Napriek tomu, že 31. marec už pominul a s ním sa vytratil strašiak daňového priznania, určite sú aj takí, ktorí po tomto termíne zistili, že daňové priznanie nepodali, hoci to bola ich povinnosť. A tak možno v týchto dňoch s búšiacim srdcom otvárajú obálku z daňového úradu s oznámením, že ich žiadosti o predĺženie lehoty na podanie daňového priznania daňový úrad nevyhovel. V týchto prípadoch je dobré vedieť, aké postihy hrozia daňovníkovi od správcu dane.
Daňové priznanie po termíne
Ak daňový subjekt daňové priznanie k dani z príjmov nepodal v zákonom stanovenej lehote do 31. marca (ak mu táto lehota nebola predĺžená), ale podal daňové priznanie po tomto termíne, správca dane mu podľa zákona o správe daní a poplatkov [1] uloží pokutu vo výške 0,2 % z dane uvedenej v daňovom priznaní za každý deň omeškania, až do výšky 10 % z dane uvedenej v daňovom priznaní. Výška pokuty môže byť najmenej 2-tisíc korún a najviac 1 milión. Neznamená to však, že správca dane môže udeliť pokutu podľa svojho uváženia v tomto intervale, ale platí, naopak, že správca dane musí jednoznačne dodržať mechanizmus jej výpočtu. Ak by týmto spôsobom vypočítaná sankcia bola nižšia ako 2-tisíc korún, správca má povinnosť určiť sankciu vo výške 2-tisíc korún. Ani viac, ani menej. Rovnako platí aj druhý extrém. Ak by takto vypočítaná sankcia prevyšovala 1 milión, správca dane vyrubí sankciu maximálne v tejto výške.
V prípade, ak daňový subjekt podal daňové priznanie neskôr, po zákonom stanovenej lehote, ale pritom mu nevznikla daňová povinnosť, správca dane uloží subjektu sankciu 2-tisíc korún.
Príklad: Daňový subjekt po zákonom stanovenej lehote podal 1. apríla daňové priznanie, pričom vypočítaná daň predstavovala sumu 80-tisíc korún. Daňovníkovi však vznikol preplatok na dani, pretože v zdaňovacom období uhradil preddavky na daň vo výške 100-tisíc korún. Správca dane mu vyrubil sankciu. Postupoval správne, keďže daňovníkovi nevznikla povinnosť doplatiť daň?
- Áno, správca dane mu mal vyrubiť sankciu vo výške 2-tisíc korún, pretože výpočet sankcie podľa paragrafu 35 odsek 4 zákona 511/1992 Zb., t. j. 0,2 % z dane uvedenej v priznaní = 160 Sk x 1 deň omeškania, je menší ako minimálna hranica pre tento druh porušenia zákona.
Ak by tento daňovník podal daňové priznanie 30. apríla, sankcia by bola určená výpočtom, t. j. 0,2 % z dane uvedenej v priznaní x počet dní omeškania, t. j. 4 800 Sk.
Ak by tento daňovník podal daňové priznanie 30. júna, správca dane by mu vyrubil sankciu 8-tisíc, pretože výpočet sankcie síce by bol stanovený na 14 560 Sk (91 dní omeškania x 160 Sk), ale ustanovenie limituje hornú hranicu sankcie na 10 % dane uvedenej v priznaní, čo v tomto prípade je 8 000 Sk.
Sankcia ako donucovací prostriedok (str. 18)
Od týchto prípadov je však potrebné odlíšiť tie, keď správca dane vie, že daňový subjekt mal podať daňové priznanie, ale túto svoju zákonnú povinnosť si nesplnil. Správca dane môže daňový subjekt vyzvať v zmysle § 42 zákona 511/1992 Zb. na podanie daňového priznania a stanoviť mu primeranú lehotu, pričom táto lehota nesmie byť kratšia ako 8 dní. Z dôležitých dôvodov môže daňový subjekt požiadať správcu dane o jej predĺženie, avšak musí tak urobiť ešte pred uplynutím tejto stanovenej lehoty. Ak by daňový subjekt nepožiadal o predĺženie lehoty, alebo by o predlženie požiadal až po uplynutí stanovenej lehoty správcom dane, alebo by daňové priznanie v tejto lehote nepodal, správca dane mu môže uložiť pokutu do 1,5 milióna korún. Správca dane musí konať a v prípade, ak ide o fyzickú osobu, musí uložiť pokutu najmenej 10-tisíc korún a ak ide o právnickú osobu, najmenej 50-tisíc. Správca dane je viazaný len dolnou a hornou hranicou, ale pre svoje rozhodovanie má k dispozícii celé rozpätie ako donucovací prostriedok splnenia si zákonnej povinnosti. Ak daňový subjekt podal daňové priznanie po lehote určenej správcom, výpočet sankcie sa neurčí na základe výpočtu z daňovej povinnosti, ale podľa tohto ustanovenia. Samozrejme, tieto sankcie sú vyššie a voči daňovým subjektom aj tvrdšie.
