Prázdne domy a rekreačné oblasti lákajú už po desaťročia "mešťanov" do prírody, mimo sídlisk a čo najďalej od pracoviska. Chaty a chalupy patria ku koloritu slovenského vidieka. Možno viac ako to, čo si predstavujeme pod vidieckym životom. Ponuka je veľká, dopyt tiež, tradícia pretrváva a túžba po oddychu je značná. No nekúpte to!
Mestské a vidiecke sliepky
Nezasvätení cudzinci si z východnej Európy odnášajú množstvo bizarných obrázkov. Patria k nim aj tie, ktoré si urobili pri pohľade na poľské záhradkárske kolónie či na české a slovenské chatové osady alebo polovymreté dediny, kde sa každé leto zdvojnásobí počet obyvateľov. Nemáme síce prímorské vily, chýbajú nám poľovnícke domčeky i domy, kam sa rodina odsťahuje na leto, ale kus zeme a stavba, často po našich predkoch, zostali.
Slováci (a ešte vo väčšej miere Česi) začali masovo víkendovať mimo svojich domovov v šesťdesiatych rokoch. V ďalších desaťročiach tento zvyk ešte zintenzívnili. Dôvodov bolo podľa sociológov viacero. Ivan Kusý z fakulty architektúry upozorňuje najmä na začiatok výstavby hromadných bytových domov v mnohých slovenských mestách. V tomto období sa zintenzívnilo sťahovanie obyvateľstva do miest a na vidieku sa začali uvoľňovať rodinné domy a usadlosti. Navyše, aj v ideológii socialistického spôsobu života sa zdôrazňovalo, že postupne bude rásť množstvo voľného času. "Ľudia ako keby pod dojmom a tlakom týchto ideologických normatívov hľadali spôsob, ako sa na ten voľný čas pripraviť," hovorí Kusý. Dôležitou však bola aj slovenská spätosť s tradíciami, ktorá bola oveľa väčšia ako na Západe. Slovensko stále pôsobí vidieckym dojmom aj pokiaľ ide o sídelnú štruktúru i pretrvávajúci spôsob života. Kým niektorí starší Bratislavčania spomínajú, ako po príchode do hlavného mesta chovali sliepky na balkónoch, iní sa o ne starali v domoch po svojich rodičoch. Kusý hovorí o tradicionalistickom aspekte návratu ku koreňom: "Synovia a dcéry zrazu vykonávali rovnaké činnosti ako ich rodičia."
Rozbúrať štyri steny
Podľa sociológa Ľubomíra Falťana mohli ľudia na chatách a chalupách realizovať vlastné predstavy o peknom bývaní, ktoré sa do prefabrikovaných panelov nie a nie vmestiť. "Svojím spôsobom to bola kompenzácia problémov v bytovej výstavbe. Limitované a menej kvalitné obytné plochy neboli dostačujúce."
Útek z mesta bol aj útekom pred masovosťou. Falťan pripúšťa, že to veľa ráz mohol byť slobodnejší a nezávislý svet, kde sa mohli ľudia slobodnejšie stretávať. "Často sa tam odohrával bohatší spoločenský život ako v meste." Príkladom môže byť "disidentská" osada Brýzgalky na Kysuciach. Ďaleko, pri poľských hraniciach, sa dá porozprávať o trochu voľnejšie ako v odpočúvaných bytoch.
Práve izolácia od okolia je faktorom, ktorý rozdeľuje chatárstvo od chalupárstva. Chaty väčšinou vznikali na určených pozemkoch a ich výstavba bola regulovaná - bol vytýčený priestor, rozmery, pravidlá. Chalupárstvo je podľa Falťana iné - záujemca si vyberá v zastavanom území dediny či na lazoch pôvodný sedliacky dom, ktorý mal trvalú obytnú funkciu, rekonštruuje ho a budova si zachová svoj charakter.
Okresná prestíž
Chatárstvo je masová záležitosť. Ako hovorí Kusý: "Odídete od tridsiatich susedov na sídlisku a prídete medzi tridsiatich susedov v záhradkárskej či chatárskej kolónii. Tam nie je rozdiel." K miestam s takouto atmosférou patria napríklad chatové oblasti v Plaveckom Štvrtku a na Duchonke. Obe sú vybudované v lese v blízkosti umelej vodnej plochy vo veľmi prístupnej oblasti. Chatári do nich prichádzajú na víkendy či týždňové pobyty a s pôvodnými obyvateľmi blízkych obcí nemajú nič spoločné. Kým chaty vybudované v osemdesiatych rokoch pôsobia skromnejším dojmom, novšie objekty (najmä v záhoráckom Plaveckom Štvrtku) pripomínajú skôr nejakú menej vkusnú vilovú štvrť.
