Posledný prezident Československej socialistickej republiky patrí -- či sa to niekomu páči alebo nie-- k najvýraznejším osobnostiam slovenskej histórie minulého storočia. Kontroverzný politik, ktorého dnes laická verejnosť vníma najmä ako protipól umierneného predstaviteľa komunizmu s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka a emblém normalizácie, stál de facto pri zrode i páde komunizmu v bývalom Československu.
Paradoxne, na začiatku svojej politickej kariéry bol jeho obeťou, aby sa napokon stal v očiach pamätníkov jeho synonymom. Ešte predtým však zohral svoju stranícku, komunistickú úlohu v Slovenskom národnom povstaní: stál taktiež pri páde slovenského štátu.
Rozvod a smrť
Husákova cesta do prezidentského kresla nebola jednoduchá -- sprevádzali ju vzostupy i pády, ktoré vyústili až do rozsudku o doživotnom väzením. Jednoduché to nemal ani v súkromnom živote -- okrem obidvoch rodičov stratil aj manželky. Prvá žena, herečka a režisérka Magda Husáková-Lokvencová, s ktorou mal dvoch synov Vladimíra (1944) a Jána (1946), sa s ním po jeho návrate z väzenia v roku 1960 rozviedla.
Druhá žena Viera Husáková zomrela v roku 1977 pri prevoze vrtuľníkom z Bardejovských kúpeľov do Bratislavy.
Presvedčený komunista
Husák sa narodil v roľníckej rodine. Už ako jednoročný osirel a vychovávala ho stará mama. Bol nadaným študentom klasického bratislavského gymnázia, v šestnástich rokoch vstúpil do Komunistického zväzu mládeže. Členom Komunistickej strany Československa sa stal v roku 1933 ako študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pred vojnou však nepatrilo jeho meno medzi komunistami k známym. Prvý stranícky vzostup zaznamenal až na sklonku vojny v roku 1943. Koniec vojny a obnovenie Československa znamenali vrchol v jeho dovtedajšej politickej kariére.
Aureola spochybnená
Za slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho komunistického odboja ako člen Piateho ilegálneho výboru a neskôr aj ilegálnej Slovenskej národnej rady. Po vypuknutí Povstania v roku 1944 sa stal povereníkom vnútra za Komunistickú stranu Slovenska. Aureolu jedného z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania živenú komunistickým režimom však spochybnil napríklad historik Jozef Jablonický. Podľa neho sa "vodcovia Povstania" presúvali na miesto činu -- do Banskej Bystrice -- postupne, ak vôbec. Husák údajne prišiel vlakom.
S Ruskom aj bez Ruska
Z tohto obdobia sa zachovalo aj niekoľko písomných svedectiev o Husákových názoroch na perspektívu Slovenska. "Je potrebné, aby slovenský človek považoval za svoju vlasť... územie od Ašu až po Vladivostok," napísal v septembri 1944.
V inom liste odporúča, aby bolo Slovensko zaradené do zväzku národov Sovietskeho zväzu. Neskôr už zastáva stanovisko, že Slovensko je nedeliteľnou súčasťou Československa, a že má mať v tomto zväzku značnú autonómiu.
Vzostupy a pády
Vo voľbách v roku 1946 vyhrala na Slovensku Demokratická strana. Aj vďaka Husákovej podpore sa však podarilo donútiť predstaviteľov strany podpísať tzv. tretiu pražskú dohodu. V roku 1946 bol vymenovaný za predsedu Zboru povereníkov. Patril k hlavným mužom komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 na Slovensku. Jeho rozhodnutím boli protiprávne odvolaní slovenskí povereníci z Demokratickej strany.
Úspešná politická kariéra sa však začala lámať -- na jar 1950 ho predseda KSS Viliam Široký obvinil zo slovenského buržoázneho nacionalizmu. V roku 1954 ho vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami odsúdili na doživotie. Prepustili ho až v roku 1960, rehabilitovali o tri roky neskôr.
Do veľkej politiky sa vrátil v polovici 60. rokov ako popredná osobnosť reformného prúdu, v apríli 1968 sa stal predsedom vlády. V auguste 1968 sa zúčastnil na moskovských rokovaniach, pragmaticky zmenil smer a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1975, po abdikácii prezidenta Ludvíka Svobodu, sa stal na nasledujúcich štrnásť rokov prezidentom Československa.
StoryEditor