Nikto nemôže byť väčším kritikom Miloša Zemana ako on sám

V Európe sa všeobecne hovorí o kríze sociálneho štátu. Súhlasíte s týmto názorom?
- Sociálny štát nie je v kríze a výsledky napríklad škandinávskych krajín, ktoré sú najvýraznejšími predstaviteľmi sociálneho štátu, dokazujú, že táto kríza neexistuje. O kríze sociálneho štátu hovoria tí, ktorí ho chceli demontovať s cieľom zvýšiť zisk desiatich percent obyvateľov na účet deväťdesiatich percent obyvateľov.
Sú škandinávske krajiny naozaj dobrým príkladom? Sú síce sociálne orientované - majú vysoké dane, vysoké sociálne dávky pre chudobných, ale na druhej strane sú liberálnejšie napríklad v otázke Zákonníka práce - veľmi ľahko sa tam prepúšťa...
- Ak máte zaručené slušné zaobchádzanie so zamestnancami, Zákonník práce môže byť flexibilný. Ak hrozí vážne riziko diskriminácie zamestnancov, tak je dobré, aby sa v tomto zákonníku posilnila napríklad úloha odborov ako organizácie, ktorá chráni záujmy zamestnancov.
Odbory však nie sú nikým volené. Je normálne, aby ich štát bral zo zákona ako legitímnych partnerov?
- Pokiaľ ide o individuálneho zamestnanca, vždy je v nevýhodnej pozícii, to znamená, že tam neexistuje základný princíp liberalizmu - rovnosť šancí, respektíve rovnoprávna pozícia voči zamestnávateľovi. Nie je to vzťah rovného s rovným, partnera voči partnerovi. Mimochodom, existujú aj zamestnávateľské zväzy, tak prečo by neexistovali odbory? A inak nemáte pravdu, že odbory nie sú volené, vedenie odborov sa, samozrejme, volí.
To áno, ale nemajú takú legitimitu ako vláda, ktorá vzíde zo všeobecných volieb.
- Zlé vlády majú väčšinou mizernú legitimitu, rovnako ako zlé odbory. Ja sám napríklad vytýkam odborom to, že sa viac sústreďujú na mzdové otázky než na aktívnu účasť zamestnancov na úspechu svojho podniku.
Tvrdíte teda, že sociálny štát nie je v kríze, čím to však je, že sa mu nedostáva peňazí?
- Za mojej vlády - najmä počas posledných dvoch rokov - sme vyviedli krajinu z krízy. Mal som výhodu, že som šéfoval jednofarebnej vláde a mohol som povedať každému ministrovi: Keď nedokážeš šetriť, ďalších desať uchádzačov čaká za tebou v rade. Aj preto som vymenil asi polovicu členov svojej vlády.
Na to ste však mohli mať aj iné dôvody. Hovorí sa o vás, že ste hádavý alebo neznášanlivý typ.
- To sa o mne možno hovorí, ale nemyslím si, že to je pravda. Určite nečakáte, že vám to potvrdím...
Sociálna demokracia má v pláne zlepšovať stav sociálneho štátu. Akú taktiku by mala zvoliť?
- Sociálna demokracia by si mala uvedomiť, že v politike zamestnanosti nie je ani tak dôležitá podpora nezamestnanosti ako ponuka pracovných príležitostí. Nielen v súkromnom, ale aj vo verejnom sektore. V tom druhom to nemá byť rozširovanie počtu štátnych zamestnancov, najmä úradníkov, ale ponuka verejnoprospešných prác. Ďalšia vec, ktorú považujem za rozumnú, je zvýšenie podielu zamestnancov v rozhodovaní. Napríklad v Nemecku existuje tzv. Mitbestimmunggesetz zákon, ktorý umožňuje zamestnancom, aby spolurozhodovali o vedení svojho podniku. Keďže nie je zodpovednosť bez právomocí, zamestnanci by mali časť svojich úspor vložiť do podniku. Aby neboli, povedzme to Marxovým termínom, odcudzení od vedenia firmy.
