Dôvody vzniku kuruckého hnutia boli vo viacerých ohľadoch rovnaké ako v predchádzajúcich stavovských povstaniach. Boli to napríklad "tradičné" rozpory uhorskej šľachty a viedenského panovníka, prítomnosť žoldnierskych protitureckých vojsk v Uhorsku, nespokojnosť s vývinom vojny proti Turkom, zlá hospodárska situácia poddaných atď. Všetky tieto momenty potom boli živnou pôdou pre odpor voči Habsburgovcom v radoch šľachty i poddaných.
Uhri idú!
Spory panovníka a uhorskej šľachty sa najprv prejavili v tzv. Vešeléniho sprisahaní, ktoré bolo namierené proti habsburskej moci v Uhorsku. Sprisahanci začali vyvíjať konkrétne aktivity v druhej polovici 60. rokov 17. storočia. Boli medzi nimi príslušníci najvýznamnejších uhorských katolíckych i protestantských rodov na čele s palatínom Františkom Vešelénim. Ten sa mimochodom občas zdržiaval aj na hrade Muráň, ktorý patril jeho manželke Márii, rodenej Séčiovej. Sprisahanci sa pokúšali nájsť podporu vo viacerých európskych štátoch, no neúspešne. Dokonca sa obrátili aj na Turkov s ponukou prijatia Uhorska pod ochranu Istanbulu. Plány sa pripravovali niekoľko rokov, no k ich konkrétnej realizácii nikdy nedošlo.
Viedeň sa o príprave sprisahania dozvedela, no konať začala až v roku 1699. Vtedy totiž niektorí sprisahanci prepadli panike a navzájom sa udávali pred panovníkom. Keďže sa sprisahanie neopieralo o širšie masy, vojenský odpor bol v zárodku potlačený. Vedúci predstavitelia sprisahania (Zrinský, Frankopán, Nádašdy) boli popravení. Vešeléniho od popravy zachránila predčasná smrť. František I. Rákoci, vodca neskoršieho povstania, sa na slobodu dostal len za obrovské výkupné.
Výpady na Slovensko
S Uhorskom sa po odhalení sprisahania začalo zaobchádzať ako s porazenou krajinou. Došlo k výraznému sociálnemu, hospodárskemu a vojenskému tlaku na krajinu. To išlo ruka v ruke s obmedzovaním náboženskej slobody a nástupom rekatolizácie. Týmto tlakom bolo zasiahnuté hlavne poddané obyvateľstvo, ktoré muselo prežívať stálu hrozbu tureckého nebezpečenstva, prítomnosť nemeckých žoldnierov, neúrodu a obmedzovanie náboženskej slobody.
Na tieto fakty reagovali poddaní útekom z pôdy na územie, ktoré striedavo patrilo Sedmohradsku, Turecku a Uhorsku. Títo poddaní sa spájali s bývalými prepustenými vojakmi a príslušníkmi drobnej šľachty -- tu treba vidieť základy kuruckého hnutia. Kuruci začali so striedavými úspechmi od začiatku 70. rokov 17. storočia podnikať výpady na územie dnešného Slovenska. Jednou z takýchto akcií bola aj akcia Gašpara Piku, ktorému sa 20. októbra 1672 podarilo obsadiť Oravský hrad.
Vzostup a pád
Gašpar Pika pochádzal z Prešova, no dlhší čas žil na Zemplíne. Na Oravu sa dostal náhodou ako veliteľ so skupinami kurucov, ktoré boli odrazené pri útoku na stredoslovenské banské mestá. S pomocou dolnooravských evanjelikov, ktorí boli podráždení vyčíňaním cisárskeho vojska a násilnou rekatolizáciou, sa kuruci zmocnili Oravského hradu. Tento stav však netrval dlho.
Už v septembri 1672 sa totiž na cisárskej strane dali do pohybu sily s cieľom zamedziť kuruckým nájazdom. Dva vojenské zbory pod velením generálov Sporcka a Cobba sa najprv vyrovnali s kurucmi na východnom Slovensku a potom sa prvý menovaný pohol proti Pikovi, ktorý ostal odrezaný od ostatných kuruckých vojsk na Oravskom hrade. Pika sa na odpor náležite pripravoval. Podarilo sa mu presvedčiť hlavne dolnooravské obyvateľstvo, ktoré sa pokúšalo prichádzajúcim nemeckým žoldnierom klásť ozbrojený odpor. 24. novembra, pod dojmom príchodu nemeckých žoldnierov pod hradnú skalu, stráž nezvládla situáciu a otvorila bránu hradu. To bol koniec dobrodružnej akcie Gašpara Piku.
Vstanú noví bojovníci
Nasledujúceho dňa -- 25. novembra 1672 -- boli Gašpar Pika, veliteľ stráže oravského hradu a 25 richtári po mučení napichnutí na koly. Hornooravskí richtári boli naopak za vernosť panovníkovi povýšení do zemianskeho stavu. Kurucký odboj však dobrodružstvom Gašpara Piku zďaleka nebol potlačený. Hoci kuruci opustili východné Slovensko, nový rozmach hnutie dosiahlo, keď sa na čelo dostal rodák z Kežmarku Imrich Tököli.