Víkend pred majstrovstvami sveta v hokeji. Zdeno Chára, tunajšími médiami vysoko žiadaný tovar, sa spolu s ostatnými hokejistami "zrazil" v nedeľu v košickej Steel Aréne. Po brífingu ho novinári na chvíľu pritlačili k múru. Trpezlivo a stručne odpovedal. Potom vyrazil smerom k posilňovni. Vrhli sme naňho psie oči. Mohol nereagovať, ale neurobil to. Venoval pokazenému diktafónu ďalších 12 minút. Dvanásť hodín v aute (Bratislava - Košice a späť) nebolo zbytočných...
Vlastnú účasť na majstrovstvách sveta ste nepotvrdili hneď, vyžiadali ste si čas na rozmyslenie. Prečo ste uvažovali?
- Nie je ľahké urobiť také rozhodnutie za okamih. Mám za sebou sezónu v Bostone. Medzi ukončením sezóny a mítingami s trénermi a manažérom uplynie určitý čas. Potreboval som sa s nimi rozprávať, pretože účasť na majstrovstvách nie je len mojím osobným rozhodnutím. Musí ju schváliť aj klub.
Aj napriek tomu, že máte voľno?
- Aj. Stále som totiž ich hráč, stále som viazaný zmluvou. Majú k tomu čo povedať. Keď som však už stopercentne vedel, že to nechali na mňa, že sa môžem rozhodnúť, ako chcem, povedal som áno.
Je pre vás reprezentácia Slovenska potešením alebo povinnosťou?
- Robím to rád. Vždy, keď môžem, nie som zranený a mám čas, s potešením reprezentujem.
Na majstrovstvách sa stretávajú hráči, ktorým to práve čas a kluby dovolia, teda nie zákonite najväčšie špičky. Napríklad Američania MS takmer ignorujú, pretože v rovnakom čase sledujú tamojší Stanleyho pohár. Mám ich vnímať ako podradný turnaj?
- Nie sú podradné, sú predsa majstrovstvami sveta, druhou najväčšou hokejovou udalosťou po olympiáde. Ale nemyslím si ani to, že sa na nich každý musí za každú cenu zúčastniť. Chlapci, ktorí sa rozhodnú inak, majú rôzne dôvody - rodinné alebo zdravotné problémy... Ak sa niekto chce pripraviť na ďalšiu sezónu, potrebuje na to viac času, alebo sa musí doliečiť, niekedy je nútený účasť odrieknuť. Keby si sezónu predĺžil o ďalšie tri - štyri týždne majstrovstvami sveta, mohlo by to spôsobiť veľký posun v jeho rehabilitácii.
Vám to posun nespôsobí?
- Momentálne som zdravý, zaklopem na drevo...
Ale tešíte sa, že prídu kolegovia Marián Gáborík, Pavol Demitra, Miroslav Šatan...
- Určite áno. Mužstvu to pomôže.
Ste povestný tvrdou drinou, vraj trénujete do úmoru. Zostalo vám to z mladosti, keď vám okolie vtĺkalo do hlavy, že z 205 cm vysokého chlapa nikdy nebude hokejista?
- Určite aj to bol jeden z dôvodov, prečo som vždy tvrdo trénoval a dodnes trénujem. Bola to veľká motivácia. Bol som mladý hráč a nikto mi neveril. Samozrejme, že som chcel všetkým ukázať, že na to mám. Že môžem hrať hokej.
Veríte si?
- Keď hráte hokej, musíte si veriť. Sebavedomie je dôležitá súčasť športovca. V každom športe od neho veľmi veľa závisí.
Máte rezervy?
- Vždy je tam nejaký otáznik, vždy viete, že sa v niečom môžete zlepšiť. Nikto nie je taký, aby sa nepotreboval zdokonaľovať.
V čom konkrétne sa chcete zlepšiť?
- Vo všetkom. Každý hráč v každej časti hry sa môže zlepšovať. Pre mňa to platí rovnako.
Ovplyvnil vašu kariéru otec, bývalý reprezentant Československa v zápasení?
- Určite mal na mňa pozitívny vplyv. Keď máte v rodine niekoho, kto mal do činenia s profesionálnym športom, pomáha to.
Patrí k vašim slepo zaľúbeným fanúšikom alebo dokáže aj skritizovať?
- Jeho postoj je vyrovnaný. Vie pochváliť, ale aj kritizovať.