Keď spomínate Marxa, stále podporujete zlúčenie ČSSD s komunistami?
- Raz som to spomenul ako bonmot. Keď mi potom volal jeden novinár, povedal som mu, že inteligent dokáže pochopiť iróniu, kým neinteligent ju nikdy nepochopí a vezme ju vážne. Takže môj bonmot znel: Mali by sme sa pomstiť komunistickej strane, v obrátenom garde zopakovať zlučovací zjazd z roku 1948 a následne ju pohltiť. Ale hoci som ateista, vyznávam kresťanskú zásadu tlmočenú v Biblii: Má jest pomsta, praví Pán.
Otázkou zostáva, kto je pre ateistu Pán.
- V tomto prípade, samozrejme, Boh alebo Hospodin. Kto iný?
A kto je pánom v českej ľavici?
- Pánom by mal byť volič. A to bez ohľadu na to, či je ľavicový alebo pravicový. Najväčšia chyba komunizmu bola v tom, že nedal možnosť pravicovému voličovi, aby sa uplatnil, pretože potom by korigoval chyby i zločiny komunistickej strany. A práve preto vznikli "javy" ako Vasil Biľak či Miloš Jakeš, ktoré by sa v normálnej regulárnej politickej súťaži nikdy neuplatnili.
Má demokratická ľavica perspektívu, ak sa ČSSD bude zbližovať s komunistami. Napríklad premiér Jiří Paroubek je tomu naklonený...
- Vždy som uvádzal príklad Francoisa Mitterranda. Komunistov dokonca vzal do vlády. On si to však mohol dovoliť, pretože vo Francúzsku komunisti nikdy nevládli. My si to dovoliť nemôžeme, pretože ich 40-ročná vláda je stále živou skúsenosťou. Keď bral Mitterrand komunistov do vlády, mali dvadsať percent, a keď z nej odchádzali, mali tri percentá. To je skvelý recept, ako znížiť vplyv komunistickej strany. Lenže niektorí antibolševici, ktorí sú takí tupí, že si neuvedomujú, že getoizácia, izolácia či ostrakizácia komunistom nahráva, tento trik nepochopili.
Ak hovoríte o getoizácii, zrejme vám viac vyhovuje na poste prezidenta Českej republiky Václav Klaus ako Václav Havel, ktorý odmietal komunistov pozývať do Lán.
- Keď uvážime, že prezident Havel bol zvolený aj hlasmi poslancov komunistickej strany, tak je to od neho minimálne nevďačné. Riadim sa zásadou, že aj v politike má vďačnosť svoje miesto.
Ako ste spokojný s Václavom Klausom?
- Domnievam sa, že je dobrým prezidentom. Je to nekonformný prezident, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu ani napríklad v otázkach Európskej únie, a i keď s ním v 80 percentách nesúhlasím, vážim si, že je osobnosťou. Viete, ono je veľmi ťažké vážiť si tých, ktorí majú iné názory než vy, ale uvedomte si, že nikto z nás nezhltol všetku múdrosť sveta, že osobnosti z opačného brehu nás niekedy inšpirujú, inokedy provokujú. A nech je vzdaná úcta a sláva tomu, kto nás núti premýšľať. Hlupáci, pán redaktor, nás premýšľať nikdy neprinútia.
A okrem prezidenta Klausa ste si ešte niekoho vážili?
- Ale áno, ja som si vážil veľa politikov a budete sa diviť, i z protiľahlých strán politického spektra. Napríklad som si vážil Josefa Luxa, ktorý viedol Ľudovú stranu, alebo množstvo zaujímavých osobností vrátane súčasného predsedu komunistickej strany Vojtěcha Filipa. A niekoľko osobností som našiel aj v českej sociálnej demokracii.
Vážite si niekoho aj zo Slovenska?
- Zo Slovenska som si najviac vážil bývalého ministra obrany a slovenského veľvyslanca v Českej republike Jozefa Stanka.
A čo Robert Fico?