Duchonka, ležiaca na úpätí Považského Inovca, je stelesnením Kusého vety. Masová výstavba chát v tejto oblasti lákala najmä "dobrú spoločnosť" z okresného mesta Topoľčany. Prestížne obydlia si tu vedľa seba postavili člen okresného výboru strany a mäsiar, inak susedia z panelákového vchodu. Tak, ako sa mohli navštevovať doma, tak to v lete či na Silvestra robili na chatách. Život sa ešte viac skoncentroval s výstavbou veľkorozmerných podnikových chát a sezónneho mestečka so stánkami.
"Ísť na víkend na Duchonku znamenalo stretnúť tu každého," hovorí jeden zo starších chatárov. Dnes je to inak. Záujem trochu upadol, niektoré objekty sú neudržiavané, ale skalní jazdia ďalej. Stoja tu ich mnohoročné úspory.
Zapadnutí návštevníci
Chalupárstvo je iné. Namiesto nového mestečka existuje pôvodná dedina (i keď často bez pôvodných obyvateľov) a novoprichádzajúci sa niekedy snažia zachovať tradície a vplynúť do života obce. Je to menšia "masovka" a pritom s viac ľuďmi.
Podľa Kusého ide o "šancu predĺžiť kultúrnu niť trochu ďalej, skúsiť si niečo, čo museli robiť a čím žili naši predkovia". Chalupári môžu byť pokrvní príbuzní, či z generácie bezprostredne nasledujúcej po pôvodných obyvateľoch. Sú aj takí, ktorí prídu a zžijú sa s prostredím, stanú sa jeho súčasťou a začnú sa podieľať na rôznych materiálnych, finančných či pracovných výpomociach. Poslednú skupinu návštevníkov tvoria ľudia, ktorí do svojich chalúp jazdia zriedka, a tak nemajú šancu, aby sa zžili. Pri nich hospodársky aspekt pobytu úplne chýba.
Záchrana minulosti
Rovnako ako sa s prichádzajúcimi chalupármi mení štruktúra obyvateľstva obce, mení sa aj jej život. Mnohé z obcí, najmä v zázemí veľkých miest, žijú skôr mestským životom. Zžiť sa s nimi nie je problém, ale vidiecky život pripomína už len drevený fúrik s kvetináčmi uprostred pokoseného trávnika.
V liptovskom Vlkolínci je to inak. Osada, v ktorej žije 32 stálych obyvateľov, je druhým domovom pre ešte väčšie množstvo chalupárov, ktorí svoj pobyt dobrovoľne trávia v tmavých storočných príbytkoch s nízkymi stropmi. Chalupári tu oficiálne (Vlkolínec je zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO) pomáhajú udržiavať aspoň zvyšky starého života. "Chcel som prírodu, vlastný dom a túžil som kosiť trávu," hovorí Vlkolínčan, trvalým bytom v Žiline. Osada mu to ponúkla. On sa musí na oplátku prispôsobiť - musí zachovávať kolorit, vydržať bez satelitnej antény a byť v podstate živou atrakciou. Neprekáža mu to. Na chatu v blízkosti svojich susedov by si zvykal oveľa ťažšie.
Dajte mi pokoj!
Veľmi striktný názor na víkendové obydlia má český architekt Josef Smola: "Zatiaľ čo chalupárstvo môžeme hodnotiť ako pozitívnu záležitosť, chatárstvo sa ukázalo cestou do slepej uličky. Spomeňme len na živelnosť zástavby tohto druhu, či skôr nevhodnosť mnohých lokalít, často minimálne rozmery pozemkov, v mnohých prípadoch gýčovito nevkusné objekty narúšajúce krajinný ráz, nedostatok pitnej vody či divoké skládky."
Záujem o chalupy by podľa architekta mohol pretrvávať. Ľudia budú vždy riešiť bytovú situáciu. Chalupa sa pre mnohých, najmä zo staršej generácie, môže stať trvalým bydliskom. Na vidieku môže byť vďaka záhradám lacnejšie ako v mestách. A napokon nemožno podceniť ani také pohnútky na život na dedine, ako je orientácia na zdravší spôsob života a hľadanie pokoja. Teda aspoň na víkend.
| Vlkolinec: Chalupári tu pomáhajú udržiavať zvyšky starého života. Snímka hn/Tomáš Gális |