Valerij Afonasievič Jazev (1949) vyštudoval fyziku, pracoval v Ťumeňgastranse, kde sa zaoberal plynovodmi. Od roku 1997 je poslancom Štátnej dumy Ruskej federácie, kde je od roku 2004 predsedom Výboru pre energetiku, dopravu a spoje. Je členom Akadémie technických vied RF.

Rusko je dlhodobo najväčším svetovým producentom zemného plynu a v ťažbe ropy súperí o prvé miesto so Saudskou Arábiou. Energetické suroviny tak vždy hrali a dodnes hrajú v ruskej ekonomike kľúčovú úlohu. Gazprom a Rosnefť vytláčajú z domáceho trhu súkromné firmy, či už ruské alebo zahraničné. Okrem toho krajina vyvíja snahu držať kontrolu nielen nad svojimi zdrojmi, ale aj nad zásobami ropy a plynu v Strednej Ázii. Na posilnenie pozície vo svete tento veľký hráč pôsobí aj v ďalšom smere -- vytvoriť plynárenský kartel medzinárodného významu.

Aký zmysel má vytvorenie plynárenského kartelu?
"Za" je Ruská federácia a "za" sú i niektorí ďalší významní producenti zemného plynu. Opozíciu tvoria USA a Európska únia. Vo svetovej ekonomike sa deje množstvo integračných procesov. Najpokročilejšou je EÚ. Tá sformovala okrem iného aj jednotnú energetickú politiku. Je to kartel odberateľov. Niečo podobné je napríklad NAFTA. Existuje aj Mercosur, ASEAN, APEC, väčšinou na regionálnom princípe. Takéto zoskupenia zastupujú spotrebiteľov. Diktujú podmienky exportérom, ktorí často nie sú jednotní. To ich oslabuje a veľa ráz núti prijať podmienky importérov. Na druhej strane existujú kartely producentov. Príkladom je OPEC. V plynárenskom priemysle však zatiaľ taký neexistuje, no určite by mal zmysel -- zastupoval by exportérov v rokovaniach o strategických dodávkach, cenovej politike, výstavbe infraštruktúry. S predstaviteľmi spotrebiteľov by sa mohlo konštruktívnejšie dohodnúť. Základy kartelu sa už položili. V Dauhe bola vlani vytvorená pracovná skupina pre reguláciu cien. Vytvorenie kartelu by bolo prvou etapou. Potom by sa mal založiť nadnárodný regulátor na platforme OSN, v rámci ktorého by sa regulovali otázky cien, dodávok, výstavby infraštruktúry. Ten by mal riešiť aj konflikty medzi exportérmi a importérmi.

Existuje tlak zo strany spotrebiteľov?
Veľký tlak je zo strany EÚ. Stanovuje pravidlá na vnútornom trhu a obmedzuje prístup našich spoločností k distribútorom ropy a plynu a taktiež určuje všeobecné pravidlá pre dodávateľov. Či už to je alžírsky Sonatrak, nórsky StatoilHydro alebo náš Gazprom. Podľa požiadavky únie dodáva producent napríklad plyn na hranicu a od hranice ho už ďalej prepravuje miestna spoločnosť. Pre exportérov by bolo zaujímavejšie dodávať ho konečnému spotrebiteľovi. Šanca dohodnúť sa na tom s EÚ je však veľmi malá. Únia rokuje z pozície sily. Kartel by mal väčšiu šancu na úspech.

Majú ostatní exportéri plynu rovnaký názor?
Záujem o založenie zoskupenia v krajinách Blízkeho východu i severnej Afriky je. Prvé kroky už urobili. Ale všetci sú pod tlakom svojich klientov zo Severnej Ameriky a západnej Európy.

Pred desiatimi rokmi stál barel ropy desať dolárov, teraz skoro sto. Cena plynu nasleduje cenu ropy. Môže ropu a plyn čoskoro nahradiť alternatívna energia?
Nebude mať nikdy veľký význam. Jej podiel za 20 -- 30 rokov stúpne na dve -- tri percentá. Na úkor drahej ropy a plynu však stúpne využitie jadrovej energetiky a uhlia.

Aký vplyv má drahá ropa a plyn na svetovú ekonomiku?
Vysoké ceny pribrzdia jej rast a bude zvýšená inflácia. Odrazí sa to na vývoji vyspelých hospodárstiev ako je EÚ, Severná Amerika a Japonsko, ktoré sú výrazne závislé od dovozu surovín. Bude to mať vplyv aj na štáty BRIC (ide o Brazíliu, Rusko, Indiu a Čínu -- pozn. red.) -- ale okrem Ruska, i keď ich závislosť je menšia. Napríklad Čína sa výrazne spolieha na vlastné zdroje vrátane uhlia. Jeho ťažba dosahuje ročne 2,3 miliardy ton.