- Aj toho si vážim.
Ako sa vám s ním rokuje? Zatiaľ čo vy sa stále usmievate, on takmer nikdy...
- To predsa nie je také dôležité. Ja mám dôvod na úsmev, pretože som dosiahol základné politické ciele - vybudovanie silnej sociálnej demokracie a vyvedenie krajiny z ekonomickej krízy, kam ju uvrhla Klausova vláda vďaka kupónovej privatizácii. A verím, že Robert Fico bude mať dôvod na úsmev, keď bude úspešný premiér.
Aký máte pocit po dvoch rokoch od vašej neúspešnej kandidatúry na post prezidenta?
- Pocit vďačnosti voči tým, ktorí ma nezvolili, pretože mi umožnili nepracovať.
Ale prvé týždne ste taký pocit asi nemali...
- Prvé týždne ma prekvapili, pretože som sa pýtal: Preboha, čo je to za politickú stranu, ktorá kvôli malosti niektorých svojich predstaviteľov umožní zvolenie konkurenčného kandidáta do dôležitej funkcie prezidenta, a tým zvýši preferencie ODS. Potom ma tento pocit prešiel a definitívne ma prešiel 24. septembra tohto roku, keď sa jeden z dvoch hlavných aktérov tejto akcie Stanislav Gross stal advokátskym koncipientom.
Dokážete odpúšťať?
- Má jest pomsta, praví Pán. To som vám už citoval. Pred chvíľou bol v tomto salóniku sociológ Jan Keller, ktorému som povedal, že pred niekoľkými rokmi napísal absolútne hlúpy článok o ekonomike, bez toho, že by ekonomike rozumel. Neskôr si uvedomil, že urobil chybu, takže dnes som odpustil Kellerovi. Každé tri roky niekomu odpúšťam.
Odpustili ste už aj českým novinárom?
- Nie je dôvod.
Nazývali ste ich žumpou a hlupákmi.
- S potešením som si všimol, že tento slovník použil aj Jiří Paroubek a vrele s ním súhlasím. On to tvorivým spôsobom doplnil o balkánsku úroveň českých novinárov. Ja si síce myslím, že tým urazil Balkán, ale nech je ako chce, každý má právo na svoje vyjadrovacie prostriedky.
Súvisí to s budovaním imidžu tvrdého chlapa?
- Každý razantný politik neznáša okolo seba hlupákov, pretože má pocit, že mu hádžu pod nohy polená. Razantní politici novinárov neznášajú, ale nehovorím, že ich nenávidia. Nenávisť je príliš silný cit na to, aby sa investoval do takej sociálnej skupiny akou sú novinári.
Tak to vám teda ďakujem...
- V každom prípade sa mi páčil Václav Klaus, keď o novinároch vyhlásil, že sú najväčší nepriatelia ľudstva. Ako vidíte, s niektorými jeho výrokmi môžem súhlasiť.
On tých nepriateľov nedávno rozšíril aj na iné skupiny, napríklad na mimovládne organizácie.
- Aj ja som zažil niektoré mimovládne organizácie, napríklad Jihočeské matky, ktoré bránili výstavbe atómovej elektrárne v Temelíne. Vo svojej ostatnej knihe som napísal, že to bola skupina asi desiatich dám, ktoré sa museli sebarealizovať v boji proti jadrovej energetike, pretože im Boh odoprel prirodzenú, to znamená sexuálnu sebarealizáciu. Na počudovanie, ešte na mňa nepodali žalobu.
Raz ste vyhlásili, že ste síce narcista, ale vážite si kritické názory. Zlučujú sa tieto dva postoje?
- Dospel som k názoru, že nikto nemôže byť výraznejším kritikom Miloša Zemana než Miloš Zeman. Preto som napísal knihu, kde som sám seba drvivo skritizoval. Keď si ju prečítate, zistíte, že je to pravda.
Takže prevažuje kritika nad narcizmom?
- Pre mňa kritika druhých nadväzuje na sebakritiku.