Dva celoštátne denníky uverejnili v posledných predvolebných číslach na titulnej strane príhovory šéfredaktorov.
Jedným z najokatejších zistení tohtoročných volieb je fakt, že po dlhom čase zostavil vládu predseda strany, ktorá nemala masovú podporu médií. V minulosti to tak nebolo. V rokoch 1992 a 1994 sa stal predsedom vlády Vladimír Mečiar - človek, ktorým bola fascinovaná veľká časť slovenských novinárov aj mimo straníckych médií HZDS.
V roku 1998, po vytriezvení, slovenské noviny, súkromný rozhlas i najsledovanejšia televízia upadli do ďalšieho opojenia. Masovo podporovali dovtedajšiu opozíciu a predsedom vlády (i keď nie víťazom volieb) sa stal jej symbol Mikuláš Dzurinda. V slabšom vydaní sa situácia opakovala o štyri roky neskôr.
Zmena je škodlivá
Tohtoročné víťazstvo Smeru s desaťpercentným náskokom pred druhou SDKÚ bolo očakávané - novinári, ako vždy pred voľbami, informovali o preferenciách. Na rozdiel od predchádzajúcich volieb však nedávali až tak najavo svoje fanúšikovstvo. S jednou výnimkou. Dva celoštátne denníky uverejnili v posledných predvolebných číslach na titulnej strane príhovory šéfredaktorov.
Tomáš Kurtanský, šéfredaktor Hospodárskych novín, ukončil svoj článok slovami: "Je však zmena potrebná? Nemyslím si. Skôr by som sa nebál držať zásady, ktorú hlása jedna, teraz už bývalá strana reformnej koalície - teda zásady: Trikrát a dosť - a dal šancu v ďalšom volebnom období dokončiť to, čo už začína prinášať výsledky."
Šéfredaktor SME Martin M. Šimečka bol ešte explicitnejší: "Napriek tomu sa svojho hlasu nevzdávajme, aby sme svojou pasivitou nepridávali na sile stranám ako sú HZDS, SNS, KSS či Smer... Čo zostáva? Zámerne podľa abecedy: KDH, OKS, SDKÚ, SF a SMK. O každej strane by sa dalo napísať veľa, preto radšej nič."
My nič, my médiá
V porovnaní s citovanými novinami sa zdali najčítanejší Nový Čas a najčítanejší seriózny denník Pravda pasívne. Nový Čas nezverejnil žiadne odporúčanie, i keď z komentárov sa dal vypreparovať postoj, že denník stojí na strane kontinuity. Jasnejší (negatívny) postoj k víťazovi dal najavo až krátko po voľbách a po oznámení nových koaličných strán.
Pozícia denníka Pravda bola zložitejšia. Spolumajiteľ Pravdy Juraj Široký je spájaný so Smerom, zrejme však na vedenie a novinárov veľmi netlačil.
Denník po celé štyri roky kritizoval vládnu koalíciu, ale aj opozíciu. Radu, koho voliť, si však nechal pre seba. Chuť radiť poslucháčom a divákom stratili po výmene majiteľov aj súkromné Rádio Twist (dnes už Rádio Viva) a TV Markíza.
Dobro a zlo
Médiá postupne strácajú chuť dlhodobo straniť nejakej strane, avšak pred voľbami sa niektoré nebránia ponúknuť čitateľom pomoc pri rozhodovaní.
Niečo je však inak. Spoločnosť už nie je taká rozdelená, vysvetľuje šéf výskumnej agentúry Polis Ján Baránek. "Keď Mečiar nastupoval po voľbách v roku 1992 na čelo vlády, mal de facto podporu všetkých médií." Nešlo len o noviny, ale aj o spravodajskú reláciu Slovenského rozhlasu Rádiožurnál, zvanú svojho času Rádio Mečiar. Tento fakt odvodzuje Baránek zo skúsenosti s komunistickým režimom - výber prakticky neexistoval, jednota byť musela.
Mediálny promečiarovský front zostal aj vo voľbách v roku 1994, podobne sa väčšina médií správala o štyri roky neskôr. Tentoraz však drukovali inému politickému táboru.
"Bolo dobro - opozícia na čele s SDK a zlo - koalícia na čele s HZDS," hovorí Baránek. Médiá aj s najvplyvnejšou televíziou Markíza sa priklonili na stranu opozície. A hoci vyhral Mečiar, vládu nezostavil.
