Nezávislosť súdnictva je pojem, ktorý si každý občan, médiá ale často aj odborné právnické kruhy vysvetľujú veľmi rôznorodo a odlišne. Je to možno dôsledkom toho, že v odbornej slovníkovej literatúre nie je tento pojem vôbec objasnený. Avšak aj v odbornej právnickej literatúre veľakrát dochádza k zmiešavaniu pojmov nezávislosť súdnictva, sudcovská nezávislosť a nezávislosť sudcu. Naopak, postoj niektorých verejných predstaviteľov, laickej verejnosti a médií často smeruje k celkom opačnému pohľadu a pojem nezávislosť sudcu sa snažia predefinovať na lojálne konanie sluhov politickej vôle exekutívy, resp. na výkon služobných povinností smerom k občanom, to značí k účastníkom konania. Tento postoj potom vrcholí v snahe vedecky odôvodniť vytváranie vzťahu zodpovednosti sudcu v závislosti od stupňa spokojnosti verejnosti s výsledkami jeho rozhodovacej činnosti až po možnosť jeho odvolateľnosti občanmi na základe ich laického úsudku o zlyhaní sudcu, inak povedané, funkcia "na večné časy" vedie k profesionálnej slepote, nedôslednosti a malej snahe. S uvedeným postojom verejnosti a médií nie je možné sa stotožniť a domnievam sa, že je vždy nutné poukazovať na právnu kultúru, jej kontinuálny vývoj a teóriu práva, podľa ktorej nezávislosť súdnictva je súčasťou sústavy princípov právneho štátu. Tiež si dovolím v úvode upozorniť, že tento článok je analýzou nezávislosti súdnictva predovšetkým zo zorného uhľa sudcov všeobecných súdov, ako aj týchto súdov vytvorených v slovenskom právnom systéme, nakoľko v ich prípade je možné hovoriť o nezávislosti v úplnom rozsahu.

Nezávislosť sudcov a súdnictva
Ústava Slovenskej republiky zakotvuje v svojich článkoch popri pojmoch "nezávislé súdy" a "nezávislí sudcovia" aj pojem "nezávislý súdny orgán". Z jej ďalšieho textu jednoznačne vyplýva, že Ústava SR si nekládla vôbec za cieľ uvedené zložité a rôznorodé pojmy vysvetliť a ako hotové polotovary ich predložila inštitúciám (Ústavnému súdu SR a všeobecným súdom) na ďalšie využitie, čo najmä v prípade všeobecných súdov nie je najšťastnejším riešením. Odrazovým mostíkom pre lexikálno-gramatickú analýzu pojmu "nezávislosť" je isto jeho slovný protiklad "závislosť". Pokiaľ budeme vychádzať z tej skutočnosti, že závislosť subjektu spočíva v jeho viazanosti, hierarchickej podriadenosti alebo prinajmenej v prepojenosti tohto subjektu s iným subjektom, ktoré sa navonok prejavuje prinajmenej ovplyvňovaním vedomia, hoci čiastočným a nepravidelným, prípadne ovplyvňovaním prejavov vôle a obmedzovaním samotného konania závislého subjektu, potom nezávislosťou subjektu je určitý stupeň absencie hore naznačenej prepojenosti v tom duchu, že čím viac okolie jednotlivca -- spoločnosť potlačí prepojenosť (inak povedané bude garantovať nezávislosť), potom nezávislosť subjektu je v spoločnosti vyššia. Jednotlivec je vždy determinovaný vplyvom obklopujúceho prostredia. Skutočnosť, že je schopný sa vzoprieť, resp. úspešne eliminovať pôsobenie bezprostredného vplyvu vonkajších faktorov na svoje uvažovanie (správanie), sa nazýva nezávislosť jednotlivca. Okrem tejto aktívnej stránky pojmu nezávislosť jednotlivca vystupuje v rôznych vývojových štádiách ľudskej spoločnosti viac a viac do popredia pasívna stránka tohto pojmu, ktorá je priamo úmerná stupni ochrany záujmov, práv a pozície jednotlivca v spoločnosti. Uvedená stránka je jednoznačne determinovaná procesom postupného začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Pasívna stránka pojmu nezávislosť jednotlivca je previazaná s rozvojom takých inštitútov, ako sú právny štát, základné ľudské práva a slobody, morálka a dosiahnutý stupeň kultúrneho vývoja spoločnosti.
