Rusíni na východnej hranici pomaly vymierajú po meči i praslici. V niektorých dedinkách na slovensko-ukrajinskom pohraničí žijú už výlučne iba starší ľudia -- dôchodcovia tvoria až osemdesiat percent obyvateľov dediniek. Každý obyvateľ pohraničia, ktorý získal doklad o vzdelaní, opúšťa rodnú viesku, húfne odchádzajú do Ameriky, Francúzska, Anglicka, Rakúska, ba i Česka... Ako ich otcovia a dedovia. Ako oni sa vracajú na rodnú hrudu iba na svoje najväčšie sviatky v roku -- pravoslávne Vianoce...
V dedinke Osadné pochoval mladý pop Peter Soroka za necelých päť rokov štyridsať ľudí. Za ten čas nepribudla do košiara pravoslávneho duchovného takmer žiadna nová duša. Momentálne tu žije asi sto ľudí, mnohé domy sú po celé roky neobývané a pusté. Spojenie so svetom zabezpečuje autobus, ktorý tu premáva dvakrát za deň. Skoro ráno odchádza do asi dvadsať kilometrov vzdialenej Sniny, do dedinky sa vracia až neskoro v noci. Podobná je situácia aj v ostatných koncových dedinách.
"Je to nádherný kraj, nevládze však uživiť ľudí," hovorí pop Soroka so smútkom v hlase. S odchodom Rusínov do sveta klesajú aj počty pravoslávnych na Slovensku. Aj keď sa oficiálne uvádza, že na Slovensku ich žije asi 50-tisíc, skutočnosť je pravdepodobne iná. Agresívnej komercii moderných Vianoc podľahlo už aj veľa pravoslávnych kresťanov.
Dobré holuby
V útulnom penzióne v Novej Sedlici, najvýchodnejšej dedinke Slovenska, bolo v noci pred sviatkom Roždestva Christovoj -- Kristovým narodením -- rušno. Mladí ľudia v kostolnom oblečení vchádzali do krčmičky, podávali si ruky a vzájomne sa vítali. Títo ľudia sa nevideli rok, vrátili sa zo sveta na oslavu pravoslávnych Vianoc, chvíľku pobudnú doma a potom znova zbalia svojich päť slivák a odídu. Podľa zvyku svojich starých otcov každý prišelec zobral ostatným kalíšok trúnku.
V penzióne patriacom miestnym Svedkom Jehovovým, ktorí neslávia žiadne kresťanské sviatky, nie je síce dovolené fajčiť ani spievať, mladí svetáci si však vedeli urobiť náladu aj tak.
Vo vedľajšej zafajčenej krčme sedeli poväčšine domáci a popíjali večer pred Štedrým dňom horkasté pivo a fajčili lacné cigarety.
"Aj jehovisti sú naši ľudia," hovorí "Amerikán" so slnečnými okuliarmi na očiach. "Sme tolerantní." Pre starších mužov v krčme je muž so slnečnými okuliarmi "Amerikán", aj keď pracuje štyri roky iba v susednej Českej republike. Aj on priniesol zo sebou závan cudziny a mnoho noviniek, a tak chlapi lačno počúvajú. Amerikán sa chváli, akých hercov videl naživo, koľko videl amerických filmov... Na záver ešte zaplatil trúnok a išiel domov vybaliť na pár dní kufre...
Strohý pôst
Popa Jána Biloruského z Klenovej nazývajú farníci familiárne otec Ivan. Ešte večer pred najväčším pravoslávnym sviatkom vyspovedal svojho kolegu -- popa zo susednej dediny. Na spoveď k otcovi Ivanovi prišla aj popova manželka a jej dve sestry. Jedna prišla na sviatky až z Japonska, kde diriguje orchester.
"Ja sa manželovi nespovedám," vysvetľuje mladá popovka zo susednej dediny. Ani manželka otca Ivana, učiteľka v miestnej škole, sa manželovi nespovedá. Taký je zvyk.
Sedíme v dome duchovného, jeho dve dospievajúce dcéry medzitým pripravujú v kuchyni deväť tradičných jedál na zajtrajší pôstny stôl. Otec Ivan hovorí, že v ten deň nesmie na stole chýbať chlieb, cesnak, med, sója, kapustová polievka s fazuľou, bobáľky, bôb a "krypká" -- tuhá pálenka z domácich plodov. V niektorých domácnostiach pripravujú až dvanásť pôstnych jedál. V rodine pravoslávneho duchovného budú však jesť až na druhý večer. Od polnoci totiž nastáva strohý pôst, to znamená, že pravoslávni nejedia nič. Voľakedy chodili pravoslávni pred večerou rúbať ľad, aby sa umyli v tečúcej vode, otec Ivan hovorí, že teraz postačí nádoba s vodou, do ktorej domáci vložia pár drobných mincí. Aby sa ich držali peniaze.
"Naše Vianoce sú viac o duchovne ako o prejedaní sa," hovorí Biloruský. Trápi ho, že ani tento rok nebudú po dedine pred veľkým Povečerím (niečo podobné ako polnočná omša) chodiť koledníci s betlehemom. "Nie sú mladí chlapci," smutne konštatuje farár.
Chýbala Smrť
Ruský Potok je vieska vysoko v horách. Asi dvadsať kilometrov nižšie, smerom na Humenné, pršalo, tu v horách na Božie narodenie však navalilo snehu. V miestnej krčmičke, ktorá slúži aj ako predajňa potravín, je ráno na Štedrý deň rušno ako úli. Táto krčma je pravdepodobne najznámejšie pohostinstvo v tunajších zemepisných šírkach. Najlepší fotografi si z nej z času na čas totiž urobia galériu, kde vystavujú svoje práce z tohto bohom zabudnutého kraja.