Až pred pár dňami sa to aj bez mediálnej podpory podarilo Ficovi. Názory v spoločnosti sú rôznorodejšie, chýba už spoločný nepriateľ.
Malá sila bodky
Samozrejme, zmenili sa aj médiá. Počas uplynulých štyroch rokov boli komentáre denníkov nastavené dosť kriticky voči vládnej koalícii i opozícii. Kritizovali bez rozdielu. Podľa Baránka tiež netreba zabúdať na to, že mnohé médiá prešli transformáciou, menili vlastníkov, a tak "odrážajú ich záujmy".
Stranícku neutralitu mienkotvorných denníkov uznáva aj bývalý zástupca šéfredaktora denníka Pravda a český novinár Luboš Palata. "Nerobili to kvôli tomu, že v minulých rokoch kritizovali pôsobenie koalície i opozície. A pokiaľ boli v posledných vydaniach pred voľbami nejaké odporúčania v zmysle voľme strany, ktoré sú za reformami, boli to odporúčania na poslednú chvíľu. Čitateľ, ktorý tie noviny čítal štyri roky, im nemohol veľmi veriť, pretože tá kritika bola pomerne tvrdá."
Aj preto už odporúčania novinárov výraznejšie nemohli nakloniť misky váh v prospech niektorej zo strán. "Celá dovtedajšia činnosť novín bola iná. V SME môžu nakoniec napísať koho voliť, ale noviny roky tvrdo kritizovali isté časti koalície a vo vnímaní čitateľov, teda voličov, sa to zmeniť nedalo," skonštatoval Baránek.
Politika škodí novinám
S podobnými odporúčaniami Palata ani Beránek veľký problém nemajú - pokiaľ sú k dispozícii argumenty, je to slobodná vôľa novinárov. Naopak, komentátor denníka Pravda Dag Daniš nepovažuje za dobré, ak počas volebnej kampane podľahnú médiá pokušeniu a radia ľuďom. "Noviny to do istej miery poškodzuje - nielen vzhľadom na čitateľov, ale znižuje to ich váhu, autoritu či imidž nestrannosti. Odporúčania koho voliť a koho nevoliť nezaberajú a kazia meno novín."
Na druhej strane, Daniš dokáže pochopiť, že denníky chcú zaujať istý hodnotový postoj. Zostáva však dilema - "ako to uhrať, aby boli noviny hodnotovo vyprofilované a aby čitateľ zároveň neskĺzol do straníckej politiky". Komentár doplnil, že tento problém nemalo iba SME, ale čiastočne aj Pravda.
Čo je Pravda?
Práve postoj Pravdy sa zdal zo slovenských novín najčudnejší. "Aj keď Pravdu vlastní Široký, o ktorom sa šušká, že je naklonený Smeru, niektoré komentáre a karikatúry boli namierené práve proti Smeru. Majiteľ zrejme až tak tvrdo nezasahoval, dával redaktorom istú voľnosť," hovorí Baránek.
Pravda nepodporovala oficiálne žiaden politický subjekt, bola iba skôr proti. Zachovali sa neutrálne, domnieva sa Palata, ktorý v týchto novinách už takmer rok a pol nepracuje. "A vzhľadom na majetkové pozadie denníka až prekvapivo neutrálne."
Daniš tvrdí, že "vedenie redakcie pod vedením Petra Šabatu a Nory Sliškovej (tá opustila pred pár dňami post zástupkyne šéfredaktora - pozn. red. sa dlhoročne bránilo tomu, aby bola Pravda spájaná s konkrétnou politickou stranou, aj keď prepojenia medzi majiteľom a stranou Smer sú všeobecne známe. Možno aj práve preto si na to dávali pozor. A preto ani rukolapné odporúčanie nebolo."
Radiť či neradiť? Vyjadriť názor alebo nie? Ak by sa slovenská politika konečne štandardizovala, zrejme nás čaká osud niektorých európskych krajín, kde je bežné zverejniť mienku redakcie. Keďže však čitatelia zastávajú podobné názory ako ich noviny, pôjde skôr o presviedčanie presvedčených. Vždy to však bude lepšie ako návrat k novinárskemu fanúšikovstvu z 90. rokov.