V prípade sudcu, ktorý je nielen členom spoločnosti, čiže jednotlivcom, ale aj súčasne nositeľom a vykonávateľom štátnej moci, je pasívna stránka pojmu nezávislosti sudcu ovplyvňovaná mocenským pôsobením jednotlivých zložiek štátnej moci na jeho osobu. Z uvedených dôvodov nesmie konkurujúci orgán štátnej moci, jeho člen alebo politická strana ústami svojho predstaviteľa v konkrétnej prejednávanej veci ani uložiť príkaz ani vyjadriť akékoľvek očakávania, odporúčania, prípadne predstavy o tom, ako by mal sudca v danej veci rozhodnúť. Nezávislosť jednotlivca a nezávislosť inštitúcie sú odlišné, ale v žiadnom prípade nie protikladné pojmy. Takmer nepredstaviteľná je nezávislosť súdov bez nezávislosti samotných sudcov. Vzhľadom na uvedené, aj tu prislúcha konštatovať, že obidva pojmy sú odlišné. Na druhej strane však medzi nimi musí existovať spoločný a koordinujúci menovateľ. Týmto menovateľom je tá skutočnosť, že keby neexistovala spoločná väzba medzi vedomím tých, ktorí v mene inštitúcie vystupujú, a vedomím, ktoré by mala inštitúcia reprezentovať, potom by sme tvrdili, že inštitúcia má svoje vlastné, autonómne vedomie, a to značí odlišné od vedomia jej členov. Takéto tvrdenie by bolo však absolútnym nezmyslom, nakoľko tvorba a prejav vedomia sú vrodené iba spôsobilým fyzickým osobám a nie umelým právnickým útvarom, ktorými organizácie bezpochyby sú.
Pojem nezávislosť súdnictva si nehľadá svoje riešenie iba v právnej dimenzii, ale prerastá celou spoločnosťou. Napríklad, ak verejnosť nebude vnímať súdy ako nezávislé inštitúcie, potom stratia v očiach občanov svoju prirodzenú autoritu, a občania, namiesto aby sa na ne obracali so žiadosťou o vyriešenie svojich právnych problémov, sa budú snažiť hľadať pomoc a oporu prostredníctvom politických prostriedkov, poprípade zoberú zákon do vlastných rúk. Takýto vývoj spoločnosti je však možné označiť ako absolútnu prehru ľudskej spoločnosti. Rovnako zákonodarná a výkonná moc potrebuje vyriešiť problémy, na ktoré neexistujú politické riešenia, či už jednoduché alebo zložité. Pri riešení týchto otázok sa nástojčivo a periodicky nastoľuje otázka závislosti alebo nezávislosti súdnictva. Uvedené problémy a nastolené otázky však súdnictvo môže vyriešiť iba vtedy, ak ho všetky zainteresované strany vnímajú ako nezávislého arbitra, nezávislého od všetkých zložiek moci a subjektov, ktoré sa na súd obrátili. Tiež na neposlednom mieste si dovolím vzhľadom na zvolenú tému, tzn. nezávislosť súdnictva, zdôrazniť, že aj ekonomické analýzy preukázali, že nezávislé súdnictvo má priaznivý vplyv na stabilné a prosperujúce národného hospodárstvo.

Historická kontinuita a medzinárodné iniciatívy pri vytváraní inštitútu nezávislosti
Nezávislosť súdnictva nie je vrodenou vlastnosťou demokratickej spoločnosti, ale je dôsledkom jej vývoja, ktorý sa prejavoval postupným vytváraním garancií nezávislosti súdnictva. Základným kameňom pre tvorbu nezávislosti súdnictva sa stala myšlienka, ktorú transparentným spôsobom vyjadril v roku 1748 Charles Montesquieu vo svojom diele O duchu zákonov, kde vyhlásil princíp deľby štátnej moci medzi orgány zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. "Otcovia Ústavy USA" na Filadelfskom konvente túto myšlienku v roku 1777 obliekli do šatov života prostredníctvom Ústavy, ktorú s krátkym časovým odstupom nasledovala francúzska ústava z roku 1791. V ich šľapajach potom pokračovali jednotlivé štáty s kontinentálnym právnym systémom. Na tomto mieste je potrebné si však uvedomiť, že žiadny z medzinárodných štandardov neodkazuje na deľbu moci medzi jednotlivé zložky štátnej moci, ale namiesto toho výslovne zdôrazňuje potrebu "nezávislosti" sudcov alebo "nezávislého" súdnictva. Samotný vývoj garancií sa premietol aj do medzinárodného vývoja, ktorý v súčasnosti vyvrcholil snahou Európskeho združenia sudcov o zakotvenie Európskej charty o postavení sudcov.
