Použitie auta na súkromné účely

Použitie auta na súkromné účely
V našej spoločnosti sme sa stretli s problémom využívania služobného motorového vozidla manažérmi na súkromné účely. Nevieme určiť, či jazda služobným vozidlom z práce domov a z domu do práce (manažér spoločnosti, resp. štatutár, ktorý nemá v zmluve uvedené, že môže využívať vozidlo na súkromné účely) sa považuje za súkromnú jazdu alebo nie.
-- Pri zdaňovaní príjmov zo závislej činnosti platí všeobecná zásada, že každé plnenie v súvislosti s výkonom tejto činnosti je zdaniteľný príjem, ak nejde o príjem od dane oslobodený alebo príjem, ktorý nie je predmetom dane z príjmov (§ 5 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov).
Používanie služobného motorového vozidla zamestnancom na súkromné účely je zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti. Za zamestnancov sú považovaní aj manažéri a štatutári obchodných spoločností. Otázny je len spôsob ocenenia tohto nepeňažného príjmu. Ak by im vozidlo zamestnávateľ poskytol na služobné aj súkromné účely (oba súčasne), ocenenie by sa urobilo podľa § 5 ods. 3 cit. zákona, t. j. vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla za každý, aj začatý mesiac poskytnutia auta.
Ak by išlo o prenajaté vozidlo, vychádzalo by sa z obstarávacej ceny vozidla u pôvodného vlastníka (vrátane DPH). Toto však zrejme nie je váš prípad. Ak by zamestnávateľ poskytol zamestnancovi auto na používanie len na súkromné účely (cesta domov z práce a opačne), rovnako ide o zdaniteľný príjem zo závislej činnosti, ktorý by bolo potrebné oceniť spôsobom uvedeným v § 2 písm. c) tohto zákona (cena bežná v čase plnenia, miery opotrebenia, atď., napr. ako v najbližšej požičovni áut).
Použitie motorového vozidla sa ďalej sleduje aj v súvislosti s tým, či sa využíva na pracovné cesty alebo nie. Ak ide o pracovnú cestu, nejde o predmet dane z príjmov (§ 5 ods. 5 písm. a) cit. zákona). O pracovnú cestu však ide len vtedy, ak sa práca vykonáva na inom mieste ako je pravidelné pracovisko. Súčasťou pracovnej cesty je aj doprava na toto miesto. Pravidelné pracovisko je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom, respektíve dohodnuté v jeho pracovnej zmluve alebo dohode o mimopracovnej činnosti.
Ak nejde o takéto požitie vozidla, cesta služobným vozidlom z domu do práce a späť nie je pracovnou cestou, čo znamená, že ide o súkromnú cestu, ktorú treba zdaniť.
Z uvedeného pravidla je jedna výnimka. V zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách z § 2 ods. 3 vyplýva, že ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu (bydliska). V týchto prípadoch aj cesta z domu do práce a späť sa považuje za pracovnú cestu (bez zdanenia).
Osobitné postavenie na účely cestovných náhrad (a aj daňové hľadisko) a posúdenia pracovnej cesty majú osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis, ďalej osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby (štatutári) a nie sú k nej v pracovnoprávnom vzťahu a osoby, ktoré plnia pre právnickú alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k nej v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to s nimi dohodnuté. Za pracovnú cestu sa u nich považuje aj cesta, ktorá trvá od nástupu týchto osôb na cestu na plnenie činností pre nich vyplývajúcich z osobitného postavenia, vrátane výkonu činností, do skončenia tejto cesty. Tu sa v podstate tzv. pravidelné pracovisko nesleduje a použitie motorového vozidla v tomto prípade nie je predmetom dane z príjmov.
Ak nejde o pracovnú cestu, použitie služobného motorového vozidla sa považuje za súkromnú jazdu, to znamená je predmetom dane z príjmov. Platí to bez ohľadu na to, či manažér alebo štatutár má alebo nemá v zmluve uvedené, že smie využívať vozidlo na súkromné účely.
Predmetom dane nie je takéto plnenie len v uvedených osobitných prípadoch alebo ak je poskytované v súvislosti s výkonom funkcie, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov (prezident, členovia vlády, atď.). Musí ísť o všeobecne záväzný právny predpis registrovaný v Zbierke zákonov.