Názov knihy pracuje s bežným názorom, že populárna kultúra predstavuje čosi nízke a úbohé, aj keď realita posledných rokov toto tvrdenie vyvracia. Príkladom môžu byť mimoriadne úspešní Sopranovci. Seriál má shakespearovský rozmer, ide v ňom o moc, smrť, zradu, chorobu ako metaforu, cudzoložstvo, sexuálnu žiadostivosť.

Niečo pre filozofov
Táto dysfunkčná rodina upútala mnohých serióznych vedcov: len na pôde filozofie vznikli práce ako Filozofia Sopranovcov: Zabíjam, teda som; Poznaj sám seba: Tony Soprano ako aristotelovský tragický hrdina; Je Carmela Sopranová feministkou? Carmelina etika starostlivosti. Televízny seriál inšpiroval istého amerického pastora napísať Evanjelium podľa Tonyho Soprana (v špeciálnom vydaní pre kresťanské kníhkupectvá nahradil nadávky bodkami). Podľa pastora predstavuje mafiánska rodinka Sopranovcov "zlomených ľudí hľadajúcich odpovede, ľudí hľadajúcich zmysel toho všetkého", pričom vražda ako súčasť odplaty pripomína biblický Starý zákon. Zatiaľ čo v Biblii sa ľudia kvôli vykúpeniu obracajú na Boha, v Sopranovcoch sa Tony obracia najmä na psychoterapiu.

Múdri vďaka hlúpostiam
Základná myšlienka Johnsonovej knihy je veľmi prostá: ak sa bojíte, že vaše deti trávia priveľa času napríklad s videohrami, nemáte sa čoho obávať, pretože sa učia, ako riešiť problémy a zároveň majú šancu získať viac bodov pri IQ testoch. Televízia nemusí tlmiť mozgovú činnosť, skôr naopak. Pozitívny pohľad na popkultúru predurčuje Johnsona na úspech: každý, kto trávi dlhé hodiny bohapustou zábavou, bude takejto teórii uveličene pritakávať. Smejeme sa pritom z našich matiek, keď tvrdia, že telenovely prehlbujú ich sociálny život. Naopak, myslíme vážne, že obľúbené seriály povzbudzujú náš intelekt.
Výskumy ukazujú, že inteligencia - v rozpore s teóriami Michaela Moora túžiaceho po sprostých Američanoch - sa počas každej dekády zvyšuje o tri body. Takže ten, ktorého IQ zaručovalo v 20. rokoch minulého storočia umiestnenie medzi desiatimi percentami najúspešnejších Američanov, by sa dnes prepadol do poslednej tretiny. Johnsonova teória je mimoriadne demokratická, pretože sa týka celej populácie, a nielen detí študujúcich na kvalitných a drahých súkromných školách.

Bambi, sociálny žobrák
Svet populárnych filmov či seriálov prináša čoraz komplikovnejšie príbehy, a to aj pri filmoch určených deťom. Typickým produktom štyridsiatych rokov bol animovaný film o Bambim, ktorý zobrazoval iba tri hlavné postavy. Reprezentantom šesťdesiatych rokov môže byť Marry Poppinsová, kde sa okolo hlavnej hrdinky točilo iba šesť či sedem ďalších postáv. Celkom iná situácia nastáva u typického predstaviteľa 21. storočia. Rybku Nema hľadajúcu svoju rodinu už obklopuje takmer tridsať plnokrvných postáv. Spolu s ním sa mení definícia rodinného filmu: rodičia už nie sú iba dozorcami detí, ale sa vedia aj zabávať.

Vivat počítačové hry
Johnson je veľkým fanúšikom narastajúcej zložitosti popkultúry a jedným z dôkazov sú preňho počítačové hry. Tvrdí, že kto je proti nim, určite neprišiel do styku s ich najnovšími prevedeniami. S rozpočtom presahujúcim desať miliárd dolárov sú dnes videohry druhou najväčšou časťou amerického zábavného priemyslu - nasledujú hneď za filmom a s veľkým náskokom predstihujú knihy. Ešte pred dvadsiatimi rokmi boli hry ako Tetris či Pac-Man obyčajnými cvičeniami motorickej koordinácie. Dnešné videohry sú omnoho komplexnejšie, typický manuál k jednej z nich má 53-tisíc slov, čo je dĺžka priemernej knihy.

Papier len pre pasívnych
Teória o blahodarnom vplyve popkultúry sa nestretla iba s nadšenými reakciami. Jedným z dôvodom odmietania sú Johnsonove, nie vždy celkom vážne myslené, útoky na knižnú kultúru. Čítanie kníh podľa neho vážne podceňuje všetky ostatné zmysly. Knihy svojich priaznivcov až tragicky izolujú od ďalších ľudí, ale za najhoršie považuje ich lineárne smerovanie. Čítanie nepovažuje za aktívny, ale za poddajný proces. Čítanie predstavuje príklad explicitného učenia, zatiaľ čo hodnota videohry môže byť v tom, že vám dáva možnosti slobodne myslieť a súbežne sa pritom vzdelávať. Modernejšie médiá sú čoraz vplyvnejšie najmä vďaka tomu, že čoraz lepšie rozumieme možnostiam ich využitia. Je síce zaujímavé vidieť, ako sa videohry či filmy stávajú čoraz komplexnejšími, netreba však podceňovať ani priestor, ktorý celé storočia dávajú ľudskej fantázii knihy. Ako mnohé iné médiá sú aj ony nositeľom popkultúry, ktorá podľa Johnsona nikdy nebola taká dômyselná ako v súčasnosti. Prežívame jej zlatú éru.