Pošta na Slovensku: od Korvína až po privatizáciu

Pošta sa vyvíjala od staroveku podľa charakteru dopravy a prenosovej techniky, ako aj podľa druhu zásielok. Službu na dopravu súrnych správ a rôznych zásielok poznali už staroveké civilizácie Egypta, Mezopotámie a Ďalekého východu. Štátom organizovanú pravidelnú zásielkovú službu zaviedli po prvý raz v antickej Rímskej ríši.
V stredovekej Európe sa poštová služba šírila zároveň so znalosťou písma a s rozvojom stredovekých cestných ťahov a vodnej dopravy. Doručovanie správ a zásielok využívali spravidla iba panovníci a vysoká šľachta, lebo vzhľadom na súdobé podmienky bolo finančne a technicky veľmi náročné. Okrem panovníka a magnátov si vlastnú zásielkovú službu mohli dovoliť už len cirkevní hodnostári, bohaté kláštory, mestá, prípadne zámožné cechy. Nižšie vrstvy sa museli spoľahnúť iba na dobrú vôľu potulných študentov, vandrujúcich tovarišov, pocestných alebo na furmanov a kupcov.
Pošta na Slovensku
Prvý pokus o zavedenie pravidelnej poštovej služby v Uhorsku podnikol známy panovník Matej Korvín v druhej polovici 15. storočia. Zriadil po celom Uhorsku systém staníc na výmenu koní, ktoré dopravovali poštu na ľahkých vozoch.
Stálu poštovú službu v Uhorsku sa podarilo presadiť habsburským panovníkom v 16. až 18. storočí. Po tureckom vpáde sa ťažisko rozvoja pošty presunulo práve na územie Slovenska. Prvú stálu poštovú linku uviedli do prevádzky rv oku 1530 v úseku Viedeň -- Bratislava. Po krátkom čase bola predĺžená do Komárna. Potom nasledovala diaľková linka Bratislava -- Prešov, napojená na medzinárodnú linku do Poľska. Prechádzala mestami Hlohovec, Prievidza, Ružomberok a Levoča. Na trati bolo zriadených jedenásť poštových staníc. Ďalšie linky vznikali už len sporadicky a s veľkým časovým odstupom. Všetky poštové linky sa zbiehali do Bratislavy, ktorá ostávala až do 18. storočia hlavným centrom poštovej služby v Uhorsku. Pošta sa riadila organizačným poriadkom cisára Ferdinanda II. z roka 1535. Podľa tohto poriadku pošta v každej krajine habsburskej monarchie podliehala právomoci hlavného poštmajstra. Sídlom hlavného uhorského poštmajstra bola Bratislava. Na začiatku 18. storočia sa hlavné sídlo organizácie pošty na území horného Uhorska presunulo do Spišského Podhradia. Poštovou reformou Márie-Terézie z rokov 1749 -- 1750 bol zriadený Hlavný poštový úrad v Budíne a ďalšou reformou Jozefa II. z roka 1783 prešli všetky právomoci v súvislosti s riadením poštovej služby v Uhorsku pod právomoc budínskeho miestodržiteľa. Postavenie Bratislavy v štruktúre uhorskej pošty sa tým podstatne oslabilo. Zároveň však pôsobili regionálne organizačné centrá, nazývané poštové brigády, a neskôr poštové riaditeľstvá. Na území Slovenska boli zriadené v Bratislave a Košiciach. Riaditeľstvám podliehal systém poštových staníc, miestnych zberní a poštových expedícií. Od roka
1849 sa všetky zložky organizačnej štruktúry poštovej služby nazývali poštové úrady.
"Poštové rody"
Podobne ako v iných európskych krajinách aj v habsburskej monarchii bolo budovanie poštovej služby až do 18. storočia zverené určitým šľachtickým rodom. Medzinárodne známymi sa v rozvoji pošty stali najmä členovia rodiny Taxisovci a Paarovci. Zásluhy mali napríklad aj šľachtici J. J. Magno, L. Bornemisza a iní. Viacerí z nich zameriavali svoje aktivity na územie Slovenska. Konkrétne rodina Paarová vybudovala na Slovensku viacero nových poštových liniek. Členovia uvedených rodín spravidla vykonávali aj funkcie poštmajstrov za mzdu od cisárskeho dvora. Štátna pokladnica však bola často prázdna, preto si "privyrábali" sprostredkovaním poštových služieb aj pre majetnejšie súkromné osoby z nižších spoločenských vrstiev. Tým podstatne rozšírili okruh používateľov pošty. Približne v prvej tretine 18. storočia prešla organizácia pošty plne do rúk štátu. Príslušníci rodov však ďalej zastávali v hierarchii pošty čelné funkcie. Poštu spočiatku dopravovali jazdní poslovia takmer výlučne pre potreby cisárskeho dvora dvakrát do týždňa. Jazdcov postupne nahrádzali známe poštové koče s každodennou dopravou na hlavných poštových linkách, slúžiace pre širšie vrstvy obyvateľstva. Podľa dôležitosti listových a balíkových zásielok premávali koče s dvoma, tromi alebo štyrmi koňmi. Koč riadil uniformovaný postilión s neodmysliteľnou trúbkou, ktorá ostala hlavným symbolom poštovej služby. Trúbkou oznamoval príchod do mesta.
