Nezabúdajme, že na tomto nádhernom svete sme len na návšteve

Ľudské predstavy si odnepamäti personifikujú takmer všetky oblasti života, smrť nevynímajúc. V krajších predstavách ju vidíme ako niektorí umelci - napríklad ako ryšavú alebo holohlavú starenu a krásku v jednej osobe s kosou a so striebornými zubami. Iní si ju mytologizujú predstavou ďalšieho spoločného života v Háde, v pekle či v raji, ako spánok či bezvedomie. Napriek tomu, že sa s ňou denne stretávame v novinách a televíznych správach, spája sa s ňou prirodzený strach z nepoznaného. A preto ju zatláčame na posledné miesta našich bytostí.

Ide vlastne o najstaršiu a najčastejšiu formu ľudského úsilia vyrovnať sa s konečnosťou života. Zrejme neexistuje žiadna predstava - akokoľvek by bola absurdná - ktorej by ľudia neboli ochotní uveriť, pokiaľ by im uľavila vo vedomí, že keď jedného dňa prestanú existovať, jestvuje nádej na večnosť.

Umenie zomrieť
Vyznie to paradoxne, ale aj smrť je umením, ktoré síce veľa ľudí neoslovuje, ale niektorí z nás by boli vďační za to, keby mohli jednoducho umrieť na starobu pokojne v spánku. Bohužiaľ, nie je to možné. Podľa prieskumov sa takémuto "potešeniu" dostane len každému piatemu človeku na svete.
V odborných kruhoch sa hovorí o dvoch smeroch vysvetľujúcich starnutie:
- prvý zdôrazňuje poškodzovanie buniek a orgánov bežnými každodennými pochodmi (tzv. teória opotrebovania),
- druhý hovorí o starnutí danom geneticky predurčenou dĺžkou života nielen jednotlivca, ale aj jeho buniek a orgánov.
Napriek tomu staroba naháňa mnohým strach. Predstava, pri ktorej si raz človek nebude vedieť naliať kávu alebo len jednoducho ísť pre rožok do kuchyne, je pre každého desivá. Mnohí navyše majú skúsenosti so svojimi staršími príbuznými. Zvedavé obzeranie ovísajúcej hladkej pokožky pri lakťoch z detstva nahrádza v dospelosti trpezlivé či menej trpezlivé trpenie problémov so zubami, štvornásobné návštevy toalety počas jednej noci (močový mechúr starších ľudí sa vo vyššom veku zmenšuje), či početné vysvetľovania, na čo sú tie-ktoré tabletky.
V západných krajinách je pre väčšinu strednej vrstvy posledné štádium života spojené so sanatóriom, kde sú zabezpečené kvalitné služby primerane finančne ohodnotené. Potom sa len málokedy stáva, že sa stretávate s neochotou a úškrnkami. Aj starší ľudia na Slovensku môžu svoju jeseň života stráviť v podobných penziónoch, musia mať však primerane vysoké dôchodky, z ktorých si takúto pomerne nákladnú opateru môžu dovoliť. Ak majú to šťastie a pochádzajú z rodiny so silne vybudovanými sociálnymi vzťahmi, zvyknú sa o nich postarať aj príbuzní. Najhoršie sú však na tom starší ľudia, ktorí ostávajú vo svojich príbytkoch, nemajú prostriedky na opateru a žijú často v katastrofálnych podmienkach. O týchto miestach by vedeli rozprávať predovšetkým slovenskí lekári pôsobiaci na vidieku. Často sem prichádzajú neskoro, k napolo zhnitým a na kosť a kožu vychudnutým a dehydrovaným troskám, ktoré sa nevládzu ani pohnúť.

Keď on nie je on
Medzi najčastejšie príčiny úmrtia ľudí okrem prirodzenej staroby ľudí patria podľa prieskumov najmä infarkt, mŕtvica, rakovina, Alzheimerova choroba, aids, cukrovka a obezita. Mŕtvica je vlastne defekt v nervovej činnosti spôsobenej nedostatkom prítoku krvi určitou tepnou zásobujúcou mozog. Pri mnohých už spomínaných chorobách je vlastne smrť vykúpením. Alzheimerova choroba je napríklad založená na progresívnej degenerácii a strate veľkého počtu nervových buniek v časti mozgovej kôry, ktorá ovláda funkciu pamäti, učenia a úsudku. Môže postupovať buď pomaly v priebehu od šiestich do desiatich rokov alebo pomerne rýchlo (do štyroch rokov). Strata pamäti pri nej zachádza až do štádia obviňovania najbližších z krádeže alebo volania polície. Doktor Sherwin B. Nuland si vo svojej knihe Ako ľudia umierajú spomína na prípad jedného distingvovaného páru, kde on, vzdelanec, nežný manžel a otec, sa menil pred očami manželky na cudzieho hrubého muža. "Nevedel, kto som, myslel si, že som sa vlámala do domu a že som kradla dcérine veci. Začal do mňa strkať a hádzať na mňa veci. Rozbil pritom aj nejaké starožitnosti - nevedel, čo to je. Keď umrel, bola som rada. Viem, že to znie hrozne, ale bola som šťastná, že bol zbavený tej ponižujúcej choroby. Vedela som, že nikdy vlastne netrpel a nikdy si neuvedomil, čo sa s ním deje a bola som za to vďačná. Bolo to pre všetkých požehnanie - jediná vec, ktorá ma držala v činnosti po celé tie mesiace a roky. Na druhej strane bolo hrozné sledovať, čo sa deje s človekom, ktorý ma celý život miloval a ktorého som milovala ja ako nikoho iného na svete."

