Mnohé z problémov, ktoré mala vláda pred desiatimi rokmi, sa dnes zdajú zvláštne, niektoré zostali doteraz. V rubrike Retro prinášame, čo dominovalo v ekonomickom a politickom živote tých čias.
Prvý rok Mečiarovej vlády znamenal ofenzívu v rozvíjaní slovensko-ruských vzťahov. Koncom októbra dva dni zasadala v Moskve medzivládna hospodárska komisia a pripravila rad projektov. O niekoľko dní nato navštívil premiér Vladimír Mečiar spolu s piatimi členmi vlády premiéra Ruskej federácie, Viktora Černomyrdina. Výsledky komisie vláda schválila 21. novembra a uložila mnohým rezortom veľa úloh, aby sa spolupráca s Ruskom rozvinula.
Na prvom mieste bolo oživenie obchodných vzťahov. Manažéri podnikov aj úradníci ministerstiev mali ešte v pamäti obchod so Sovietskym zväzom za socializmu a mysleli si, že je možné sa k jeho úrovni priblížiť. Preto vláda a rezorty chceli oživiť dodávky tovarov a investícií do Ruska v snahe nájsť štátnym aj súkromným podnikom výrobnú náplň. Argumentovali potrebou vyrovnať saldo s Ruskom, ktoré vždy bolo záporné v dôsledku dovozu surovín najmä pre energetiku.
Konštantou ruskej zahraničnej politiky, pri dodávkach ropy a plynu, je, že si vyžaduje vysokú angažovanosť politikov odberateľských štátov. Pri obchodných a politických rokovaniach v roku 1995 nešlo len o dodávky plynu či ropy, ale aj o ruskú účasť na budovaní ďalších plynovodov, a dokonca rafinérskej kapacity.
Vedenie štátnej spoločnosti Gazprom prejavilo záujem podieľať sa na výstavbe odbočky z tranzitného plynovodu, ktorá mala vychádzať z tranzitného systému, v Ivanke pri Nitre a smerovala by k maďarským hraniciam a odtiaľ cez Maďarsko a Slovinsko do Talianska. Takisto Rusi chceli vybudovať novú cestu pre plyn z nových severných nálezísk na Jamalskom polostrove. Viedla by cez Poľsko a pripájala by sa k slovenskému tranzitnému systému. Z týchto zámerov sa nič neuskutočnilo.
Rusi mali pomôcť výrobe špeciálu
Pozoruhodný bol zámer zriadiť na Slovensku spoločný rusko-slovenský podnik na spracovanie ruskej ropy. Príjmom podniku mal byť predaj petrochemických výrobkov. Spoločný podnik na predaj ruského plynu Slovrusgas bol zriadený v marci 1998, urobil však málo obchodov. Na jar tohto roka ho jeho akcionári - SPP a Gazprom dali do likvidácie.
Nad mnohými ďalšími projektmi sa vznášalo úsilie deblokovať pohľadávky Slovenska (zdedené z čias federácie). Rusi ponúkali dodávky špeciálnej techniky za takmer 300 miliónov USD. Išlo najmä o náhradné dielce pre vojenskú techniku. Jej počty v tom čase boli nadbytočné, konzervovali obdobie socialistickej armády. Realistická koncepcia armády vtedy neexistovala. Slovenská vláda chcela na konto deblokácií privatizovať ruské podniky, tak, aby sa ich vlastníkmi stali slovenskí podnikatelia. Tento zámer sa takisto nepodaril. Prispela k tomu aj neprehľadnosť ruského ekonomického prostredia. Slovenskej strane veľmi záležalo na oživení špeciálnej výroby, chceli silou-mocou ukázať, že zastavenie financovania špeciálnej výroby z čias federálnej ponovembrovej vlády bola chyba. Práve v tom čase sa slovenské zbrojovky transformovali a ovládol ich štátny DMD Holding. Ministerstvo hospodárstva a obrany sa usilovali dohodnúť priamu spoluprácu s ruskými podnikmi obranného priemyslu a zabezpečiť ju medzivládnou zmluvou. Ani tento projekt sa nenaplnil.
Zmierovateľ cirkví
Premiér Vladimír Mečiar sa pri návšteve v Moskve koncom októbra chopil roly zmierovateľa medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou. Stretol sa s patriarchom Ruska Alexijom II. a pozval ho na štátnu návštevu Slovenska. Vtedy tiež navrhol, aby sa patriarcha stretol s pápežom Jánom Pavlom II. na slovenskom území. Patriarcha skutočne v roku 1996 na Slovensko prišiel. Stretnutie hláv týchto veľkých kresťanských cirkví sa neuskutočnilo. Rozdiely a rozpory medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou sú stále veľmi veľké a Mečiarova diplomacia zjavne nemala dostatočnú autoritu na ich zblíženie.