Nová etapa
Podobu poštovej služby zásadne zmenila revolúcia v doprave. Hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj v 19. storočí si vyžiadal podstatné urýchlenie dopravy poštových správ a iných druhov zásielok. Všetky technické vynálezy 19. storočia v oblasti dopravy a prenosovej techniky sa preto krátko po uvedení do praxe začali využívať pre potreby poštovej služby. Už od roku 1830 pošta na zmluvnom základe využívala parnú dopravu na Dunaji. V 40. rokoch 19. storočia začala poštu dopravovať konská, a následne aj parná železnica. Zapájanie špeciálnych poštových vozňov do vlakových súprav však bolo povinné až od roku 1881. Úplne novú kapitolu v dejinách prenosu informácií otvoril vynález telegrafu. Prvé telegrafné spojenie na území Slovenska bolo vybudované medzi Viedňou a Bratislavou v roku 1847. Prostredníctvom novej techniky mala pošta možnosť rozširovať nové špecifické druhy služieb, napríklad zasielanie doporučených listov a balíkov, neskôr aj telegramov a po roku 1883 sprostredkovala na Slovensku aj telefónne hovory. Do kompetencie poštovej služby bola zverená distribúcia novín a časopisov. V rámci štruktúry pošty sa potom vytvorila samostatná zložka poštová novinová služba. Novým fenoménom sa v polovici 19. storočia stalo využitie poštových známok na úhradu poštových služieb. V Uhorsku sa začali používať od roka 1871. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bola uhorská pošta podriadená centrálnemu ministerstvu v Budapešti.
Ďalšie zmeny
Vznik ČSR v roku 1918 priniesol podstatné zmeny v organizácii pošty, ako aj v sieti poštových liniek. Severojužná orientácia hlavných liniek v smere do Budapešti a Viedne musela byť zmenená na východozápadný smer do českých krajín a Prahy. Na území Slovenska ďalej pôsobili poštové riaditeľstvá v Bratislave a Košiciach, ale ich nadriadeným orgánom sa stalo Ministerstvo pôšt a telegrafov v Prahe. Sieť poštových staníc sa v medzivojnových rokoch rozšírila a skvalitnili sa poštové služby. V roku 1926 sa na Slovensku nachádzalo 857 poštových staníc a 191 miestnych poštovní. Rozšírenie a skvalitnenie zaznamenala aj sieť telegrafných, a najmä telefónnych liniek. Od roka 1923 vstúpil do rozvoja pošty v našich podmienkach ďalší druh dopravy -- letectvo. Pošta sa v medzivojnových rokoch zároveň stala priekopníkom cestnej nákladnej a autobusovej dopravy. Na vyššiu úroveň sa dostali služby Poštovej sporiteľne, ktorá vznikla už v Uhorsku v roku 1888. Plnila finančné služby a zavádzala na Slovensku bezhotovostný platobný styk. Do roka 1937 sa objem poštových zásielok zvýšil na 61,7 milióna listov, 2,1 milióna balíkov a 0,95 milióna telegramov ročne.
V období vojnovej Slovenskej republiky bola pošta podriadená samostatnému Ministerstvu dopravy a verejných prác v Bratislave. Po obnovení ČSR prešli kompetencie celoštátneho riadenia pošty opäť do Prahy. Priamo na území Slovenska bolo najvyšším orgánom riadenia Povereníctvo pôšt, neskôr Povereníctvo spojov, pôsobiace až do 60. rokov. Výsledkom prechodu na federatívne usporiadanie štátu od roku 1969 bolo zriadenie samostatného Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií v Bratislave, z ktorého sa v roku 1971 vyčlenilo Ústredné riaditeľstvo spojov. Pošta sa riadila viacerými legislatívnymi normami z povojnového obdobia, medzi ktorými treba uviesť najmä poštový poriadok z roku 1947 a normy Svetovej poštovej dohody z roka 1957. V podmienkach totalitného režimu pošta pôsobila ako celoštátny národný podnik Československá pošta. Hlavnými zložkami jej organizačnej štruktúry boli krajské orgány poštovej správy a okresné poštové úrady. Základnou bunkou poštovej služby však ostávali miestne pošty a v menších vzdialených sídlach poštové strediská. Prínosom rozvoja pošty v sledovanom období bolo najmä kompletné pokrytie územia Slovenska poštovou službou. Sieť úradovní sa do roka 1978 rozšírila na 1 553 pôšt a 193 poštových stredísk.
Nakoniec privatizácia
Veľké organizačné zmeny vo vývoji poštovej služby nastali v 90. rokoch. Po rozdelení ČSR roku 1993 sa definitívne osamostatnil podnik Slovenská pošta, š. p. V roku 1996 sa jeho sídlo premiestnilo do Banskej Bystrice. Formu akciovej spoločnosti však Slovenská pošta nadobudla až v októbri 2004. V súčasnosti vznikajú projekty na privatizáciu podniku Slovenská pošta niektorým silným zahraničným partnerom.