Nezávislosť súdnictva je v medzinárodnom meradle garantovaná na viacerých úrovniach. Ide najmä o tieto:
1. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach
V jeho článku 14 ods. 1 sa uvádza, že: "Všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje alebo o jeho právach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený." Z uvedeného vyplýva, že členské štáty OSN sú povinné vytvárať podmienky pre nezávislé rozhodovanie sudcov. Všeobecné princípy obsiahnuté v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach sa nezaoberajú podrobne obsahom nezávislosti, prípadne nestrannosti. Detailný rozsah požiadaviek vyplýva napríklad zo Všeobecného komentára k článku 14 vypracovaného Úradom vysokého komisára pre ľudské práva, kde sa zdôrazňuje rovnosť pred súdmi a právo na spravodlivý a verejný proces pred nezávislým súdom zriadeným podľa zákona.
2. Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
V jeho článku 6 ods. 1 sa konštatuje, že: "Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti." Na uvedený článok 6 nadväzuje bohatá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Medzi ustálenú judikatúru tohto súdu patria najmä prípady Findlay v. Veľká Británia a Bryan v. Veľká Británia.
3. Charta základných práv Európskej únie, ktorá bola slávnostne vyhlásená na zasadnutí Európskej rady v Nice dňa 7. 12. 2000, v článku 47 "uznáva štandardy, ktoré by garantovali právo na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným podľa zákona a právo na účinný opravný prostriedok". Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že, a to bohužiaľ, v tomto prípade išlo iba o deklaráciu budúceho právneho vývoja Európy, nakoľko Charta základných práv Európskej únie nie je právne záväzná pre členské štáty.
4. Základné princípy nezávislosti súdnictva schválené na VII. Kongrese OSN o prevencii trestných činov a zaobchádzaní s páchateľmi, ktorý sa konal v Miláne na prelome augusta a septembra v roku 1985, predstavujú najvýznamnejšie medzinárodné štandardy, ktoré boli v tejto oblasti prijaté. Základné princípy nezávislosti súdnictva boli schválené rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985 a predstavujú odporúčajúci materiál predstavujúci minimálnu úroveň legitímneho a nezávislého súdnictva v členských krajinách. Preto by nebolo možné hovoriť, že v konkrétnom štáte existuje legitímny a nezávislý systém súdnictva, pokiaľ by tento systém bol v rozpore s uvedenými Základnými princípmi nezávislosti súdnictva.
5. Odporúčanie R (94)12 Výboru ministrov Rady Európy členským krajinám o nezávislosti, efektívnej činnosti a úlohe sudcov bolo prijaté v roku 1994 pod č. RGE 648 94. Obsahuje obdobné garancie ako sú zakotvené v Základných princípoch nezávislosti súdnictva. Na rozdiel od nich však do podrobnejších detailov rozpracováva svoju prípadnú možnosť realizácie v súdnej praxi. Hoci Odporúčanie R (94)12 vychádza z rovnakých medzinárodných zdrojov ako Základné princípy nezávislosti súdnictva, bolo vytvorené na pozadí európskych právnych tradícií a preto presnejšie odráža hodnoty a tiež vyjadruje smerovanie vývoja v Európskej únii a v pridružených krajinách, ktoré sú súčasne členskými štátmi Rady Európy. Odporúčanie R (94)12 napríklad upozorňuje na vhodnosť existencie samosprávnych sudcovských rád ako prostriedku správy súdnictva a ďalej navrhuje pravidlá prideľovania prípadov sudcom.