Väčšina ropy a plynu z Kaukazu a zo strednej Ázie ide cez Rusko. Stavajú sa tam však ropovody a plynovody smerujúce mimo Ruska. Zmení to vašu pozíciu ako energetickej veľmoci?
Sme najväčší prepravca energetických surovín na svete. Máme 155-tisíc km plynovodov a 50-tisíc km ropovodov. Pre Rusko je životne dôležité zostať prepravcom ropy a plynu zo severokaukazských a stredoázijských nálezísk. Časť surovín zásobuje náš vnútorný trh, časť ide na export a prináša nám stovky miliónov dolárov tržieb za prepravu. Ak ropa a plyn pôjdu inam, budeme musieť presmerovať vlastné zdroje na vnútorný trh a stratíme príjmy z prepravy. Našou úlohou je, aby pre Turkménsko, Kazachstan, Uzbekistan a možno aj Azerbajdžan bolo výhodnejšie prepravovať ropu a plyn cez Rusko. Musíme ich niečím prilákať. Možno nižšími tarifami za prepravu.

Preto je pre Rusko nevýhodné vyriešiť štatút Kaspického mora? Ak sa o jeho rozdelení dohodnú, môžu Kazachstan, Turkménsko a Azerbajdžan realizovať projekty transkaspického ropovodu a plynovodu.
Pre Rusko by bolo výhodnejšie, ak by Kaspické more malo štatút vnútorného mora s 20-kilometrovou pobrežnou líniou každého štátu a ostatnú časť by mohli využívať iba spoločne. Pritom žiadna iná krajina by nemala mať prístup k zdrojom Kaspického mora. Štatút sa rieši už od rozpadu ZSSR, ale kompromis je v nedohľadne. Možno by bolo ideálne vytvoriť nadnárodný orgán, kde by mal zastúpenie každý pobrežný štát. Od Kaspiku je možné dodávať ropu na Ukrajinu, ktorá je od kazachstanskej hranice vzdialená len 600 kilometrov. Možno vybudovať aj prepravné magistrály do Číny, cez Kaspik a Kaukaz dodávať ropu a plyn do prístavov Čierneho i Stredozemného mora.

Uhlie je lacnejšie ako plyn a ropa. Ropa a plyn sa však ľahšie exportujú. Dlho sa hovorí o zámene plynu uhlím v ruských tepelných elektrárňach. Prečo sa proces zabrzdil?
Podiel plynu v našej energetickej bilancii je 52 percent, čo je veľa. Prudko rastie chemický priemysel i výroba stavebných materiálov, kde sa plyn môže využívať ako surovina, pričom pridaná hodnota je podstatne vyššia ako v energetike.
Preto sme vo Federálnom cieľovom programe naplánovali zmenu energetickej bilancie. Podiel uhlia a atómu by mal do roku 2030 stúpnuť na 25 percent -- každého z nich. Podiel plynu by mal klesnúť na 44 percent. V prvom rade teda chceme vybudovať vysokotechnologické tepelné elektrárne na uhlie.

Zúčastnia sa na tom aj zahraničné spoločnosti?
Veľmi aktívne. Na IPO predávame akcie elektrárenských spoločností. Hlavnými investormi sú firmy z EÚ, ako Eon, Ruhrgas, Eni či Enel. Nakupujeme vysokotechnologické vybavenie, ktoré inštalujeme v nových elektrárňach. Dodávateľmi budú aj európske spoločnosti -- Siemens, Alsthom, Mitsubishi. Paradoxom je, že dodávky nezávisia od nášho dopytu, ale od voľných výrobných kapacít v Európe a v Japonsku.

Rast ťažby ropy a plynu v Rusku je veľmi pomalý. Na nových náleziskách vo východnej Sibíri, na Sachaline, v šelfe Severného ľadového oceánu, by sa mal ťažiť oveľa skôr. Je to chyba alebo stratégia?
Existuje cyklickosť zvyšovania a znižovania tempa rastu ťažby ropy a plynu vo svete. V súčasnosti sme vo fáze redukcie miery rastu.
Po druhé, musíme synchronizovať rast ťažby s výstavbou novej ropovodnej a plynovodnej infraštruktúry. Tiež musíme synchronizovať rast ťažby a rast vnútorného dopytu. Prijali sme program rastu vnútorných cien na zemný plyn do roku 2012. Vtedy by mala cena za 1 000 m3 plynu stúpnuť na 125 až 130 dolárov.

Takže akú úlohu bude hrať Rusko na svetovom trhu ropy a plynu o 20 -- 30 rokov?
Kľúčovú. Máme jedny z najrozsiahlejších zásob. Okrem toho sme najväčším účastníkom svetového trhu obohatenia uránu s podielom 40 percent. Máme obrovské zásoby uhlia a budeme aj kľúčovým prepravcom surovín.