Ráno sa v krčme zastavilo zopár dedinčanov, obyčajne chlapov, po chlieb, jablká, múku, na kalíšok ostrého a dobré slovo. A pri tom odprevadiť betlehemcov na ich koledovanie po dedine. Aj v Ruskom Potoku je betlehemcov čoraz menej. Tu sa však tradíciu starých otcov mladým darí udržiavať. A tak sa po zasnežených cestách od skorého rána čvachtala skupina betlehemcov, za nimi čert, Kuba, Starý. Už niekoľko rokov v sprievode chýba Smrť. Vraj ju vylúčili z etických dôvodov, skôr však bude pravdou, že Smrť nikto nechcel stvárňovať.
"Pred pätnástimi rokmi som robil Smrť ja," chválil sa pripitý Jano Malej. Jeho mamka sa vraj na neho hnevala, tak Smrť napokon vyhodili z repertoára.
Betlehemci dostali v každom dome koláčik, pohárik domácej pálenky a zopár korún, ktoré však má pod palcom kostolník alebo iná hodnoverná osoba. Peniaze sa použijú na opravu chrámu, kúpu spevníkov, rúcha pre popa... Vraj boli časy, keď sa vykoledovali na kostol aj 30-tisíc...
Medzitým sa v horách rozpršalo a na niekoľkých miestach sa takmer nedalo prejsť. Domorodci sú však naučení na vrtochy prírody. Zvykli si na sneh i vodu, ba i na to, že hore do dediny sa v zime nevydriape sanitka, aj na to, že cesta na Úrad práce do Sniny stojí nezamestnaných horalov asi sto korún, a keď sa idú raz za týždeň podpísať, vrátia sa domov až neskoro v noci.
Popoludní sa betlehemci v jednom dome pohádzali na zem. Nikto nevie, čo tento obrad prestavuje. Kostolník, ktorý chodil za koledníkmi a v ruke držal kasu, tiež nevedel, čo obrad znamená. "To viete, pastieri," povedal neurčito.
Súmrak pravoslávia?
V prvý pravoslávny vianočný sviatok, ktorý podľa východnej cirkvi pripadá na 7. januára, sme popíjali kávu s moslimom z Bosny Jasmínom v jeho krčme na sídlisku Brehy v Snine. Jasmín, ktorého vyhnala z vlasti pred pätnástimi rokmi vojna v Juhoslávii, je presvedčený ateista a navyše typický Európan. Viera jeho predkov ani ostatné vierovyznania mu nehovoria nič. Tvrdí, že každá viera je dobrá len na klamstvo a rozširovanie vplyvu a moci duchovenstva. Možno preto, že videl veľa krvi vo svojej krajine, ktorá sa prelievala nielen "vďaka" Miloševovičovi, ale aj duchovným rôznych cirkví. Štamgasti v jeho krčme -- gréckokatolíci, rímskokatolíci i pravoslávni -- iba kývajú hlavami.
Všetci prišli do Sniny asi pred dvadsiatimi rokmi ako vysídlenci z pravoslávnych obcí -- Dary, Stariny, Ostružnice, Zvaly, Veľkej Polomy a Ruského. Domy vyše deväťsto pravoslávnych rodín zaliala voda Starinskej priehrady. Mnohí vysťahovanie neprežili, zomreli od žiaľu skôr ako ich násilím vyhnali. Nechceli sa vysťahovať, nevedeli, kam podieť kone, kravy, kozy, sliepky, majetok...
"Videl som dražby hospodárskych zvierat priamo na dvoroch ich majiteľov," hovorí Vlado Samulka, jeden z vysídlencov, a do očí sa mu tlačia slzy. Pri dražbách boli predsedovia družstiev, ktorí na mieste zvieratá vykupovali a odvádzali ich z dvora. Potom prišli na rad buldozéry a o dve hodiny už nebolo z domu a hospodárskych stavieb nič. Do dediniek prišli aj tanky. Armáda tu urobila cvičenie ťažkej techniky. Niektoré starí ľudia si mysleli, že je vojna a húfne utekali z domovov. "Aj takto vyháňali dedinčanov z ich príbytkov," tvrdí Vladimír.
Títo ľudia zažili svojej peklo a už nikdy sa nespamätali. Stratili domy, zvieratá, zvyky a tiež -- vieru.
"Ja som praslávny, moja nastávajúca bola rímokatolíčka," pokračuje Vladimír. Rímskokatolícky duchovný však Vladimíra ako inoverca odmietol zosobášiť, aj budúca svokra bola proti. Vystúpil teda z pravoslávia a vstúpil do cirkvi svojej nastávajúcej.
Tento muž, ktorý sa z lásky k žene vzdal aj viery svojich otcov, upadol na dlhé roky do nemilosti u vlastnej matky.
Na sninských Brehoch je množstvo podobných osudov. Pravoslávnych je tu ako šafranu, mnohí, aby bol v rodine mier a pokoj, oslavujú narodenie Krista 24. decembra aj 6. januára. Už takmer nikto nevie s presnosťou povedať, v ktorom dome akú vieru vyznávajú. Aj pop Igor Kerakanič si musel najskôr s koledníkmi spísať zoznam miestnych pravoslávnych, aby náhodou neprišiel zvestovať narodenie Mesiáša do nevhodného domu. Nikto by ho asi nevyhnal, ale istota je istota. Po dvadsiatich rokoch, odkedy Brehy osídlili pravoslávni zo zatopených viesok, však koledovali namiesto betlehemcov betlehemky. Ani v meste totiž nie je dostatok pravoslávnych chlapcov...