Väčšinou kladiete otázky vy. Ako sa cítite na opačnom brehu?
-- Za tie roky, čo pôsobím v Markíze, som si zvykol, že nielen ja kladiem otázky. Posledné týždne je tento trend veľmi intenzívny. Vnímam to ako súčasť práce, ale určite mi je vlastnejšia pozícia človeka, ktorý otázky kladie.
Odchodom ku konkurencii ste trochu zamiešali karty slovenského televízneho trhu. Čo očakávate od tejto zmeny?
-- Predovšetkým nové pracovné impulzy.
Z vašich vyjadrení pre médiá však bolo cítiť určitú nostalgiu. Prečo potom z Markízy odchádzate?
-- Nikdy som sa netajil tým, že mám k Markíze emocionálnu väzbu. Som typ človeka, ktorý si vytvára väzbu k prostrediu, v ktorom sa dlhší čas pohybuje. A z domáceho spravodajstva som tam naozaj najdlhšie (ak nerátam Heňa Krejču, ktorý je teraz šéfredaktorom). Hlavný dôvod môjho odchodu z Markízy som verejne prezentoval -- nechcem už robiť klasického televízneho redaktora. A keďže som si nikdy nevedel predstaviť, že by som robil spravodajstvo inde ako v Markíze, uvoľnil sa aj môj pohľad na okolitý svet. A do toho prišla ponuka z TV JOJ, ktorá ma oslovila. So zveličením by som mohol povedať, že desať rokov je veľa a odchádzať by sa malo na vrchole.
Donedávna ste sa však vyjadrovali, že vedúce funkcie vám nevyhovujú. V TV JOJ ale budete aj súčasťou vedenia...
-- Je pravdou, že súčasťou ponuky je aj funkcia vo vedení, ale nebol to prvotný impulz. Napriek tomu, že to je pre niektorých výrazný skok, ja to tak nevnímam. Aj v Markíze som mal niekoľko ponúk na riadiace funkcie, ale nikdy pre mňa neboli takou výzvou alebo skôr túžbou, aby som ich prijal.
Takže ostanete aj moderátorom?
-- Áno, budem mať vlastnú reláciu.
Na verejnosti sa objavili fámy o kapitálovom vstupe nemeckej RTL do televízie JOJ, pričom jej novým sprostredkovateľom má byť Pavol Rusko. Neprispel aj tento fakt k vášmu rozhodnutiu?
-- Aj ja som si v nemenovaných periodikách prečítal, že po mojom odchode do JOJ tam má nastúpiť aj Pavol Rusko. Že je to náš spoločný plán. Hovoril som s ním, hovoril som s majiteľom TV JOJ, ale nemám žiadne informácie, ktoré by to mohli čo len v náznakoch potvrdiť.
Medzi vrcholnými politikmi sa pohybujete vyše desať rokov. Zmenili sa od čias mečiarizmu?
-- Politiku robia ľudia, takže je len prirodzené, že výmenou ľudí sa zmenila aj slovenská politická scéna. Podľa mňa vyspela.
V čom?
-- V kvalite ľudí. Sú odborne fundovanejší. Je to aj tým, že mnohí z nich sa v politike pohybujú už dlhšie, čím sa zvyšuje aj ich kvalita. Ale neplatí to, samozrejme, o všetkých. Pravdou je aj to, že slovenská politika je teraz možno menej insitná ako bývala. To však zasa súvisí s tým, akí sme. Nechcem politikov obhajovať, ale nie sú z inej planéty, v podstate sú vzorkou nášho prostredia. Nesúhlasím s názorom, ktorý ich oddeľuje od ostatných. Sú naším produktom.
To je zaujímavá myšlienka z úst "kata politikov". Znamená to, že ste sa s nimi za ten čas aj spriatelili?
-- Vždy som sa snažil udržiavať si odstup.
Ale nikdy ste sa nepriklonili na stranu niektorého z vašich hostí?
-- Každý človek prirodzene inklinuje k ľuďom, ktorých názory sú mu sympatické, ale v prípade mojej profesie by to nebolo profesionálne.
Určite ste sa dostávali k rôznym kuloárnym informáciám. Mali ste ambície nepriamo ich divákom prihrávať?
-- V prípade diskusných relácií, aké som robil ja, ide o elementárny súboj medzi tým, čo chcem, aby politici povedali a čo povedať môžu. To ostatné je šikovnosť jednej alebo druhej strany byť v danom okamihu duchaplnejší.
To musíte byť okrem iného aj veľmi dobrý psychológ...
-- Určitú školu psychológie, aj keď nie exaktnej, som získal, pretože v tomto type relácie sú prvky psychológie naozaj veľmi dôležité. Ale gro mojej prípravy bola kontinuitná práca v spravodajstve.
Komu z politikov ste sa najťažšie dostávali pod kožu?
-- Je veľa ťažkých súperov. Verbálne je veľmi zdatný napríklad Mikuláš Dzurinda. Určite aj Robert Fico. Ale sú aj iní, ktorí sú dostatočne obratní, aby z nich moderátor nedostal, čo chce.
Niektorí vás považujú za arogantného človeka. Je určitá arogancia nevyhnutnou súčasťou politických debát?
-- Základným cieľom moderátora je -- ako som už spomínal -- dostať z politika to, čo chce. A pokiaľ chce moderátor tento cieľ aspoň sčasti naplniť, u politikov jednoducho musí mať prirodzený rešpekt. Ak ho nemáte, túto prácu nemôžete robiť úspešne. Prirodzený rešpekt pritom pramení aj z toho, že viete byť rovnocenný a nekompromisný súper. To už potom ide ruka v ruke. Takže možno by som nehovoril o arogancii, ale skôr o nekompromisnosti. Tento názor však nikomu neberiem. V podstate ho chápem, pretože robím typ práce, kde na mňa musí mať veľa ľudí negatívne reakcie už len z jediného dôvodu -- často som vyobracal národných "lieblingov". Voči niektorým politikom u nás totiž stále pretrváva fanúšikovstvo. Takže takýto názor nepovažujem za nič nepríjemné.
