problém zaostalých národov? Určite nie. Moderná spoločnosť, presvedčená o svojej rozumnosti, uvažuje presne tak isto.
Kliatbu na vás!
Všetky moderné spoločnosti oslavujú viac či menej zdôvodnené štátne sviatky. "Ich vodcovia by rovnako ako dávnovekí náčelníci radi videli, ako sa v týchto dňoch všetci obyvatelia zhromaždia a zúčastnia na sviatočnom ceremoniáli. Rečníci hovoria o mýtoch ustanovenia terajšieho poriadku, oslavu sprevádzajú posvätné symboly vyjadrujúce jednotu a identitu zhromaždenia, ľudia skandujú heslá, ktoré sú zmesou kliatob proti silám zla a vďakyvzdávania spravodlivým," tvrdí Keller.
Ako upozorňuje politologička Silvia Miháliková, štátne sviatky majú svoj jasný zmysel: "Každý režim si vyberá z histórie tie vývinové línie a etapy, ktoré najviac zodpovedajú jeho dejinnému sebaobrazu, jeho predstavám budúcnosti, ale aj každodennému politickému utilitarizmu."
Štátne sviatky sa líšia od Vianoc alebo Veľkej noci predovšetkým relatívnou novosťou ich zaradenia medzi dátumy hodné rituálov, s cieľom verejne vzdať hold určitým udalostiam alebo osobnostiam a ich prostredníctvom vytvárať pocit národnej spolupatričnosti.
Centralizovaná moc preto nemá v úmysle nič z týchto posvätných rituálov spochybniť. Naopak, vďaka technickým prostriedkom vytvára pre oslavu omnoho širší priestor než na aký boli zvyknutí naši predkovia.
Do každého režimu
Štátne, ale sčasti aj cirkevné sviatky sa vzťahujú k minulosti krajiny. Ich úlohou je pravidelne oživovať spomienky na prapôvodné princípy, ktoré stáli pri zrode súčasnej spoločnosti. Sviatok nie je len nostalgická spomienka ani pokus o dopátranie sa historickej pravdy. Niekedy dokonca naopak.
Viac ako o pravdu ide o oslavu víťazného boja za dobro, spravodlivosť a právo. Kolektívne spomienky na minulosť, ktoré sú pravidelnou súčasťou osláv, uspokojujú potrebu každej spoločnosti mať spoľahlivo a zreteľne usporiadanú minulosť. Ak vyložíme minulosť z hľadiska dnes vyznávaných hodnôt režimu, zistíme, že o ne vlastne išlo od samého počiatku. A ako sa môžeme presvedčiť aj na Slovensku, jeden sviatok sa dá vykladať mnohými spôsobmi.
Červená v kalendári
Príkladom je 28. október, oslavovaný spočiatku ako štátny sviatok vzniku Československa. Neskôr, za komunizmu, sa z neho stal najmä Deň znárodnenia. Po revolúcii našiel svoj pôvodný význam, avšak samostatná Slovenská republika ho oslavuje len ako pamätný deň.
Trochu iný osud postihol oslavu SNP 29. augusta: prisvojili si ho komunisti, neskôr bolo otázne, či ako štátny sviatok vytrvá. Dnes sa väčšina politikov zhoduje, že išlo o zlomový okamih v dejinách krajiny.
Je otázne dokedy. Každý režim si totiž vyberie niečo, čím spätne legitimizuje súčasnú hierarchiu hodnôt, ale tiež hierarchiu pozícií ľudí, ktorí tieto hodnoty obhajujú. Kto kontroluje dávne mýty, získava právo formulovať program pre súčasnosť i budúcnosť. A každý kritik existujúceho stavu sa ocitá v pozícii človeka, ktorý si dovoľuje spochybniť hodnoty, ktoré sú posvätné pre všetkých. Dnes je to ten, kto by chcel ako štátny sviatok pripomínať 14. marec 1939, zajtra to môže byť vyznávač sv. Cyrila a sv. Metoda.
Stratil sa občan
Aj napriek zdanlivej bezstarostnosti sviatočného obdobia existuje problém, s ktorým si ani tí najposvätnejší politici nedokážu poradiť - stratil sa občan. Stratil sa ten, pre ktorého bol sviatok určený a bez ktorého nemá veľký zmysel.
Sociológ Bohumil Búzik vidí príčinu v tom, že u nás sviatky nesprevádzajú žiadne špeciálne rituály. "Ničím ich nepripomíname, neozvláštňujeme. Prvý máj bol kedysi povinný, ale pripomínali ho aj médiá a my sme vedeli, čo nás na manifestácii čaká." Podľa sociológa bolo však jednou z chýb socializmu, že hlásal nutnosť oslavovať jediným spôsobom. Tým, že si sviatok privlastnili komunisti, vyvolali v slobodnej spoločnosti únik do súkromia.
Zvaľovať nezáujem občanov len na minulý režim by nebolo správne. Problém môže tkvieť aj v tom, že sme mladá republika a mnohé sviatky ešte nemajú svoju tradíciu. Ďalšou z príčin nezáujmu môže byť podľa Búzika fakt, že o sviatkoch sa už nevedie verejná debata. "U nás prezident a nejakí traja veteráni položia vence, a tým sa to začne aj skončí. A o ulicu ďalej o sviatku nevie nikto." A dokonca aj kultúrna a politická elita, ktorá sviatky vyhlasuje, robí to isté, čo bežní občania: je sviatok, má voľno a odíde na chatu.
Rituály pri pokladniciach
Pôvodný zmysel štátneho sviatku sa vytráca - o jednote komunity a spoločnom spomínaní na minulosť nemôže byť ani reči. U nás to podľa Mihálikovej potvrdila už diskusia o štátnych sviatkoch v októbri 1993. "Potvrdila, že v tomto prípade sa nedosiahne nijaký konsenzus, a bolo by ilúziou očakávať akési zjednocovanie komunity. Z dnešného uhla pohľadu možno konštatovať, že stanovenie štátnych sviatkov iba prehĺbilo vtedajšiu polarizáciu slovenskej spoločnosti a každý zo štátnych sviatkov sa stal predmetom kontroverznej verejnej diskusie."
Jednota existuje aspoň v niečom - štátne a cirkevné sviatky patria k najpopulárnejším dňom v nákupných centrách. Podľa Mihálikovej sa tento spôsob "osláv" dokonca stáva "štandardizovaným rituálom voľnočasových aktivít nielen u nás, ale je charakteristický pre všetky konzumné spoločnosti".
Slováci však predsa len majú jeden sviatok, ktorý úprimne oslavujú - 1. január - aj keď predovšetkým ako príchod nového roka, a nie ako "zakladateľský" sviatok vzniku samostatného štátu.
Časté striedanie politických režimov na našom území sa podpísalo aj pod zmeny v štruktúre štátnych sviatkov. Nemožno sa preto čudovať, že ľudia potrebujú dlhší čas na osvojenie dôvodov, symboliky a mýtov, spojených s rituálmi sviatku.
A niekedy záleží aj na tom, kto bude na tribúne mýty vysvetľovať a koho na tribúnu nepustia.