Zo Slovenska ste odišli v druhej polovici 90. rokov. Cítite sa už v Amerike ako doma?
- Cítim sa doma tam, kde práve som. Samozrejme, Slovensko vždy bude miestom, kde som sa narodil, teda tým pravým domovom. Keď však počas života bývate na toľkých miestach a niekde strávite päť - šesť rokov, už nehovoríte, že idete do Ameriky - idete domov. Na Slovensko sa však vždy rád vraciam.
Takže pre tento týždeň ste doma na Slovensku, potom sa vrátite domov do USA...
- Asi tak.
Prvé roky za oceánom ste nostalgicky spomínali napríklad na hubárčenie a podobné drobnosti...
- Všade sa nájde niečo, čo vám trochu chýba. Mne najviac chýba rodina a priatelia. Funguje to však aj naopak: keď som na Slovensku, chýbajú mi ľudia a veci z Ameriky.
Novinárom v košickej Steel Aréne ste hovorili, že ste zvedavý na kvalitu tamojšieho ľadu. Aký uprednostňujete?
- Čím je tvrdší, tým lepšie. Vyhovuje mi tvrdý, pretože mám nejakých tých sto kíl. Keď je povrch mäkký, zabáram sa.
Nemilosrdné zákony fyziky! Existujú azda hráči, ktorým vyhovuje mäkký?
- Je to individuálne. Určite niektorým chlapcom vyhovuje mäkší...
V Kanade ste študovali ekonómiu...
- Áno, študoval.
Využívate ju v praxi?
- Robil som to vyslovene pre seba, pre doplnenie vlastných vedomostí.
Žiadne zadné dvierka, ktoré otvoríte po skončení kariéry?
- Nie, len som sa chcel niečo naučiť.
Pomáha vám ekonomické vzdelanie správne sa rozhodnúť, kam, povedzme, investujete 37,5 milióna dolárov, ktoré zinkasujete za päť rokov v Bostone?
- Aj to. Využívam však nadobudnuté vedomosti napríklad aj tak, že rozumiem, o čom hovoria v televíznych správach. Aspoň približne viem, o čo ide.
Do čoho investujete?
- O tom nebudem hovoriť, je to moja súkromná vec.
Máte finančných poradcov?
- Existujú ľudia, s ktorými sa o tom rozprávam, s ktorými konzultujem. Konečné rozhodnutie však urobím vždy sám.
Ešte vás čakajú štyri roky v Bostone. Už viete, čo budete robiť potom?
- Pokiaľ na tom budem dobre z psychickej aj fyzickej stránky a hokej ma bude baviť, budem opäť voľný hráč. Uvidíme, kam pôjdem.
Stalo sa, že ste na tom boli psychicky naozaj zle?
- Sú chvíle, keď je to ťažké...
Ktoré?
- Keď prehrávate. Každý chce vyhrávať. Keď sa darí, žije sa vám ľahšie, keď prehrávate, tak sa pýtate, prečo prehrávate, čo robíte zle... Snažíte sa napraviť chyby, a niekedy to nejde. Pochybujete o sebe...
V Bostone ste kapitánom mužstva. Ako zvládate túto rolu?
- Myslím si, že som vodcovský typ. Odmalička som bol skôr samotár, vždy som povedal, čo som si myslel, nebál som sa toho. Viem však aj strhnúť kolektív, viem ho stiahnuť na svoju stranu a viesť ho osobným príkladom.
Dokážete porovnať hokej na Slovensku a v Amerike?
- Nemôžem porovnávať, lebo tu nie som. Nevidím slovenský hokej na vlastné oči, vidím len výsledky, takže sa mi ťažko hodnotí.
Unikajú vám aj konflikty, aké prepukajú napríklad medzi bývalým generálnym manažérom slovenskej hokejovej reprezentácie Petrom Šťastným a prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja Jurajom Širokým?
- Úplne. Vôbec ich nesledujem.
Po majstrovstvách vás čakajú štyri mesiace prázdnin. Ako ich strávite?
- Keď mám voľno, tak len trénujem. Veľmi ma to baví.
Ste známy svojou záľubou v bicyklovaní. Premávate sa aj po trase Tour de France. Načo potrebujete ďalší šport?
- Bicyklovanie je tiež príprava na sezónu. Mám ho rád.
Kedysi ste aj maľovali...
- Hej, hej. Snažil som sa maľovať aj hrať na bubny, ale to boli len vedľajšie koníčky. Hriechy mladosti...