A Slovensko a Česko? Akú úlohu hrajú v energetickej stratégii Ruska?
Štáty sú síce neveľké rozlohou a počtom obyvateľov, ale pre nás sú veľkými tranzitnými krajinami. Historicky sme mali vždy dobré vzťahy. Podiel dodávok ropy a plynu z Ruska na vnútornej spotrebe sa blíži k sto percentám. Nekupujete veľa ropy a plynu, avšak môžete si byť istí, že dodávky budú dlhodobo stabilné.

Ako chce Rusko diverzifikovať export svojich surovín? Väčšina ide do Európy, ale hovorí sa o intenzívnejšej orientácii na USA a východnú a juhovýchodnú Áziu.
Európa je naša minulosť, súčasnosť i budúcnosť. Exportujeme tam viac ako 40 rokov. Ázia je budúcnosť Ruska. Budujeme ropovod VSTO (východná Sibír -- Tichý oceán), z neho pôjde vetva do čínskeho Dacinu. Vybudujeme plynovod Altaj z východnej Sibíri. Ešte jeden plynovod pôjde zo sachalinských ložísk. Po tom, ako postavíme závody na skvapalnenie zemného plynu, budeme ho môcť vyvážať ľadoborcami-tankerami z Jamalu a zo Štokmana do Ázie. Pre všetkých partnerov si záväzky splníme.

Existujú plány v číslach?
Do Európy vyvážame asi 150 miliárd m3 plynu. Do roku 2030 export porastie na 270 miliárd a do Číny pôjde minimálne 110 miliárd. Importéri v USA dostanú asi 25 -- 30 miliónov ton skvapalneného plynu. Celkový ročný objem ťažby bude asi 750 -- 770 m3. Rozdiel medzi produkciou a exportom pohltí domáci trh.

Nedávno sa znárodnilo niekoľko ropných spoločností a podielov v projektoch. Štátne Gazpromnefť a Rosnefť, ktoré prevzali podiely v spoločnostiach Sachalin 2, Rusia Petroleum, Sibnefť a Jukos, však podľa ekonomickej teórie budú pracovať menej efektívne ako súkromné podniky. Aký to malo zmysel?
Gazpromnefť a Rosnefť musia byť efektívne, pretože existujú v trhovom prostredí, kde vládne ostrá konkurencia. S časťou ich akcií sa obchoduje na burzách. Aj v iných štátoch má vláda veľkých podiel v energetike. V Nórsku StatoilHydro vlastní štát. Štát má podiel i vo Francúzsku (Total, Gaz de France), Alžírsku (Sonatrak), Brazílii (Petrobras), Indii alebo Číne. Podiel štátu v ropnom a plynárenskom priemysle v Rusku bude ešte stúpať, lebo energetika je úzko spojená s ekonomickou a politickou bezpečnosťou.

Ako sa podľa vás vyrieši konflikt okolo Nord Streamu s pobaltskými štátmi a Poľskom?
Verím v rýchle vyriešenie. Plynovod viac potrebuje EÚ ako Rusko. Závislosť od importu rastie s poklesom ťažby v Severnom mori. Pritom Štokman by mal 30 -- 35 rokov dodávať do únie 50 -- 70 miliárd m3 plynu, a to únia potrebuje. Protesty pobaltských krajín a Poľska majú skôr politický podtext a niekedy sú i protiprávne. Tvrdenie, že existuje ekologické riziko, je neopodstatnené. Európa nemôže byť donekonečna zajatcom Poľska či Estónska. Postoj EÚ v tomto prípade nechápeme. Kým v časti energetickej politiky týkajúcej sa dovozu je EÚ jednotná, v prípade protestov pobaltských štátov a Poľska nám únia radí riešiť konflikty v dvojstranných rokovaniach.

Prezident Putin nedávno vystríhal Rusov, že na Západe existujú záujmy skupín, ktoré by chceli rozdeliť Rusko a získať prístup k jeho energetickým surovinám, napríklad na Sibíri. Je to len teória alebo pravda?
Žiadna teória. U nás sa prezident zaoberá praktickými otázkami. Nálada vo vyspelých štátoch ovplyvňuje to, že v blízkej budúcnosti vzrastie ich závislosť od dovozu uhľovodíkov. Preto by EÚ, Severná Amerika a Japonsko chceli nastoliť taký režim medzinárodného práva, ktorý by im dal právo využívať energetické zdroje v niektorých sporných oblastiach. Napríklad na pohraničných a šelfových náleziskách. Vedú diskusie okolo nášho práva na využitie ložísk v Severnom ľadovom oceáne. Takéto diskusie sa nám zdajú smiešne.