Historici sa na dátume narodenia sv. Štefana nezhodujú. Zdroje uvádzajú roky 967, 969, ale aj 975. Pri narodení dostal meno Vajk, pri krste potom Štefan. Jeho otec, knieža Gejza, zjednotiteľ Maďarov, takisto prijal krst, v skutočnosti však zostal pohanom. No svojmu potomkovi zabezpečil kresťanskú výchovu a ešte pred smrťou ho oženil s desaťročnou Gizelou, sestrou neskoršieho cisára Henricha II. Vďaka nej prichádzali do Uhorska nemeckí misionári, kazatelia, rytieri a úradníci.
Krížom na barbarov
Po smrti Gejzu sa nasledovníctva dožadoval aj Štefanov bratranec, pohanský kmeňový náčelník Kopánny, ktorý panoval na území južne od Balatonu. Štefan ho však s nemeckou posilou porazil pri Vespréme. Telo barbara bolo údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu a jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska. Štefan sa so svojimi rivalmi očividne nemaznal. Ako píše Paul Lendvai v knihe Tisíc let maďarského národa (Academia, 2002), jeho podoba v maďarských dejinách je rozporuplná. "Bol dobrotivý a najpobožnejší, ako ho charakterizujú jeho dvorní kronikári, alebo skôr neľútostný a krutý?"
V každom prípade to bol najsvedomitejší pracovník na maďarskej štátnosti. Historici ho pre jeho úsilie, s akým obracal svoj národ na kresťanskú vieru, porovnávajú s Karolom Veľkým. Jeho korunovácia na uhorského kráľa sa odohrala pravdepodobne prvý deň v roku 1001 (podľa niektorých o deň skôr), keď dostal korunu a žezlo od pápeža Silvestra II. so súhlasom cisára Ota III. Uhorské kráľovstvo sa tak stalo fakticky nezávislým od rímsko-nemeckého cisárstva. A národ nomádov a pohanov vstúpil do kresťanskej Európy.
Multikultúrny kráľ
Kresťanstvo bolo pre Štefana základným oporným pilierom štátu. V priamom prameni, ktorý vznikol podľa pokynov samotného kráľa, s názvom Napomenutia svätého Štefana, sa píše: "Ak sa chopíš štítu viery, nasadíš si prilbicu blaženosti. Tými zbraňami dokážeš svojich viditeľných aj neviditeľných nepriateľov zákonným spôsobom poraziť." Bežného ľudu sa síce týkali aj sprievodné javy jeho reforiem, ako boli kruté tresty za poverčivosť, rúhanie a neveru, rozkazy na sobáš a, naopak, zákazy zväzkov medzi pohanmi a kresťanmi, ale to boli povinné straty. Štefanovi sa podarilo vytvoriť jednotu, a pritom zachovať multikultúrny charakter krajiny. Svojmu synovi Imrichovi v Napomenutiach kládol na srdce, aby s osadníkmi z cudzích krajín zaobchádzal slušne, lebo oni so sebou prinášajú "rôzne poučné veci a zbrane, ktoré skrášľujú kráľovský dvor, zastrašujú však cudzie mocnosti". "Ak plánuješ skaziť, čo som zbudoval a premárniť, čo som nahromadil, potom tvoja ríša nepochybne utrpí veľké škody." Svojho syna však napokon Štefan prežil. Zomrel 15. augusta 1038, za svätého ho vyhlásili v roku 1083. Po jeho smrti ríša upadla do ťažkej krízy. Panovníci svätcových kvalít sa rodia raz za uhorský rok...