Vyhnaní Poliaci sa vo väčšine prípadov presťahovali do Dolného Sliezska – najmä do Vroclavu, regiónu, ktorý v tom čase Poľsko opätovne získalo od Nemecka. Niektorí sa však rozhodli žiť v iných častiach Poľska. Mladý Kilar zo začiatku býval v Rzeszowe, neskôr v Krakove, a potom začal študovať na Akadémii múzických umení v Katoviciach, kde ostal až do konca svojho života.
Začiatkom šesťdesiatych rokov spolu s Krzysztofom Pendereckým a Henrykom M. Góreckým tvorili novú poľskú avantgardnú školu a nový smer v súčasnej hudbe zvanej sonorizmus, ktorý nadväzoval na serializmus a dodekafóniu.
V polovici sedemdesiatych rokov však Kilar zjednodušil svoj hudobný jazyk, začal čoraz výraznejšie nadväzovať na tradíciu, v jeho hudbe sa objavila aj ľudová hudba a náboženské inšpirácie. Prelomovým bodom bola symfonická báseň Krzesany (1974) a najznámejším dielom, veľmi často hraným v najvýznamnejších koncertných svetových sálach, je Orawa (1986).
Wojciech Kilar je však viac známy a populárny ako jeden z najväčších skladateľov filmovej hudby. Napísal hudbu k viac ako 130 filmom nielen najväčších poľských režisérov (Krzysztof Zanussi, Andrzej Wajda, Krzysztof Kieślowski, Roman Polański), ale aj svetoznámych tvorcov.
Výnimočný medzinárodný úspech dosiahol za hudbu napísanú pre film Francisa Forda Coppolu Dracula (1992). V roku 1999 dostal návrh od režiséra Petra Jacksona, aby napísal hudbu pre film Pán prsteňov. Skladateľ pôvodne súhlasil, ale nakoniec k spolupráci nedošlo.
V mladosti bol Wojciech Kilar známy pre svoj bohémsky život a vášeň pre luxus, neskôr mu ostala už len láska k dobrým autám, najmä značky Mercedes. V určitej etape svojho života umelec prežil duchovný prelom, po ktorom sa stal veľmi nábožným človekom, čo sa prejavilo aj v jeho tvorbe. Dlhé roky bol spojený s mariánskym sanktuáriom na Jasnej Hore, kde aj každoročne oslavoval svoje narodeniny.
Text vznikol v spolupráci s Veľvyslanectvom Poľskej republiky v Bratislave.