Šancu zdokumentovať odchádzajúcu minulosť a históriu papuánskych kanibalov využil slovenský fotograf, kameraman a cestovateľ Ladislav Gulík. Zo svojej poslednej expedície sa vrátil minulý týždeň.
"Západnú Papuu už dobre poznám. Toto bola naša ôsma expedícia - jedna z najnáročnejších, pretože sme vystihli obdobie dažďov," začína rozprávanie Laco Gulík. Počas svojej prvej expedície v roku 1994 sa zoznámil s ľuďmi, ktorí sa neskôr dostali na dôležité miesta s dôležitými informáciami. Pomocou nich sa dozvedel, za koľko rokov sa v jednotlivých oblastiach krajiny plánuje ťažba. "Znamená to vlastne, že v priebehu niekoľkých rokov zmiznú z mapy sveta určité oblasti. Samozrejme, nie tým spôsobom ako vo filmoch, kde prídu zabijaci a kmene vyvraždia. Oni ich len scivilizujú. A odsunú nabok," tvrdí Laco Gulík. "Vývoj však nezastavím, i keby sme spravili čokoľvek na svete," dodáva vzápätí.
Pomóc, kanibali!
Raz si Laco Gulík všimol v novinách reportáž jedného Francúza z rovnakého miesta v Západnej Papuy, kde sa zhodou okolností ocitol aj on. Rozprával v nej o návšteve u miestneho náčelníka, ktorého sa pýtal na spôsob, akým pripravujú ľudí. A náčelník mu odpovedal, že sa musí spýtať manželky, pretože varenie má na starosti ona... "Väčšiu hlúposť som ešte nečítal," pokračuje na tému kanibalizmu. "Každý by chcel počuť len dychvyrážajúce správy o kanibaloch, ale papuánski domorodci sú dobrí ľudia - napriek tomu, že niektorí z nich sú pravdepodobne kanibali. Kanibalizmus je ale taká prísne rituálna záležitosť, že k nej nikoho nepustia," pokračuje ďalej a spomína napríklad kmeň Korowajov, tzv. stromových ľudí. "Dodnes sú populárni práve tým, že sú kanibali. Veria na duchov. To znamená, že je pre nich všetko živé - kamene, stromy, tráva. Všetko je v súlade s prírodou. A v rovnováhe. Ak sa táto rovnováha naruší, treba nájsť vinníka, zabiť ho a zjesť." Podľa neho bola práve ich viera na duchov jednou z príčin kanibalizmu. Nie krvilačnosť kmeňov prezentovaná filmovými fantáziami. Na druhej strane iné kmene žijúce v horách boli kanibalmi preto, že verili, že zjedením človeka zdedia jeho vlastnosti. Aj preto nikdy nejedli cudzích. Neboli si totiž istí, aké vlastnosti by mohli zdediť... A akým spôsobom ich pojedali? "Niektorí ich rozkrájali a dali do bambusových tyčí. Iní nechali telo vysušiť, stiahli spodok palmového listu, ktorý obsahoval niečo ako väzivo a obtočili ním svojich mŕtvych príbuzných. Potom ich vytiahli na strom, kde ich sušili a tekutiny, ktoré z tela vytekali nakoniec vypili. Telo v rozklade totiž vylučuje rôzne jedy a tie následne spôsobili, že čoskoro umreli aj oni," uzatvára Laco Gulík tému jedenia ľudského mäsa.