Priznať či nepriznať?
Čo robiť, ak daňovník zistí, že jeho vypočítaná daňová povinnosť mala byť vyššia? Má opraviť svoje daňové priznanie, alebo vyčkať s rizikom "veď možno na mňa neprídu"?
Ďalšou kategóriu sú tí, ktorí si myslia, že príjmy, ktoré majú v zahraničí a z nich sa zráža daň, majú daňovo vyrovnané, a preto sa ich daňové priznanie netýka. Alebo daňovníci, ktorí žijú v ilúzii, že príjmy plynúce zo zahraničia daniari nemôžu odhaliť.
Ak daňovník zistí, že má chybu v daňovom priznaní, alebo zistí, že mal podať daňové priznanie, mal by podať dodatočné daňové priznanie. Ak sa daňové priznanie opravuje alebo podáva po zákonom stanovenej lehote (netýka sa to tých, ktorí mali predĺženú lehotu), ide o dodatočné daňové priznanie, ktoré sa aj takto označí na úvodnej strane. Ako sa hovorí, priznanie je poľahčujúca okolnosť. Platí to aj vo vyrubovaní sankcií, pretože ak daňovník podá takéto dodatočné daňové priznanie, ktorým zvýši svoju daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu vo výške trojnásobku úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a kladného rozdielu dane uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a dane uvedenej v pôvodnom daňovom priznaní. Táto pokuta je pevne stanovená, neprepočítava sa na dni do podania dodatočného daňového priznania.
Naopak, ak nesprávnosť vyčíslenia dane zistí správca dane, pokuta sa zdvojnásobí, stanoví sa na trojnásobok úrokovej sadzby NBS a rozdielu daňovej povinnosti.
Dodatočné daňové priznanie je dobré podať aj v tom prípade, ak daňovník zistí, že jeho daňová povinnosť mala byť nižšia. Netreba sa báť, že by takéto podanie vyvolávalo podozrenie a súvislosť s výkonom kontroly či nejakú inú podozrievavosť zo strany správcu dane. Je potrebné vychádzať z toho, že základnou zásadou daňového konania je správne určenie dane, to znamená ani o korunu viac, ale ani o korunu menej.
Vyvíja a zdokonaľuje sa aj daňová správa. Tým, že Slovensko vstúpilo do Európskeho spoločenstva, dochádza k výmene a prenosu daňových informácií aj za hranicami našej republiky. Takže dnes už neobstojí názor, že "na to neprídu". Netreba podceňovať ani vývoj softvérov, priamo zameraných na vyhľadávanie daňových únikov. A napokon krátenie dane je stále trestný čin.
Ak je komunikácia daňového subjektu s príslušným správcom dane dobrá, určite pomôže aj riešeniu nepríjemných následkov, akými sankcie nepochybne sú. Môže to byť napríklad aj vo forme úľav či odpustenia.
Odvolanie alebo žiadosť o odpustenie?
V daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Preto aj sankcie sa vyrubujú rozhodnutiami, v ktorých nesmie chýbať poučenie o riadnom opravnom prostriedku, o odvolaní. Podať odvolanie má zmysel v tom prípade, ak daňovník vie a má a aj príslušné dôkazy o tom, že neporušil zákon. Nemožno upierať právo daňovníkovi podať odvolanie, malo by sa však zabrániť nesprávnym interpretáciám a rôznym dezinformáciám typu "susedovi vyhoveli a mne nie".
Príklad: Daňovník podal daňové priznanie na pošte, má o tom doklad - podací lístok s pečiatkou pošty, že zásielka bola prijatá na doručenie 31. marca. Správca dane mu vyrubil pokutu vo výške 2-tisíc korún z dôvodu podania daňového priznania po lehote. Tento daňovník v 15-dňovej lehote podal odvolanie proti rozhodnutiu o pokute, pričom k odvolaniu priložil fotokópiu podacieho lístka. Skúmaním odvolania sa zistilo, že zásielka prišla na príslušný daňový úrad 3. apríla, ale keďže obálka nebola označená poštovou pečiatkou alebo bola nečitateľná, správca dane bol toho názoru, že predmetné podanie bolo podané po zákonnej lehote. Odvolaniu bolo vyhovené v plnom rozsahu a predmetná sankcia zrušená.
V prípade odvolania je potrebné uviesť nielen rozpor s právnym predpisom, so skutkovým stavom alebo s inými dôvodmi, ktoré preukazujú nesprávnosť alebo nezákonnosť takéhoto vydaného rozhodnutia, ale aj predložiť príslušné dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdenia daňovníka.