Chémia ľudského tela
Násilná smrť podľa doktora Nulanda štatisticky postihuje predovšetkým mladšie generácie, pričom najčastejšou príčinou bývajú autonehody. Po nej nasleduje násilná smrť zastrelením alebo dobodaním, pádom a iné menej bežné spôsoby. Nuland spomína príbeh malého dievčatka, ktoré umrelo dobodané psychopatom v náručí matky v priebehu niekoľkých sekúnd. Zaujímavým na celom prípade bolo, že dievčatko malo v očiach pokoj, akoby sa ho nijaký psychopat nedotkol. Jeho matka si spomína: "Keď som k nej pribehla prvýkrát, zdalo sa mi, že sa jej oči lesknú, akoby ma poznávala. Teraz však boli úplne iné. Ešte keď zvracala krv, mali akýsi sklený lesk, ale teraz koniec. Nemala tam výraz bolesti, skôr prekvapenia." Odpoveď na otázku, prečo by malo dieťa, na ktoré sa vrhne psychopat s nožom v ruke umrieť s výrazom pokoja a vyrovnanosti, a nie hrôzy a paniky, hľadali lekári pár storočí. Aj pre vojakov bola napríklad neprítomnosť bolesti a strachu hlavným faktorom, ktorý im umožňoval bojovať. Stávalo sa napríklad, že niektorí vojaci (a nielen vo vojne, ale aj pri iných úrazových situáciách) s dierou v hlave alebo rozdrvenou nohou bez väčšej námahy komunikovali s ostatnými. Podľa Nulanda vtedy človek prežíva podobné pocity ako po injekcii opiátu alebo inej utišujúcej drogy, keď sa zmierni bolesť aj toho najťažšieho zranenia. Domnieva sa teda, že aj ľudské telo je schopné produkovať látku podobnú morfiu a vie načasovať jeho uvoľnenie podľa potreby. Len čo však bezprostredné nebezpečenstvo pominie, často nastáva fyzická a mentálna agónia a smrť. Nejde tu len o adrenalín, mnohí odborníci tiež naznačujú, že dlhotrvajúce umieranie poskytuje úľavu v posledných chvíľach života, keď získavame určitú skúsenosť, vďaka ktorej sme istejší a bojíme sa menej.

Kam sa dnes chodí umierať
Napriek najrôznejším publikáciám typu Život po živote, ktoré smrť romantizujú zážitkami o tuneloch a svetle na jeho konci, vznášaní sa nad vlastným telom atď., by sme si podľa doktora Nulanda nemali smrť spájať s nijakým romantickým obrazom. Podľa neho pacienti, ktorí prežili klinickú smrť, majú tento pochod regulovaný endorfínmi alebo nejakým podobným chemickým mechanizmom (napríklad psychickým obranným reflexom, halucinačným vplyvom). Napriek tomu tvrdí, že človek by nemal pochybovať v súvislosti so smrťou o ničom, ale veriť, že možné je všetko.
Mnohé príbehy o konci života rozprávajú aj o tom, ako živí "nechcú" pustiť mŕtvych na onen svet. Nuland napríklad spomína príbeh advokáta Matteisa a jeho veľmi blízky vzťah k manželke a dcére. Mohol zomrieť až vtedy, pokiaľ sa s tým zmierili aj oni. V Tolstého poviedke Smrť Ivana Iľjiča zasa autor opisuje smrť človeka umierajúceho v okruhu ľudí, medzi ktorými sa cíti osamelo. Človek je tvor spoločenský a ešte aj keď umiera, je rád v spoločnosti blízkych. Dnes je však bežné, že bezprostrednú skúsenosť so smrťou skrývame, pretože je to niečo "škaredé a zlé". Francúzsky sociálny historik Phillipe Aries nazýva tento moderný jav ako neviditeľná smrť. "Skrytá smrť v nemocniciach sa začala veľmi opatrne v 30. a 40. rokoch a stala sa bežnou v 50. rokoch. Naše zmysly už nie sú schopné znášať to, čo v 19. storočí patrilo ku každodennému životu, spolu s utrpením a chorobami. Fyziologické prejavy zmizli z denného života, uzavreté do aseptického sveta hygieny, medicíny a morality. Dokonalým prejavom takéhoto sveta je nemocnica s jej bunkovou disciplínou. I keď si to málokedy pripúšťame, nemocnica je miestom, kde sa dajú odložiť nepríjemní invalidi, ktorých ani svet, ani oni sami nemôžu ďalej znášať. Nemocnica sa stala miestom osamelej smrti," tvrdí Aries.
Pri odchode z tohto sveta trpíme nielen bolesťou, ale aj žiaľom. Ako napríklad ľútosťou, čo sme nestihli, ktoré sľuby sme nedodržali, vzťahy, ktoré sme neurovnali. Smrti neunikneme, týchto závaží sa však môžeme zbaviť. Na to však potrebujeme rozum, dobrú vôľu, toleranciu a predvídavosť. A uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti.