Juraj Herz: Neviem, či sa éra slovenského štátu u nás dokonale spracovala

V jednom z rozhovorov ste vyjadrili pochybnosť, či ste povinný robiť len ideovo kvalitné filmy, že chcete tiež žiť. Znamená to, že vám nešlo vždy len o náročné filmy?
- Malo to trochu iný význam, pretože tento rozhovor som robil za totality a ideovo kvalitné filmy znamenali socialistické, ružovo nalakované diela, ktoré som odmietal robiť. Preto som radšej robil rozprávky, komédie a vyhýbal sa všetkému, čo zaváňalo politikou. Samozrejme, veľmi rád natočím myšlienkovo náročný film, ale aj televízne inscenácie či filmy, ktoré mi dovolia prežiť.

V Československu bola počas minulého režimu na jednej strane cenzúra, na druhej dostatok finančných prostriedkov, kým v Nemecku, kam ste pred vyše desiatimi rokmi emigrovali, ste mohli natočiť všetko, ale s obmedzenými prostriedkami? Čo teda bolo výhodnejšie?
- Všetko je to trochu inak. V Československu som síce mohol točiť, ale až potom, keď mi schválili scenár, obvykle jeho štvrtú až piatu verziu. Náročnejšie scenáre, ktoré zaváňali formalizmom, thrillerom alebo hororom ani neboli prijaté. Petrolejové lampy či Morgianu som natočil najmä preto, že mi nepovolili dva ďalšie filmy podľa Ladislava Fuksa. Veľa scenárov mi ani neschválili, ale keď to raz spravili, potom už neboli žiadne prekážky. Mohol som si vybrať hercov, štáb - skúsených odborníkov z Barrandova, ktorí museli mať na svoj post zodpovedajúce vzdelanie.

A ako to bolo v Nemecku?
- Takáto situácia v Nemecku nebola. Televízni tvorcovia ani filmári nechceli od nikoho žiadne potvrdenie o štúdiu alebo praxi, a preto boli ľudia pri filme často nekvalifikovaní a nekvalitní. Pri prvom filme, ktorý som točil v Maroku a Miláne, som mal - až na výnimku osvetľovačov - v štábe nekvalifikovaných ľudí. Architekt, ktorého mi predstavili, bol lekár, rekvizitár opravoval motorky.

Prejavilo sa to aj na kvalite filmov?
- Samozrejme, ale najmä na mojej nálade. Našťastie, v Maroku sa točilo veľa filmov a boli tam aj menej platení, ale oveľa kvalitnejší odborníci, s ktorými som mohol spolupracovať.

Nie je to paradoxné, že režisér z komunistickej krajiny bol zvyknutý na vyšší štandard?
- Býval som v Mníchove, kde sa filmári stretávali na večierkoch s dramaturgmi a producentmi z Bavorskej televízie. Skoro všetci sa poznali od detstva či zo školy. Ja som bol cudzí. Producenti síce o mne vedeli, poznali moje filmy, ale nehral som s nimi guľky, ani nebol v ich "parte".

Ako ste sa potom presadili?
- Musel som byť o to lepší, lacnejší a rýchlejší. Nemeckí režiséri boli na mňa dokonca nahnevaní, pretože som dvakrát po sebe vyhral štátnu cenu za réžiu. Okrem porcelánovej figúrky som dostal aj 50-tisíc mariek, pri odovzdávaní ktorých mi ministerský predseda zašepkal, že je to bez dane.

Mali naši režiséri, respektíve československý film v zahraničí dobré meno?
- Je zvláštne, že ani veľmi nie. Kdesi na internete som čítal názor, že československým filmom sa v čase socializmu dávali na Západe ceny preto, že porotcovia vedeli, že československí režiséri sú v zlej situácii a pod tlakom. A hoci tieto filmy neboli až také dobré, porotcovia prižmúrili oči. Či je to pravda, neviem.

Myslíte si, že aj zákazy vás umelecky posúvali dopredu?
- Na strednej škole sme mali veľmi mladého profesora fyziky, ktorý hovoril, že ho nik neprekabáti, pretože pozná všetky študentské fígle a že keď sa to niekomu podarí, dá mu jednotku. Vtedy som sa prestal učiť a začal vymýšľať spôsoby, ako ho prekabátiť. A na Barrandove to bolo rovnaké. Išlo v podstate o to, aby sme napísali scenár tak, aby prešiel, aby sme vynechali niektoré scény a potom ich len jednoducho natočili. Alebo sme tam písali tzv. bielych psíkov. To bola hra, kde maliar na roh obrazu namaľuje bieleho psíka, aby komisia našla niečo, čo sa do toho obrazu vôbec nehodí. Keby tam nebol, ich pozornosť by zaujalo niečo iné. Podobne to fungovalo pri filmovaní. Samozrejme, nie vždy sa to podarilo, niekedy sa vystrihli aj scény, ktoré veľmi boleli. Bolo to jednoducho obdobie, keď sme chceli dosiahnuť maximálny výsledok, a pritom sa nepredať ani nenaraziť.

Išiel niekedy do kín váš film v takej forme, ako ste ho chceli, bez zásahov?
- Boli dva: Spaľovač mŕtvol a Pasáž.

Spaľovač mŕtvol mal však dva konce...
- To je pravda. Musel som vystrihnúť koniec, ktorý sme natočili po ruskom vpáde, kde sa pán Kopfrkingl vracia usmiaty späť s Rusmi, pretože znovu zacíti svoju príležitosť.

Ste jeden z mála filmárov, ktorí sa venovali hororovému žánru: Spaľovač mŕtvol, Morgiana, Upír z Feratu, Panna a netvor atď. Ako ste sa k nemu dostali?
- Ako dieťa som mal veľmi rád nemecké Haufove rozprávky, ktoré sa odohrávali v orientálnom prostredí. A medzi nimi boli aj také, ktoré sa volali napríklad Useknutá ruka. Takže si to viete predstaviť... Vždy som sa vedel báť a pri hororoch sa bojím dodnes. Lenže napríklad Spaľovač mŕtvol nie je horor, má síce prvky hororu, ale je to najmä film o konformistovi. A to bol aj hlavný dôvod, prečo bol v konformných 70. a 80. rokoch zakázaný.

Po problémoch s filmom Spaľovač mŕtvol ste na Slovensku natočili poetický film Sladké hry minulého leta, ktorý tiež vyvolal veľký konflikt...
- Boli tam erotické scény, ktoré v tom čase neboli obvyklé, ale aj napriek tomu film poslali na festival do Monte Carla. Medzitým však nastala zmena na poste riaditeľa Slovenskej televízie. Nový, ideovo korektný riaditeľ sa u ministra kultúry snažil o stiahnutie filmu z festivalu. Keď sa ho vraj minister opýtal, či ide o politicky nekorektný film, doslova odpovedal: "Nie, ale trtkajú tam." Preto do poroty vyslali dramaturga Ivana Terena, ktorý sa mal snažiť o to, aby film nedostal žiadnu cenu. Nestalo sa. Porota nakoniec filmu udelila hlavnú cenu a cenu za farebnú kameru. Pre mňa to znamenalo 20-tisíc švajčiarskych frankov, čo boli v tom čase neuveriteľné peniaze. Niekto zo slovenskej delegácie však prevzal šek a ja som tie peniaze nikdy nevidel. Rovnako ako sľúbený honorár.

Preto ste začali súdny spor so Slovenskou televíziou?
- Áno, aj keď to bola v tom čase veľká drzosť. Počas procesu dvakrát vymenili sudcu a tretí nakoniec rozhodol, že nedostanem ani honorár ani franky. Aby som však držal ústa, nemusel som zaplatiť súdne trovy...

Takže na Slovensko nemáte až také dobré spomienky?!
- To nemá so Slovenskom nič spoločné. Súvisí to so spoločenským systémom a komunistami vládnucimi v tom období, pretože štáby i ľudia, s ktorými som spolupracoval boli v poriadku. Pri tomto filme som mal produkčného, ktorý bol najznámejší alkoholik v televízii. Po desiatich dňoch meškania mi nakoniec povedal: "Viete, pán režisér, chyba je vo vás." Keď som sa ho spýtal, že v čom, odpovedal: "No, v tom, že nepijete. Viete, my si aj vypijeme, zaspievame, aj zabudneme."

Raz ste sa vyjadrili, že slovenské korene vás veľmi neovplyvnili. Zostalo vo vašom živote aj po rokoch v Českej republike ešte niečo slovenské?
- Zostal jazyk, veľa priateľov, láska k slovenskému divadlu, ktorá nie je taká ako k českému, láska k slovenským hercom, z ktorých mnohí patria do úplne inej kategórie v správaní, v prístupe, v pokore... Takže niečo vo mne určite zostalo.

