V akom štádiu sa už dá hovoriť o vorkoholizme?
- Náš bežný život by sa mal opierať o tri piliere: svet rodiny, svet práce a svet voľného času. Je len na nás, či svet vnímame v jeho pestrosti, trojrozmernosti alebo ho, naopak, zužujeme. Tieto tri piliere sú dôležité pre stabilný život. Ak totiž máme problémy v práci, môžeme nájsť oporu v rodine. Rodinné problémy môžeme zase vyvažovať záujmami vo voľnom čase. Je dôležité však vedieť, že ak sa jeden z pilierov zrúti, znamená to koniec rovnováhy, vážne ohrozenie kvality nášho života. Závisí len od nás, čomu, kedy a akú prioritu prisúdime. Prechádzame životnými cyklami a naše priority sa podľa toho aj menia. V každom období života uprednostňujeme niečo iné. Je logické, že v produktívnom veku je na prvom mieste práca a po odznení produktívneho veku sa do popredia opäť dostáva rodina. Ak však aj v čase, keď by sa človek mal väčšmi venovať rodine, dominuje práca, možno hovoriť o vorkoholizme.
Zodpovedá tento fenomén dobe alebo má korene v dávnejšej minulosti?
- Vorkoholizmus rozhodne nie je nový jav. Bol tu aj v čase socializmu, keď sa všade zdôrazňovalo, že našou prvoradou povinnosťou má byť práca. Bol to naozaj vorkoholizmus? A bolo vorkoholizmom, keď dve tretiny občanov ČSSR pracovali aj po skončení pracovného času? Ľudia zostávali po práci z dvoch dôvodov. Jednak preto, lebo príjmy boli nepostačujúce alebo aj keď boli financie, bol nedostatok tovaru a nebolo veľmi čo kupovať, takže nastúpilo samozásobovanie. Na druhej strane tu bola aj radosť z práce, no pre väčšinu to aj tak bol tlak, nutnosť. V tých časoch sa však tomu nehovorilo vorkoholizmus, ale práca v domácom hospodárstve, práca v druhej, "šedej" ekonomike. Viedlo to k určitej zemitosti, pripútaniu k domácnosti či nejakému tomu políčku. Táto zemitosť sa potom preniesla aj do spôsobu trávenia voľného času, hranice medzi prácou a koníčkom sa poľahky stierali...
Tie sa predsa stierajú aj dnes...
- Áno. Situácia je len jemne odlišná. Akurát je len iné spoločenské zriadenie, sú tu nové profesie, nové trendy, globalizácia, multikultúrna komunikácia, informačný vek, skrátka boom spoznávania sveta za niekdajšou "železnou oponou". Nastala dravá honba za bohatstvom. Ukazuje sa, že máme len dve možnosti: buď budeme kradnúť, alebo pracovať ešte viac. Tak či onak, väčšina z nás žije pod tlakom. Pretože chceme dobehnúť nielen to, čo sme zameškali v materiálnej sfére, ale aj to, čo sme nestihli vo sfére duchovnej. Okrem vorkolizmu v zamestnaní vzniká teda aj vorkoholizmus poznávania. A ten zasahuje aj do voľného času. Ak sa človek chce uplatniť, musí sa neprestajne vzdelávať. Vzniká totiž čoraz viac profesií, v ktorých sa kumuluje viacero zručností...
Je to vplyv nových technológií...
- Zaiste. Dnes sa pri nástupe do zamestnania bežne vyžaduje ovládanie jazykov, práca s počítačom a pod. Držať krok s požiadavkami doby je náročné a vzbudzuje to falošný dojem, že ľudia nemajú na výber a že sa nutne musia stať vorkoholikmi. Žijeme v systéme sociálnych nerovností - ľudia sa delia na zručnejších a menej zručných, výkonnejších a menej výkonných.
Dokedy sa môže vysoké pracovné nasadenie stupňovať?
- Vorkoholici by si mali uvedomiť, že príde deň "D", keď sa prihlási o slovo striedanie životných cyklov. U toho, kto toto striedanie ignoruje, možno už hovoriť o chorobe. Za varovný signál môžeme považovať moment, keď strácame schopnosť vnímať okolitý svet aj v iných, než len v pracovných dimenziách. To je štádium, ktoré aj psychológovia považujú za chorobnú závislosť od práce. Zabúdame na to, že nijakú prácu nedokážeme vykonávať donekonečna rovnako kvalitne.
Momentálne sa však ráta s tým, že ľudia budú do dôchodku odchádzať veľmi neskoro. Zároveň musia byť stále flexibilní a konkurencieschopní.
- Treba pripustiť, že sa čoraz dlhšie pripravujeme na svoju profesiu. Do zamestnania nastupujeme oveľa neskôr. Mnohí prv než nastúpia do práce, strávia v školských laviciach aj štvrťstoročie. Skutočnosť je však taká, že čas práce nepredlžujeme, iba ho presúvame. A to je rozdiel. Čo vyčerpá človeka väčšmi: keď začne pracovať už od pätnástich rokov alebo keď do svojho prvého zamestnania nastúpi ako dvadsaťpäťročný? Je dôležité, aby sme reflektovali vek a uvedomovali si, kedy a na čo máme. Zabúdame na to, že v mladosti sme chceli byť starší a v starobe sa potom usilujeme, aby sme pôsobili mlado. Šesťdesiatnik by sa nemal čudovať, že nevládze držať krok s tridsiatnikom, a má pocit predčasnej vyčerpanosti. Nejde o stratu invencie a chuti do práce, ale o nesúlad medzi vekom a nárokmi, ktoré si na seba kladieme.