Kto podľa vás patrí do skupiny národných "lieblingov"?
-- Napríklad Iveta Radičová.
Mali ste na začiatku kariéry moderátorské vzory? Či už Larry King alebo...
-- Priznám sa, že nie. Možno to súvisí s okolnosťami, za akých som začínal. S mojím typom relácie som ani nemohol mať predchodcov. Tento typ žurnalistiky fungoval na bývalom československom trhu spôsobom, že sa moderátor predstavil, privítal hostí, a potom sa rozlúčil. To, čo sme my chceli robiť, bolo niečo nové. V porovnaní so zahraničím bola slovenská politická scéna veľmi špecifická, takže som nemohol upierať zrak ani do zahraničia.
Hlavným spravodajským reláciám na Slovensku sa vyčíta povrchnosť. Sú klipovitosť a minútové šoty tou správnou cestou v čase, keď môžu vzniknúť rôzne dezinformácie fatálneho dosahu?
-- Treba rozlišovať medzi komerčnou a verejnoprávnou televíziou. Nechcem kriticky hodnotiť jednu ani druhú, to len uvádzam ako fakt. Je dosť ťažké porovnávať zahraničné televízie so slovenskými, pretože vychádzajú z iných spoločenských pomerov. A, samozrejme, je to aj otázka trhu a jeho možností. Televízia je biznis, čo je tiež jasnou odpoveďou na to, čo hovoríte. Navyše ja som to tak vôbec necítil. Nemyslím si, že by sme boli kvalitatívne inde alebo horší. Napríklad vyslanie redaktorov do krajín aktuálnych konfliktov vyplýva z našich možností. Ale občas sa nám podarili aj veci, ktoré sú nad rámec spravodajstva komerčných televízií. Napríklad špeciálne relácie o summite Bush -- Putin alebo úmrtie Svätého Otca Jána Pavla II. Za spravodajstvo o schôdzke Busha a Putina v Bratislave sme boli so Zlaticou Puškárovou dokonca nominovaní na najprestížnejšie televízne ocenenie -- EMMY Awards. Spolu s ďalšími piatimi televíziami. A práve toto najvyššie ocenenie slovenského spravodajstva bolo v médiách spomenuté len pár vetami. Isteže, Markíza v niektorých veciach prekročila určité hranice, ale dokázali sme odviesť aj kvalitnú prácu.
Nechýba vám viac analytickejších materiálov?
-- Opakujem, táto otázka by mala byť skôr namierená na verejnoprávne médiá.
Ale nie je to istý alibizmus?
-- Nechcem sa zbavovať odpovede, už som spomenul, že sme urobili niekoľko relácií, ktoré nie sú typické pre komerčné televízie.
Televízne noviny Markízy sú najsledovanejšie, ale posledné roky boli aj najviac tendenčné. Ako ste vnímali tlaky na spravodajstvo zo strany Pavla Ruska?
-- Je to individuálna záležitosť. Každý sa s tým musel nejakým spôsobom vyrovnať. Vstup Pavla Ruska do politiky určite nebol bežným prvkom na mediálnom trhu. To je jasné a z toho potom pramenili aj nie celkom štandardné situácie.
Takže sa vás to nedotklo?
-- Osobne som sa v práci nejakým spôsobom zviazaný necítil. Tieto otázky považujem za prirodzené a legitímne, aj keď mnohé z nich skĺzli do istého démonizovania. Veď pred rokom 1998 sa všetky médiá správali neštandardne, niektoré boli poplatné vtedajšej Mečiarovej vláde a práve vtedy zohrala Markíza dôležitú úlohu a bola velebená. Keď teda kritizujeme a hodnotíme, tak celkovo. Ja sa nebránim kritike, ale často sa zabúda práve na EMMY, na toto obdobie...
Režisér Ernest Stredňanský, ktorý sa po emigrácii do USA pohyboval aj v spravodajskom prostredí, tvrdí, že slovenské mediálne prostredie stále trpí priveľkou oficióznosťou. "Sedia za moderátorským stolíkom ako sviece a nepohnú telom. Často mám dojem, že sú ako klonované rapkáče," povedal v jednom rozhovore o slovenských televíznych redaktoroch a moderátoroch. Ako vnímate takúto kritiku?
-- Nechcem hodnotiť svojich kolegov, ktorí pracujú s čítačkou. Keby aj chceli, scenár spravodajstva im neumožňuje ísť do iných, prirodzenejších polôh. Preto je tento názor do istej miery legitímny, ale nesúvisí priamo s kvalitou moderátorov. Keď vidíte živé vstupy na amerických alebo zahraničných televíziách, často využívajú čítačky priamo na mieste, na kamere. Potom to vyzerá, že úžasne plynulo hovoria, ale pri našich voľných vstupoch sme nikdy s čítačkami nerobili.
Ste symbolom seriózneho spravodajcu. TV JOJ v spravodajstve preferuje trend infotainmentu. Nebudete mať s tým problém?
-- Spravodajstvo už robiť nebudem, to len na spresnenie. Ale televíziu JOJ treba vnímať na základe jedného faktu -- ide o úspešný projekt, ktorý sa v relatívne krátkom čase presadil v priamej konkurencii. Od toho potom treba odvíjať aj spravodajstvo televízie. Viac k tomu v tejto chvíli hovoriť asi nebudem.