Po ukončení vysokej školy ste niekoľko rokov strávili v zahraničí, či už v USA alebo v Bulharsku. Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa domov?
- Mal som pocit, že postup po kariérnom rebríčku na Slovensku je omnoho rýchlejší ako v Spojených štátoch. V Bulharsku išlo v podstate o projekt, pôvodne dokonca len na jeden rok, nakoniec však trval až štyri roky. Ale ako projekt mal svoj jasný začiatok aj koniec.
Je u nás budovanie kariéry ešte stále jednoduchšie a rýchlejšie?
- Spoločnosti mali na Slovensku dostatočný priestor vychovať si najmä mladých ľudí podľa svojich potrieb a veľa ich aj dostalo príležitosť získať funkcie, na ktoré sa vonku čaká oveľa dlhšie. Naša generácia mala v tomto výhodu oproti súčasnosti, keď je už aj na Slovensku kariérny postup o niečo ťažší.
Už počas štúdia ste absolvovali viacero stáží mimo Slovenska, chceli ste cielene budovať svoju kariéru v zahraničí?
- Svojho času áno. Dokonca som uvažoval aj o diplomacii. No človek mieni a život mení.
V Amerike ste pracovali v poisťovníctve, boli ste finančným manažérom v logistickej spoločnosti, nakoniec ste zakotvili v bankovníctve. Testovali ste si viacero oblastí a skúšali, kde sa budete cítiť najlepšie?
- Vyštudoval som zahraničný obchod, následne po absolvovaní krátkej verzie MBA programu v Holandsku a Belgicku som pochopil, že mám bližšie k financiám ako k obchodovaniu. Práve nástup na pozíciu finančného manažéra bol východiskom na pokračovanie v rámci bankovníctva.
|
Kto je Roman Fečík |
V tom ste začali práve v Bulharsku, čo nie je typická krajina, kam by Slováci odchádzali pracovať.
- Z Istrokapitálu som dostal ponuku zabezpečovať finančný dohľad pri vytváraní investičného fondu, prostredníctvom ktorého sa spoločnosť chcela zúčastniť na kupónovej privatizácii v Bulharsku. Bola to zaujímavá výzva. V rámci iných aktivít sme kúpili aj relatívne malú banku, ktorá v tom čase bola pod dohľadom Národnej banky. Z pozície výkonného riaditeľa som mal možnosť prejsť za štyri roky kompletne celú spoločnosť a vidieť proces premeny skrachovanej inštitúcie až po vybudovanie novej funkčnej banky. A to je skutočne výnimočná príležitosť.
Teraz ste postúpili ešte o stupeň vyššie, ste predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom v Poštovej banke. Vnímate to ako logický postup vo svojej kariére?
- Vnímam to predovšetkým ako príležitosť. Ako možnosť ukázať a využiť nazbierané skúsenosti a vedomosti a posunúť našu inštitúciu ďalej. Po úspešných zmenách v jej produktovom portfóliu, firemnej kultúre či procesoch je Poštová banka pripravená na pomerne výrazný rast.
Kde naň vidíte priestor, keďže slovenský trh je už čo do možností rastu pomerne obmedzený?
- Získanie nových klientov v rámci veľkých miest je už pomerne náročné. Ale menšie sídla a vidiek majú potenciál, ktorý sa bude zvyšovať zároveň s rastom sily našej ekonomiky. Napríklad aj vstup do eurozóny spôsobí, že doma držanú hotovosť bude nevyhnutné zmeniť na eurá. A najbližšou možnosťou bude pobočka Slovenskej pošty. Takýchto príležitostí by som mohol vymenovať omnoho viac. Chceme našu banku presadiť nielen v bankovníctve, ale aj v asset manažmente a v predaji poisťovacích produktov.
Poštová banka je výnimočná tým, že jej majiteľom je čisto slovenský kapitál. Neochudobňujete sa tak o podporu silnej zahraničnej skupiny, jej know-how či skúsenosti?
- Každá minca má dve strany. Skutočne by nám to know-how, napríklad pri spomínanom prechode na euro, pomohlo, na druhej strane však máme väčší priestor na samostatné riadenia, väčšie práva a kompetencie pri rozhodovaní.
V akej fáze je odchod jedného z vašich akcionárov, Slovenskej konsolidačnej?
- Slovenská konsolidačná už dávnejšie avizovala záujem ukončiť pôsobenie v Poštovej banke. Spolu s Istrokapitálom, naším majoritným akcionárom, podpísali memorandum o spoločnom postupe. Riešenie však nie je otázkou najbližších dní, skôr mesiacov.
Okrem bankovníctva je vašou srdcovou záležitosťou aj umenie. Čo konkrétne?
- Ako banka sme generálnym partnerom Slovenského národného múzea. Na tejto inštitúcii sa mi páči najmä to, že sa snažia neustále robiť nové, veľmi zaujímavé projekty. V určitom období som aj ja zbieral slovenskú a bulharskú grafiku, v súčasnosti sa skôr snažím podporovať výstavy a vydávanie publikácií o výtvarnom umení.
Veľa ľudí považuje kupovanie či zbieranie umenia nie len za výhodnú investíciu, ale aj za imidžovú záležitosť. Podľa čoho sa riadite pri kúpe obrazov?
- Trh s umením je fascinujúci. Na vytváraní hodnoty umeleckých diel sa však podieľa celá mašinéria účastníkov trhu s umením: od umelcov - autorov diel, cez galeristov, kunsthistorikov, mecenášov až po zberateľov diel. Medzinárodne známe diela môžu dosiahnuť hodnotu aj menšej "firmy", pričom o ich cene rozhoduje najmä kvalita, výnimočnosť a dostupnosť. Je rozdiel, keď autor vytvoril päť alebo tisíc diel.
Moja rada znie - kúpte si dielo, aké sa vám páči, ale ktoré si zároveň uchová hodnotu a budete ho v budúcnosti môcť vymeniť aj za iné, ak sa vám prestane páčiť. To sú podľa mňa dve základné pravidlá.
A čo budúcnosť, máte nejaký sen, ktorý by ste si ešte chceli splniť?
- Občas snívam, že jedného dňa budem galerista. Ale to je asi ešte veľmi ďaleko, keďže v súčasnosti na Slovensku ešte nie je vytvorený dostatočný trhový priestor pre tento typ biznisu a tiež si vyžaduje vysoké vstupné investície.
A keby vás Istrokapital oslovil a ponúkol vám opäť príležitosť podieľať sa na jeho plánoch v Bulharsku? Vrátili by ste sa tam?
- Určite by som o tom rozmýšľal, mám tú krajinu rád. Ale už by to nebolo len moje rozhodnutie, zavážil by aj názor rodiny. No z profesionálneho hľadiska by som to opäť bral ako zaujímavú výzvu.