Smejúca sa smrť
Civilizáciu v Západnej Papue pomohli rozšíriť najmä misionári. "Napriek tomu, že nemám rád, keď niekto niekoho priveľmi presviedča, misionári pomohli domorodcom zbaviť sa mnohých chorôb. Jednou z nich bola napríklad choroba kuru, tzv. smejúca sa smrť. "Keďže niektoré kmene jedli svojich mŕtvych, mnohokrát z toho ochoreli práve na smejúcu sa smrť. Choroba bola nazvaná podľa svojho posledného štádia, ktoré sa prejavuje silnými kŕčmi. Tieto kŕče postihnutým posledné sekundy života tak sťahovali tvár, že sa zdalo, akoby sa usmievali," vysvetľuje Laco Gulík. Príchodom misionárov sa podarilo chorobu zažehnať, nielen presvedčovaním, že jedenie svojich príbuzných nie je slušné, ale aj zakladaním nemocníc. Podľa dostupných informácii si domorodci pochutnávali na svojich príbuzných ešte pred 15 rokmi, takže staršia generácia si to pamätá. "Nikdy som však nevidel nikoho, kto by kanibalizmus praktizoval . Ale máme nafotené obradné miesta, kde domorodci buď zabíjali zvieratá alebo ľudí. Našli sme tam totiž obhorené ľudské kosti a doktor z Karlovej univerzity, ktorý bol s nami na vtedajšej výprave, nám potvrdil, že spomínaný človek bol jednoznačne zjedený," dodáva. Okrem toho našli aj lebky s otvormi na pravej strane. Ale to, či tieto otvory súvisia s jedením mozočkov, sú zatiaľ len domnienky.
|
|
|
Domorodkyne odkoja nielen vlastné deti, ale aj malé prasiatka. |
Nebezpečná pomoc
"Raz sme sa zastavili na jednej z misionárskych staníc, kde bol chlapec so zlomenou sánkou. Už sa mu tvoril vak plný hnisu, ktorý mu dokonca vytekal," spomína si fotograf na jednu z príhod. "Slúžiaci misionár nás hneď upozornil, aby sme sa chlapcovi nesnažili pomôcť. Ak je chlapec silný prežije, ak nie... Aj v papuánskych pralesoch platí zákon džungle. Nevedel som si na to zvyknúť. Ale ak by som sa mu rozhodol pomôcť a náhodou by sa mi to nepodarilo, doplatil by som na to," vysvetľuje Laco Gulík. Podobne to vraj bolo aj s ranami na nohách a rukách domorodcov. Keďže chodia po pralese polonahí a bosí, často sa stane, že sa porania. Ak si rany okamžite nepretrú blatom alebo bylinkami, muchy do nich môžu naklásť vajíčka, ktoré potom spôsobujú zápaly, hnisanie a škaredé jazvy.
Neochutnáš, zomrieš!
Strava domorodcov závisí od prírodných podmienok. Korowajovia, čiže stromoví ľudia, žijúci vo vyšších nadmorských výškach, sú predovšetkým poľnohospodári. Pestujú sladké zemiaky - bataty, zeleninu a chovajú prasce. Tie potom zvyknú predávať v mestách. Aj kvôli tomu sú vzrastovo nižší a menej svalnatí. Riečni ľudia, naopak, vplyvom lovu a stravy bohatej na mäso z rýb, krokodílov, vtáctva alebo hadov, sú oveľa svalnatejší a mohutnejší. Na návšteve u Korowaiov si Ladislav Gulík mohol, respektíve musel, zahryznúť aj do šťavnatých lariev: "Ochutnali sme ich, ale ani nie tak kvôli hladu, ako kvôli bontónu. Dopočuli sme sa totiž, že keď k nim v 60. rokoch prišla prvá expedícia z Nemecka a túto lahôdku odmietla, zachránil sa len jeden z nich... Odmietnutie jedla je priama výzva na súboj. Aj preto je na podobných expedíciách lepšie nič nerobiť, len veci prijímať, obdarúvať a pozorovať."