Mnoho je však podaní, ktoré sa nazvú odvolaním, ale z obsahu vyplýva, že nemajú charakter odvolania, pretože im chýba uvedenie rozporu s právnym predpisom, ako aj dôkazy. Tieto podania majú skôr charakter žiadosti o odpustenie sankcie, pretože obvykle daňovník uvedie, že napríklad daňové priznanie podal po zákonom stanovenej lehote, alebo si uvedomuje svoje konanie, ktoré malo za následok porušenie zákona, ale mal na to príslušné dôvody, ako napríklad choroba, opatrovanie člena rodiny, pohreb príbuzného a podobne. To znamená, že tieto podania, v ktorých daňovník nenamieta, že vyrubenie sankcie bolo v rozpore so zákonom, ale namieta napríklad výšku, respektíve požaduje zníženie sankcie z dôvodu okolností hodných osobitného zreteľa, je potrebné posudzovať a riešiť tieto podania ako žiadosti o odpustenie sankcie v zmysle ustanovenia § 103 zákona 511/1992 Z. z.
Otázka odpúšťania sankcií je vždy citlivou témou. Pretože tak, ako v iných situáciách, ten, kto nezvíťazí, je nespokojný, aj ten, komu daňový úrad nevyhovel, je zatrpknutý a ukrivdený. Je potrebné vedieť, aké sú vlastne kompetencie príslušných daňových úradov rozhodovať o úľavách a odpustení z hľadiska zákona. Tie právomoci sú do značnej miery oklieštené, pretože zákon pripúšťa odpustenie sankcií alebo povolenie úľavy len v týchto prípadoch:
a) ak by vymáhaním sankcie bola vážne ohrozená výživa daňového subjektu alebo osôb odkázaných na jeho výživu, pričom splnenie tejto podmienky daňový subjekt je povinný preukázať;
b) ak v prípade úmrtia daňovníka jeho majetok po dedičskom konaní nepostačuje na zaplatenie sankcie. Opätovne je tu nutnosť preukázať splnenie tejto podmienky zo strany dediča;
c) ak by vymáhanie sankcie viedlo k hospodárskemu zániku daňového subjektu - splnenie tejto podmienky je daňovník taktiež povinný preukázať;
d) ak sankcia bola vyrubená z dôvodu, že daňovník nesprávne vykázal daňovú povinnosť len z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu.
Základnou podmienkou rozhodovania o odpustení a úľavách je, že daň (istina) vzťahujúca s k príslušnej sankcii musí byť zaplatená. Ale pozor - na druhej strane, ak je sankcia zaplatená, nemôže sa späť vrátiť daňovníkovi, to znamená, že ak sa rozhoduje o sankcii, musí ísť o takú, ktorú daňovník neuhradil. Jednoducho povedané, daň musí byť uhradená, ale sankcia nie.
Keďže úľavy a odpúšťanie sankcií sa viažu na preukazovanie splnenia stanovených podmienok, k žiadosti je potrebné doložiť napríklad potvrdenia o príjme, vyhlásenie o počte osôb vyživovaných daňovníkom, potvrdenia o rôznych sociálnych dávkach, dôchodkoch, doklady preukazujúce výdavky na bývanie. Ak splnenie tejto podmienky nie je preukázané, nie je splnená podmienka, daňovníkovi sa žiadosť zamietne.
Príklad: Daňový subjekt žiada o odpustenie sankcie na dani z príjmov podľa bodu a), pričom uvádza, že je nezamestnaný - poberá dávku v nezamestnanosti vo výške 6 000 Sk, manželka má príjem 8 000 Sk a vyživuje jedno nezaopatrené dieťa. Výdavky na bývanie preukázal vo výške 5 500 Sk.
Správca dane zistil, že manželka v daňovom priznaní uviedla, že má príjem z prenájmu nehnuteľností vo výške 300-tisíc.
Na základe toho, napriek tomu, že by daňovník spĺňal podmienku ohrozenia výživy (posudzuje sa to vo vzťahu úhrnu príjmov daňovníka a rodinných príslušníkov po odpočítaní výdavkov na bývanie k úhrnu súm životného minima daňovníka a osôb na jeho výživu odkázaných), nie je možné jeho žiadosti vyhovieť, pretože tým, že manželka dosiahla príjem z prenájmu, nebola splnená podmienka ohrozenia výživy daňovníka a osôb odkázaných na jeho výživu.
Pri posudzovaní žiadostí podľa bodu d) možno za nesprávnu aplikáciu právneho predpisu považovať napríklad nesprávny výpočet dane z dôvodu nesprávneho určenia nezdaniteľných súm, nejednoznačné znenie predpisu, nesprávny výklad právneho predpisu, nepostrehnutie legislatívnych zmien a pod. Avšak aj pri tomto type žiadosti je potrebné v čo najväčšej miere ozrejmiť skutočnosti, ktoré boli príčinou vzniku nesprávneho konania daňovníka. Žiadosť s jednou vetou je často zamietnutá z toho dôvodu, že nemá dostatočnú vypovedaciu schopnosť pre rozhodovacie konanie. Žiadosť je potrebné napísať tak, aby nestranného človeka dokázala presvedčiť o tom, že nedošlo k úmyselnému nesprávnemu konaniu alebo ku konaniu z nedbanlivosti, ale že konanie daňovníka bolo skutočne ovplyvnené okolnosťami, ktoré sú hodné kladného posúdenia jeho žiadosti.
--------------------
[1] zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, § 35 odsek 4