Všetky vaše životopisy sa začínajú vysokoškolským štúdiom. Mali ste aj detstvo?
- Narodil som sa v učiteľskej rodine. Otec aj mama pendlovali z dediny do dediny po školách. Keď som sa narodil, otec bol riaditeľom v Spišskom Štvrtku. Až po novembri 1989 mi prezradil, že práve v deň mojich krstín nás navštívil školský inšpektor. Priniesol vyhadzov zo školstva, pretože otec nechcel vstúpiť do strany ani spolupracovať s tajnou službou. Odvtedy pracoval ako robotník v továrňach v Novom Domove, v baniach v Rudňanoch. Mamičke dovolili robiť vychovávateľku v školskej družine. Keď som mal rok, rodičia kúpili starý domček v Spišskej Novej Vsi. Tam som vyrastal.

Odrazili sa otcove problémy aj na vašom živote?
- Nepochybne. Keď som mal 15 rokov, chcel som ísť na gymnázium. Môj otec však s vedomím, že môj politický profil nie je najlepší, rozhodol o priemyslovke. Dôveroval som mu, hoci vagóny ma dvakrát nebavili.

Takže ste študovali nasilu?
- Stredná škola bola utrpením. Učil som sa kresliť podvozky železničných vagónov a elektrické schémy lokomotív, viete si predstaviť tú galibu... Na Vysokej škole dopravnej v Žiline som si potom vybral ekonomický smer. Bolo to zaujímavejšie, učili tam odložení profesori z Prahy, ktorí neboli naklonení režimu a mali dobré vedomosti. Pamätám si Jozefa Strobingera, ktorého brat bol redaktorom Slobodnej Európy. Bol to dobrý ekonóm, veľa ma naučil, prvý raz mi dal pod pultom čítať trhovú ekonomiku. To ma už bavilo. Dokonca som si neskôr urobil aj ašpirantúru.

Legendy hovoria, že ste robili aj klasického výpravcu s "plácačkou"...
- Áno. Mal som takzvaný nultý semester, ktorý bol venovaný práve kurzu výpravcu. Každé leto sme povinne praxovali. Robil som to veľmi, veľmi, veľmi, rád a zarobil som kopu peňazí.

Nezrazili sa vám vlaky?
- Smejete sa, ale staršiemu kolegovi z vyššieho ročníka sa to stalo. Dokonca si pamätám dedinu - Úpor v Trebišovskom okrese.

Po škole ste pracovali na Výskumnom ústave dopravnom v Žiline. Čo sa už tam dalo vyskúmať?
- Robil som pár mesiacov v ekonomickom výskume. Hovorili tomu cifrošpión. Zháňal som čísla, dáta, klasický výskum, ktorý zahŕňal odpovede na otázky, ako budeme prognózovať vývoj vodnej alebo železničnej dopravy, kde sa má investovať... Profesor Strobinger mi toto zamestnanie vybavil iba pro forma, aby som sa po vojenčine mohol vrátiť na školu ako interný doktorand. Dostal som však ponuku na Správe východnej dráhy s oveľa vyšším platom, tak som sa na ašpirantúru... ...vykľučkoval. Urobil som si ju až o tri roky neskôr.

V roku 1988 ste sa stali riaditeľom pre informačné technológie na Oblastnom riaditeľstve železničných dráh v Bratislave. Nebol to na 33-ročného muža s nevyhovujúcou minulosťou trochu vysoký post?
- V roku 1988 som sa stal vedúcim oddelenia informačných technológií. Súviselo to aj s ukončenou ašpirantúrou. Nové vedenie železníc, pomerne silne stranícky angažované, nevedelo, čo so mnou. Bolo nás tam jedenásť, keď sa uvoľnilo miesto vedúceho, prirodzene mi ho dali. Je to najnižšia funkcia na Správe východnej dráhy.

Mali ste vyššie ambície?
- To viete, že ma, ako my východniari hovoríme, šarpalo. Lenže na rozdiel od mladosti, keď som sa angažoval aj v SZM, pretože som behával, recitoval, hral divadlo, som zistil, že spoločenské usporiadanie nie je fér. Už mi bolo jasné, že členom komunistickej strany nikdy nebudem. Sám som sa nikdy netlačil dopredu, aj keď vôľu riadiť som v sebe mal.