V tvorbe Juraja Jakubiska, napriek tomu, že už niekoľko rokov žije v Prahe, však stále cítiť vplyv napríklad slovenského folklóru...
- Rozdiel medzi mnou a Jurajom je najmä v prostredí, z ktorého sme vyšli. Ja som sa narodil v Kežmarku, čo bolo pred vojnou otvorené mesto, kde žili a pracovali Slováci, Česi, Nemci, Maďari, kým Juraj bol z Kojšovej. Raz sme tam zhodou okolností hrali bábkové divadlo pre deti o ježkovi a kačičke. Boli tam najmä dospelí, ktorí sa po predstavení prišli opýtať, či máme tieto zvieratá v klietke... Bola to absolútne odrezaná dedina, nebola tam elektrina, nepoznali film, televíziu, rádiá na baterky ešte neboli také rozšírené... A tu sa narodil Juraj Jakubisko. Takže on bol akoby zo stredoveku, žil s ľuďmi, ktorí nosili kroje, čo v ňom zostalo dodnes. Už len na tomto základe nemôžeme filmovať rovnako. Ale mám ho rád, a myslím, že aj on mňa.

Na Slovensko však máte aj horšie spomienky, predovšetkým v súvislosti s 2. svetovou vojnou.
- To áno, v roku 1944 prišli môjho otca, lekárnika, varovať, aby sme sa schovali, pretože sa nás chystajú zobrať. Odišli sme z domu a snažili sa ukryť. Nakoniec nás však neschovali Slováci, ale nemeckí sedliaci žijúci neďaleko Kežmarku v dedinke Ausdorf. Nebýval v nej jeden jediný Slovák, len Nemci. Ukrývali sme sa tam dva týždne, až kým sme nedostali echo, že nám už nebezpečenstvo nehrozí a vrátili sme sa. O niekoľko dní otcovu lekáreň zavreli a nás všetkých zobrali do koncentračného tábora.

Čo bolo potom?
- Keď sme sa vrátili, zistili sme, že Ausdorf je zlikvidovaný a ľudáci, ktorí nás pomáhali zavrieť, prešli do komunistickej strany a vládnu. A to nebol príjemný pocit.

Myslíte si, že je to tým, že sa ľahko adaptujeme?
- Slovensko malo vždy pocit, že bolo určitým spôsobom utlačované z českej strany - teraz hovorím najmä o rokoch pred 2. svetovou vojnou. A niekedy bol tento pocit aj oprávnený, pretože Česi posielali za trest zlých a neposlušných úradníkov či policajtov práve na Slovensko. A tí sa tak, samozrejme, aj správali. A keď prišla možnosť osamostatniť sa, mať v katolíckej krajine katolíckeho kňaza za prezidenta, tak to využili. A potom sa stalo, že kým Európa hladovala, Slováci mali čo jesť, mali aj peniaze, pretože sa skonfiškovali židovské majetky, utvorila sa fašistická Hlinkova garda kolaborujúca s Nemcami.

Napríklad v Írsku o kolaborácii s fašistickým Nemeckom doteraz existujú búrlivé debaty. Vyrovnali sme sa už s touto časťou histórie nášho štátu?
- Čiastočne áno, ale myslím si, že to záleží aj na výmene generácií, dokonca niekoľkých. Zažil som to v Nemecku, kde starí museli zomrieť, aby sa mladí mohli na niektoré problémy pozrieť úplne inak. Nie som si stopercentne istý, či sa táto éra na Slovensku dokonale spracovala. Pretože, napríklad, keď som ešte robil pomocného režiséra pri filme Obchod na korze, tento film bol nielen kritikmi, ale aj obecenstvom na Slovensku veľmi nepriaznivo prijatý. Aj preto, že zobrazoval pravdy, ktoré neboli príjemné. Keď sme ho išli do Sabinova natáčať, potrebovali sme gardistické uniformy. Najskôr všetci tvrdili, že ich nikto nemá, a keď sme ich neskôr priniesli, ľudia k nám prichádzali a upozorňovali: "Ale toto bolo ináč, toto bolo takto..." A z truhiel začali vyťahovať staré gardistické uniformy...