6. Európska charta o postavení sudcov extenzívne vymedzuje rámec práv a povinností, ktoré by mali zabezpečiť široko orientovanú nezávislosť sudcov. Charta o postavení sudcov nie je oficiálnym dokumentom Rady Európy. Bola vypracovaná pod gesciou Rady Európy Európskym združením sudcov v rámci programu Themis za spolupráce s francúzskym Ecole Nationale de la Magistrature. Text Charty bol prijatý na stretnutí expertov v Štrasburgu v júli 1998. Skladá sa z preambule a zo 7 častí, a to 1. časť -- Všeobecné zásady, 2. časť -- Výberové konanie a príprava na funkciu, 3. časť -- Vymenovanie do funkcie a nepreložiteľnosť, 4. časť -- Funkčný postup, 5. časť -- Zodpovednosť, 6. časť -- Odmeňovanie a sociálne zabezpečenie a 7. časť -- Ukončenie výkonu funkcie. Ako odporúčajúci dokument ho Rada Európy vydala pod č. DAJ/DOC (98) 23. Hoci má odporúčajúci charakter, argumentačne veľmi ovplyvnil legislatívny proces prijímania zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.
Iba ako jednoznačný dopad vplyvu medzinárodných štandardov a na druhej strane ako relatívne dobré hodnotenie pre SR je možné nazerať na tú skutočnosť, že prostredníctvom výslovnej deklarácie nezávislosti súdov, ako aj jednotlivých sudcov, ktorá je zakotvená v Ústave SR, sa slovenské všeobecné súdnictvo považuje za samostatnú a oddelenú zložku štátnej moci. Nie bez povšimnutia je potrebné poznamenať, že nezávislosť súdnictva je ostro sledovanou kategóriou zo strany orgánov Európskych spoločenstiev v prístupovom procese kandidátskych krajín do Európskej únie, nakoľko ide o preukazovanie plnenia jedného z dôležitých kodanských kritérií. Po bližšom oboznámení sa so samotným textom uvedených kodanských kritérií však vyplynie, že pojem nezávislosť sudcov, či nezávislosť súdov sa v nich výslovne nespomína. Logické súvislosti však jednoznačne podporujú ten prístup, že je takmer nepredstaviteľné, aby pristupujúci štát, ktorým je napríklad SR, mohol dosiahnuť "stabilitu inštitúcií, ktoré sú zárukou právneho štátu" bez existencie nezávislého súdnictva.

Nedostatky nezávislosti slovenského súdnictva podľa kritérií EÚ
Hoci Pravidelná správa Komisie Európskych spoločenstiev vyhotovená pre Slovensko za rok 2001 v časti venovanej slovenskému súdnictvu zmiernila svoj kritický tón, napriek tomu orgány Európskych spoločenstiev naďalej poukazujú na tri všeobecné problémové oblasti, v ktorých kandidátske krajiny vrátane SR, naďalej zaostávajú. Ide o:
1. nízky stupeň zasadzovania sa o kultúru právneho štátu,
2. nízky stupeň inštitucionálnej nezávislosti a o
3. snahu maximalizovať vplyv výkonnej moci.

Nízky stupeň zasadzovania sa SR o kultúru právneho štátu
Na území terajšej SR sa v povojnovom období až do prelomového roku 1989 uplatňoval výkon súdnictva založený na podriadenosti výkonnej moci a z vrcholu pyramídy tejto podriadenosti činnosť súdnictva riadila najvyššia politická autorita. Podľa správy Open society institute sa v systémoch založených na jednote moci podriadenosť sudcov politikom a práva politike rozšírila z jednoduchej správy súdov na kľúčovú otázku rozhodovacej právomoci súdnictva. Táto správa tiež ďalej uvádza, že pokračujúci vplyv uvedeného vývoja na všeobecné predstavy o súdnictve a na chápanie úlohy sudcov samotnými sudcami by sa nemal podceňovať. S uvedeným konštatovaním Open society institute je možné polemizovať prinajmenej v otázke týkajúcej sa akceptovateľnosti a následnej aplikovateľnosti judikatúry, ktorá bola v tomto období vyslovená sudcami najvyšších súdov vtedajšieho štátneho útvaru a pritom konkrétne právne ustanovenia sa odvtedy z obsahovej alebo systémovej stránky nezmenili. Tiež je možné z hľadiska nezávislosti sudcu polemizovať so stále alebo prinajmenej periodicky revitalizovanou myšlienkou o nevhodnosti sudcu založenej na všeobecnej idei, že neprijateľný je sudca, ktorý v minulom režime aplikoval vtedy platný zákon v súlade s ústavným princípom podriadenosti vládnucej triede a strane.
(Pokračovanie v piatok 7. marca)