Opustili ste Spiš, ako to urobili mnohí iní. Bratislava je dnes plná východniarov. Prečo sa sem tlačíme?
- Po skončení školy som poslal listy na železničné stanice od Čiernej nad Tisou až po Ružomberok. Bol som ochotný robiť výpravcu. Odpísali mi, že všade je plno. Čo som mal robiť? Dostal som ponuku so slušným platom zo Správy východnej dráhy. Zdalo sa mi to dobré: režijka, plat, pomôžu zohnať byt. Je to hlavné mesto republiky, je tu najviac džobov. Taký vývoj je prirodzený, zaznamenávajú ho aj Poliaci, Česi, Maďari...

V časoch ČSSR a ČSFR vraj východniari mali bližšie do Prahy ako do Bratislavy...
- Tiež som to pociťoval, aj som sa toho bál. Keď sa v roku 1992 rozdeľovala federácia, často som o tom na východe hovoril. V tých časoch som cítil, že ľudia sa neboja "líderšipu" v Prahe, ale toho, kto bude v Bratislave. Mal som čo robiť, aby som ich presvedčil, že východ nebudeme zanedbávať. Preto som si aj teraz otvoril poslaneckú kanceláriu v Košiciach. Stále som na východe. Regionálne rozdiely síce nie sú také, ako o nich s preháňaním hovoril Robert Fico, ale sú.

Má zmysel vyrovnávať ich nasilu peniazmi z Európy alebo z Bratislavy?
- Do istej miery áno.

Spoluzakladateľom KDH ste sa stali v roku 1990. Kedy ste však začali uvažovať politicky?
- Neuveríte mi. Môj nebohý otec bol figliar, vždy rád prekvapoval. Vianoce sme možno nemali také štedré ako dnes v mojej rodine, ale vždy boli neobyčajne láskavé, krásne, plné emócií. Keď som mal asi desať rokov, našli sme pod stromčekom nové rádio. Mama v šoku, súrodenci v šoku, len ja som pochopil pointu. Ten darček bol vlastne preňho. Naše staré rádio chrapčalo a otec každý večer pred spaním počúval Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Vždy som sa k nemu prilepil. Stokrát mi povedal, že na ulici ani slovo, ale nechal ma počúvať. Tak sme spolu počúvali Antona Hlinku, Marínu Havranovú... Bunky kdesi vo mne boli. Politika ma vždy bavila. Ale v minulom režime som ju robiť nemohol.

Už vtedy ste túžili aktívne zasahovať do deja?
- Áno. Na strednej škole ma najprv urobili predsedom triedy, neskôr som sa dokonca stal predsedom SZM celej strednej školy...

Hrali ste aj amatérske divadlo. Nie ste tak trochu exhibicionista?
- Ale mám aj rekord na jeden kilometer. Dodnes. Ako 17-ročný som ho zabehol za 2.43 minúty. Je aj to exhibicionizmus? Na celovečerné divadelné predstavenie ma, napríklad, získali len raz. Vždy som však vedel vystúpiť na verejnosti, zakryť "prúsery". Keď sme niečo vyviedli, hneď ma spolužiaci naháňali po chodbe: "Kde je Miki?" Bol som splnomocnený žehliť.

Takže ste zahládzali?
- Veľmi často, výdatne, neraz s úspechom. Preto som mal autoritu.

Počas ôsmich rokov na čele vlády sa vám to tiež darilo, keď prišli kamaráti s prosbou?
- Vydržal som tam osem rokov, čo svedčí o tom, že v remesle sa viem pohybovať. Nemyslite si, prvú vládu nebolo jednoduché kočírovať. Bývalí disidenti, bývalí komunisti, Slováci, Maďari, mladí, starší, konzervatívci, liberáli... Veľmi pestrá zmes. Ale akosi to, chvalabohu, šlo.

Od roku 1998 ste boli premiérom vlády SR. Naplnila sa vaša ambícia?
- Nechcem vyzerať hlúpo, ale takto som si otázku v živote nepoložil. Veta "chcem byť predsedom vlády" mi ani nenapadla.

Napokon ste sa však na vrchol dostali. Bola moc opojná?
- Poviem vám pár fragmentov a urobte si obraz. Vyhŕkli mi slzy, keď sme boli na prvej návšteve u kancelára v Bonne a hrali slovenskú štátnu hymnu. Nemohol som sa ubrániť, našťastie to nikto nevidel. Neopísateľné pocity som mal, keď našu vlajku vyťahovali, pri vstupe do EÚ, v Dubline na stožiar. 25 stožiarov a jeden patril Slovensku! Modré nebo, dvor, detaily si budem pamätať navždy. Alebo keď ma George W. Bush chytil za rukáv a stiahol ma na osobný rozhovor, keď nás prijímali do NATO... Niekedy som mohol mať pocit, že som máličko prispel k niečomu pozitívnemu a peknému, cítiť niečo ako naplnenie. Inak je premiérovanie drina, odriekanie, rehoľa.