Ja Papuánec, prasa a vyúdený mŕtvy strýko
Horské kmene Papuáncov sa rozdeľujú približne do siedmich skupín. Žijú v domčekoch na stromoch vo výške od troch do dvadsiatich metrov. Ani Lacovi Gulíkovi preto nebolo všetko jedno, keď išiel na návštevu po otvorených rebríkoch do výšky osem poschodového paneláka. Navyše, keď domčeky boli stvorené skôr pre mušie kráľovné a nie osemdesiatkilových chlapov (bambusové stonky domčekov držia pohromade skromnou technikou - sú len zviazané povrazmi z lián). Riečni ľudia žijú, naopak, v prízemných dvojposchodových chalúpkach so slamenou strechou. V strede chalúpky je vytvorený priestor na oheň a teplo z neho sa otvorom v strede poschodia šíri po celom obydlí. Zaujímavé ale je, že s rodinami býva okrem jej členov aj prasiatko v chlieve a mŕtvi príbuzní. Niektoré kmene totiž svojich príbuzných vyúdia a ponechajú v domácnosti. Ešte zaujímavejšie sú zvyky lásky, pretože Korowajovia vymieňajú manželky za prasce. Ak náhodou dôjde k pohlavnému styku, dotyčný musí ihneď obdariť svojich budúcich svokrovcov ošípanou. Ak budúci manžel prasa nemá alebo danú ženu nechce, môže dôjsť až ku kmeňovým vojnám. Keď má naopak niekto ošípaných viac, môže mať viac aj manželiek. O niečo romantickejšie si nahovárajú manželky ľudia v nížinách. Muži počas celého života zbierajú psie zuby, z ktorých robia náhrdelníky. "Čím je tento náhrdelník väčší, tým znamená väčšie bohatstvo," hovorí Laco Gulík. Domorodci sú inak podĺa neho veľmi zvedaví. Pri návšeteve kmeňov najskôr síce odvracali hlavy, ale po prvom kontakte a odovzdaní darčekov, boli veľmi milí. "Najspontánnejšie sú samozrejme deti. Tie boli úplne nadšené z kľúčenky - píšťalky, ktorá nielen pískala, ale aj svietila a dala sa kdekoľvek zavesiť. Za ňu nám pomohli nájsť akúkoľvek rastlinku, chrobáčika alebo hocičo iné, čo sme chceli odfotiť. Sú to šťastní ľudia, vedia sa tešiť z maličkostí. Netušia koľko majú rokov, nepoznajú daňové priznania... A ani im to nechýba," uzatvára slovenský cestovateľ.
Fotograf, výtvarník, kameraman. Laco Gulík. Pochádza z Prievidze. Päťkrát sa snažil dostať na VŠVU v Bratislave, nepodarilo sa mu to, preto začal študovať fotku. Jeho životným snom bolo vyliezť na Cheopsovu pyramídu v Egypte. Napriek varovaniam a zákazom sa mu to nakoniec podarilo. Spôsobil však taký rozruch medzi políciou a tristo turistami vďačne posadávajúcimi okolo pyramídy, že ho traja z nich hneď oslovili. Boli to českí biológovia, ktorý ho prizvali na svoje výpravy. Tak sa začal príbeh Laca Gulíka - cestovateľa.
Krajina
Kedysi bola Nová Quinea rozdelená na dve polovice - východnú a západnú. Východná Papu, ktorú dlhé roky vlastnili Austrálčania, sa osamostatnila v 70. rokoch. Západnú Papuu vlastnili Holanďania. Akonáhle odišli, nasťahovali sa do nej Indonézania. Aj preto žijú v Západnej Papue nielen Papuánci, ale aj Indonézania. Napriek snahe miestneho obyvateľstva osamostatniť sa. Na Papue žije okolo osemsto etnických skupín, z ktorých dvesto sa považuje za oficiálne, pretože majú svoj jazyk. Cez ostrov prechádza horské pásmo, miestami široké až dvesto kilometrov a vysoké až do 5 000 metrov. Horský masív ukrýva vo vnútri úžinu, kde tiež žijú ľudia. Odhaduje sa, že tu žije okolo dvoch miliónov ľudí, z ktorých sú okolo milióna domorodci.