Nikdy ste sa nechceli s touto situáciou vyrovnať, napríklad, samostatným filmom?
- Chcel som natočiť film, ktorý by sa volal Silent Ste-dance - v koncentráku som sa totiž naučil stepovať. Tam bol, samozrejme, zachytený celý odchod zo Slovenska a zážitky z koncentráku. Chcel som však z toho urobiť čiernu komédiu, čo sa počas tridsiatich rokov stretlo s nepochopením. Všetci sa na mňa pozerali - či už u nás doma, v Nemecku, USA alebo inde - s tým, že som sa zbláznil. No a pred niekoľkými rokmi nakoniec natočil tragikomédiu z koncentráku Roberto Benigni... Ale to bola rozprávka.

Keby ste mali natočiť film, ktorý by sa kritickejšie postavil k súčasnej situácii, o čom by bol?
- Keď som pred niekoľkými rokmi prišiel späť do Českej republiky a videl film o tom, ako sa všetko vyvíja úplne zlým smerom, nesúhlasil som s ním. Pamätám si na 50. roky, kedy sme sa načierno dostali na film o USA, bolo to ako vo sne. Keď som prvýkrát ochutnal hlt coca-coly, bol to hlt slobody. Rovnako ako je dnes sloboda v každom hamburgeri či obchodnom dome. Pred pätnástimi rokmi tu nebolo kde nakupovať, ľudia zháňali podpultový tovar a predsa dnes viac nadávajú, napriek tomu, že ich nákupné vozíky sú plné.

Čím to podľa vás bude?
- Neviem, ako to je momentálne na Slovensku, ale niekedy mám pocit, akoby ľudia v Českej republike vedeli len nadávať, mrmlať a plakať. Veľkej časti obyvateľstva sa však žije oveľa lepšie, navyše s pocitom slobody.

Mnohí ľudia tvrdia, že slobodne cestovať síce môžu, ale nemajú za čo...
- Už len ten pocit, že môžete cestovať, keby ste mali peniaze, je niečo iné, ako žiť vo väzení a zažívať ponižujúce momenty na festivaloch, kde som sa musel vyhovárať na únavu a spánok alebo chorú pečienku, pretože z 19 dolárov som si nemohol dovoliť ísť do kaviarne. Aj to bol dôvod, prečo som odišiel do Nemecka. Nehovorím, že je to dnes lepšie, je to jednoducho iný svet. Lenže u nás majú ľudia veľmi zlú vlastnosť, ktorá napríklad v USA neexistuje, nie sú ochotní opustiť svoju dedinu alebo mesto za prácou.

Je skutočne pravda, že niektoré scény z vášho filmu Zastihla ma noc sa objavili v Spielbergovom Schindlerovom zozname?
- Áno. Išlo o scénu, ktorú som zažil v koncentračnom tábore. Prvý deň nás nahnali pod sprchy a kázali sa nám vyzliecť donaha. Každý vedel, čo sprchy znamenajú. Všimol som si však presklené okná a vedel som, že nejde o plynové komory. Poznáte ju zo Spielbergovho filmu, pred desiatimi rokmi som ju spravil so ženami práve vo filme Zastihla ma noc. Je to však o ňom známe.

Pre mnohých kritikov aj divákov bol seriál Čierni baróni po latke, ktorú ste nasadili pri Spaľovačovi mŕtvol alebo Petrolejových lampách, sklamaním. Ste s ním spokojný?
- Najskôr som tento seriál nechcel robiť, pretože som si povedal, že tá kniha už bola sfilmovaná. Netušil som však, že pán Švandrlík napísal oveľa viac verzií Čiernych barónov. A keď som si prečítal scenáre napísané na podklade ďalších kníh, povedal som áno. Naša verzia je zo začiatku 50. rokov. Podarilo sa mi dať dohromady skvelý mužský tím hercov, točili sme tak, ako sme si to predstavovali, aby sa ľudia bavili a zároveň pochopili, aké šialené obdobie to bolo. Mimochodom, koľko dielov ste videli?

Asi prvé tri.
- Keď sa raz budete pozerať na šiesty diel, kde sú vážnejšie diskusie o komunizme, pochopíte. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú a v budúcnosti nebudú veriť, čo sa kedysi odohrávalo. Chcel som spraviť komediálny antikomunistický seriál, pretože dlhé roky sa vysielali len prokomunistické seriály. Ale na to sa príde až neskôr.