Nikdy ste nepocítili osobné zadosťučinenie v zmysle "ja, Mikuláš Dzurinda, som dôležitý človek"?
- V tomto význame asi nie.

To vám neveríme...
- Nepocítil som to. Hlava mi šepkala: "Chlapče, máš 43 rokov, nebudeš tam večne, raz sa vrátiš, keď budeš lietať veľmi vysoko, dopad bude veľmi tvrdý." A tak som si naordinoval: raz za týždeň do obchodu, na trhovisko na Miletičku, občas som si zašoféroval, veľa som chodil medzi ľudí.

Riešili ste na čele vlády aj morálne dilemy?
- To viete, že hej. A nemám aj celkom čisté svedomie. Pomýlil som sa u Ladislava Pittnera, nemal som ho odvolať z funkcie ministra vnútra. To bol asi môj najväčší manažérsky omyl. Pittnera som nemal stiahnuť, ale Šátek (bývalý riaditeľ Úradu boja proti korupcii) ma brutálne oklamal. Na druhej strane, mnoho ďalších vecí som urobil principiálne.

Prešli ste fyzickou premenou, zmenili ste vystupovanie. Ako dlho ste sa to učili?
- Začiatkom 90. rokov som mal krátkodobý tréning, inak nič. Pomáha mi manželka, dcéry, najbližšie okolie. Viete, ako som sa dostal k holičovi? Prišiel za mnou jeden kamarát a hovorí: "Môj Igor, ktorý ma strihá, urobí z tvojej hlavy oveľa lepšiu hlavu." Odvtedy sa Igor, pokiaľ ho poslúchnem, stará o moju hlavu každý mesiac.

Kontrolovali ste svoje vystúpenie niekedy na obrazovke?
- Sám nie. Na základe vlastnej aktivity sa prihlásil sociológ alebo psychológ a napísal mi, že ak mám nohy pod stolom na špičkách, budí to dojem neistoty. Tak som sa poučil a zistil som, že nestáť na špičkách, ale na celom chodidle, je aj pohodlnejšie.

Uverili by ste sám sebe?
- Jedným som si istý: viem rozpoznať spoločné dobro a ide mi oň.

Nebolo vám ľúto, že ste sa opäť nestali premiérom?
- Ľúto bolo. Ešte sme mali plány, nestihli sme urobiť všetko.

Kto na vás v politike najsilnejšie zapôsobil?
- Nikdy som neskrýval, že do politiky som vstúpil vďaka bratislavskej päťke, vďaka našim disidentom, vďaka Jánovi Čarnogurskému. Oslovila ma jeho odvaha.

K iným sa nevyjadríte?
- Nekonečne obdivujem Ivana Mikloša. Je to človek taký vzdelaný a vnútorne silný, že si neviem predstaviť, čo by bolo so Slovenskom, keby vedľa mňa nesedel. Rovnako, či mi uveríte alebo nie, najlepší minister zahraničných vecí v Európe je Eduard Kukan. Rakúska ministerka zahraničných vecí mi raz povedala: "Pán premiér, v prítomnosti luxemburského ministra zahraničných vecí to risknem a musím vám povedať, že najlepším ministrom zahraničných vecí je Eduard Kukan. Keď sa potrebujem poradiť, volám jemu." Tím okolo mňa tvoria pekní, charakterní, vzdelaní a silní ľudia. Iveta Radičová, Milan Hort...

A čo vaši zahraniční kolegovia?
- Španielsky kolega José Maria Aznar ma uvádzal do salónov, neobyčajne som sa zblížil s Tonym Blairom. Ohromný človek! Doslova a do písmena, zo všetkých stránok. Angela Merkelová. Všetci boli pozitívne prekvapení, aké hry začala na európskom poli hrať.

Cítite k niekomu vyslovenú antipatiu?
- Cítim antipatiu k tým, ktorí nechcú vidieť pravdu, ktorí klamú aj sami seba, ktorí majú ústa plné sociálneho modelu a pritom dávno na to nemajú peniaze, ktorí sa boja pozrieť pravde do očí. Tých sa až bojím.

Nedávno nás bulvár potešil fotografiami vašej mikulášskej oslavy. S tým ste zmierený?
- Kedy si mám posedieť s priateľmi, s ktorými som začínal v Petržalke bývať, mali sme deti v rovnakom čase, zblížili sme sa, rovnako sme si oblepovali bytové jadrá, spolu sme tapetovali... Kedy si s nimi mám vypiť pivo, keď nie na Mikuláša? Ja chcem byť normálny. Ako každý iný človek.