Európska komisia je jednou z kľúčových inštitúcií únie. Bola vytvorená 1. júla 1967, keď vstúpila do platnosti zmluva zlučujúca exekutívu ESUO (Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ), EHS (Európske hospodárske spoločenstvo) a Euratom (Európske spoločenstvo pre atómovú energiu). Počet komisárov sa 5. januára 1995 zvýšil na 20 (po dvoch z Francúzska, Nemecka, Talianska, zo Španielska a z Veľkej Británie a po jednom z ostatných členských štátov). Komisárov vymenúvajú členské štáty na základe spoločného súhlasu na obdobie piatich rokov. Komisiu následne schvaľuje Európsky parlament. Komisia má určitý stupeň nezávislosti pri vykonávaní svojich povinností. Zastupuje záujmy spoločenstva a neprijíma žiadne inštrukcie od žiadnej vlády ani iných orgánov a organizácií. Členské krajiny musia rešpektovať tento princíp a nesmú ovplyvňovať prácu komisára. Komisári tiež nesmú mať iné zamestnanie. V prípade porušenia týchto záväzkov môže Európsky súdny dvor rozhodnúť o ich uvoľnení z postu.
Na druhej strane je však komisár akýmsi priamym spojením medzi Bruselom a členským štátom. Komisia ako strážca zmlúv zabezpečuje, aby sa nariadenia a smernice prijaté radou správne realizovali. Môže predložiť spor pred Súdny dvor s cieľom zaručiť uplatnenie práva spoločenstva. Komisia má výhradné právo iniciovať a môže zasiahnuť do hociktorého štádia legislatívneho procesu s cieľom uľahčiť dohodu v rámci rady alebo medzi radou a parlamentom. Má tiež výkonnú funkciu v tom, že zavádza rozhodnutia rady do praxe.
"O komisii existuje rozšírená predstava, že je to technokracia vedená eurokratmi," napísal Dietrich Rometsch z bonnského Inštitútu pre európsku politiku v publikácii Európa od A po Z. Menej známe už podľa neho je, že jej rozhodnutia sa pripravujú v úzkej spolupráci so záujmovými zväzmi, s regiónmi a národnými vládami. Toto jej prepojenie s rozličnými organizáciami a schopnosť využívať znalosti expertov a rýchlo spracúvať komplexné návrhy jej vtláčajú charakter továrne na myslenie.
Na medzivládnej konferencii v rokoch 1996 -- 1997 sa rozvinula diskusia o znížení počtu komisárov a reforme štruktúry komisie. Debata pokračovala v roku 2000 na summite v Nice, z ktorého vzišla dohoda o tom, že veľké krajiny stratia druhého komisára do roku 2005. Každý nový člen bude mať vlastného komisára až do počtu 27. Potom sa budú striedať rotačným systémom. Konvent pritom v nedávnej diskusii o budúcej európskej ústave navrhol znížiť počet komisárov od roku 2009 na 15 hlasujúcich, pričom ostatné krajiny budú mať komisárov, ale bez práva hlasovať. Malé krajiny však presadzovali princíp jedna krajina -- jeden komisár bez ohľadu na počet členských krajín únie. Taliansky kompromisný návrh hovoril o zachovaní systému jeden komisár pre každú krajinu až do roku 2014 s tým, že potom by došlo k jej zmenšeniu. Keďže k dohode na texte ústavy nedošlo, únia sa bude riadiť Dohodou z Nice.
StoryEditor