Debut Juraja Jakubiska Kristove roky, prvé postmoderné dielo v slovenskej literatúre, poézia osamelých bežcov, Divadlo na Korze, legendárny album Zvonky zvoňte či prestížna prehliadka umeleckých ilustrácií detských kníh - Bienále ilustrácií Bratislava - to bola iba malá časť z toho, čo priniesli do slovenskej kultúry 60. roky. Začiatkom roku 1968 prestala existovať cenzúra, predstavitelia cirkví otvorene žiadali prehodnotiť dovtedajší vzťah štátu a cirkví, v štyroch českých periodikách vyšiel manifest 2000 slov, v ktorom českí spisovatelia spolu s tisíckami signatárov z celej ČSSR žiadali pokračovať v reformných zmenách.
Normalizácia v 70. rokoch však vrátila život do uniformnej sivosti. "V tom čase sme sa neuveriteľne koncentrovali na prácu - ukazovali sme si našu tvorbu, diskutovali o nej, tajne komunikovali s galériami sveta, pašovali menšie veci, fotografie, diapozitívy...?“ spomína výtvarník Rudolf Sikora, ktorý podobne ako mnohí skončil na čiernej listine.

Odchádza sloboda
Rovnaký osud stihol aj dvojicu intelektuálnych komikov - Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ktorá vystupovala v legendárnom Divadla na korze. Umelci najprv odišli do brnianskeho kabaretu Večerní Brno, odkiaľ však museli odísť. Aj vďaka ľuďom ako Kamil Peteraj, Ivan Krajíček a šéf spevohry Bedřich Kramosil sa dostali na Novú scénu, kde "prežili“ normalizáciu.
Pre slovenský film boli 60. roky minulého storočia zlomovým obdobím. Skutočný zrod slovenskej kinematografie možno podľa autora knihy Všichni ti bystří mladí muži a ženy Josefa Škvoreckého datovať najmä od začiatku 60. rokov. "Mladá generácia filmových tvorcov ako Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Hanák, Stano Barabáš či Štefan Uher mohli v 60. rokoch na Kolibe slobodne tvoriť,“ potvrdzuje spisovateľ Albert Marenčin, ktorý bol v tom čase vedúcim prvej tvorivej skupiny na Kolibe. Práve v 60. rokoch vznikli filmy Štefana Uhra Slnko v sieti (1962) a Organ (1964), Stanislava Barabáša Zvony pre bosých (1965) či Juraja Jakubiska Kristove roky (1967), Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) či Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Situácia sa však v 70. rokoch otočila a na prvé miesto sa opäť dostala ideologická čistota filmu.

Zvonky zvoňte
V slovenskej populárnej hudbe platí to, čo v slovenskom filme: 60. roky priniesli mená, ktoré zásadne ovplyvnili podobu slovenskej populárnej hudby a dostali ju na úroveň porovnateľnú so svetom. Na otázku, čím by dnes bol Marián Varga či nebohý Dežo Ursiny, keby sa na vyše dvadsať rokov nezatvorili brány železnej opony, ťažko odpovedať. Faktom však je, že práve v tomto období pokračujúcom aj v normalizačných 70. a 80. rokoch sa na Slovensku robila skvelá muzika. Jednu z prvých bigbítových hudobných skupín na Slovensku - Beatmen (1964) založil Dežo Ursiny, dodnes označovaný za jednu z najvýraznejších osobností nielen na poli slovenskej populárnej a filmovej hudby, ale v slovenskom dokumentárnom filme.
Koniec 60. rokov minulého storočia sa v slovenskej populárnej hudbe spája s legendárnym albumom Zvonky zvoňte, ktorý v roku 1969 nahráva skupina Prúdy na čele s Palom Hammelom a Mariánom Vargom. Varga po nahratí albumu odišiel z Prúdov spolu s Fedorom Frešom a Vladom Mallým a založil legendárne Collegium Musicum.
Cenzúra však platila aj v oblasti populárnej hudby: na albume sa nemohla objaviť pieseň, ktorá by neprešla sitom komisie. "Neplatilo sa za štúdiá, všetko bolo de facto zadarmo a tak existovala komisia, ktorá povedala či je text dobý alebo nie,“ približuje situáciu líder skupiny Prúdy a umelecký šéf bývalého Slovkoncertu Pavol Hammel. Mnohí speváci zámerne dávali do textov "udičky“ v podobe antisocializmom zaváňajúcich slovíčok, ktoré upútali pozornosť komisie a tá potom neriešila pre hudobníkov podstatné veci. "Povedať, že sa nič nedalo nahrať je však lacnou výhovorkou pre tých, ktorí by aj tak nič nespravili,“ myslí si Hammel. Inak by podľa neho nemohli práve začiatkom 70. rokov vzniknúť formácie ako Collegium Musicum, Fermáta či Modus.

Život v rade
Nakupovanie "vychyteného“ tovaru, ako boli elektrospotrebiče, banány či módne kožené čižmy, nehovoriac o autách a bytoch, si vyžadovalo informovanosť a trpezlivosť. Samozrejme, iba v prípade, že ste nepatrili k vyvoleným, ktorí chodili do obchodov zadným vchodom - aj v socializme totiž platil princíp rovných a rovnejších. A nič na tom nezmenili ani pokusy o budovanie "socializmu s ľudskou tvárou“. Cena tovaru bola vo všetkých obchodoch jednotná - vyrazená na obale. S dodávkami sa pravidelne meškalo, hoci základné potraviny a tovary nikdy nechýbali. Na autá existovali poradovníky, pričom sa vám celkom ľahko mohlo stať, že kým ste sa dostali na rad, vysnívaná škodovka sa vypredala. Budúci majitelia štvorkolesových "tátošov“ preto postávali pred obchodmi aj niekoľko hodín pred ich otvorením. Alfou a omegou boli známosti de facto v každej oblasti života, úplatky - až na výnimky - sa brali ako samozrejmosť.

Mini, zvony a syntetika
Éra hippies, ktorá odštartovala začiatkom 60. rokov minulého storočia v Spojených štátoch amerických, s hodnotami ako láska, sloboda, voľnosť a mier (s výnimkou drog), sa vo veľmi oklieštenej podobe dostala aj do Československa. "Chvíľu sme sa tvárili, že žijeme ako deti kvetov, láska, sloboda a mier sa stali najdôležitejšími,“ spomína zakladateľ kultovej hudobnej skupiny Prúdy Pavol Hammel. Uniformná sivosť z 50. rokov sa postupne začala zafarbovať pestrými odtieňmi a vzormi, čo sa prejavilo aj na vtedajšej móde. Nepísanou povinnosťou každej mladej ženy boli jednoduché šaty a sukne v "dĺžke“ mini, končiace vysoko nad kolenami, muži mali "predpísané“ zvonové nohavice. Vlastniť pravé texasky, ktoré sa kupovali v Tuzexoch za bony či pašovali zo zahraničia, znamenalo byť kráľom každej párty.
Keďže ponuka v obchodoch bola obmedzená, mnoho žien si "módne kúsky“ vyrábalo doma na šijacích a pletacích strojoch. Ak ste chceli zohnať naozaj niečo chic, museli ste mať obrovské šťastie: naozaj módne oblečenie a obuv sa predávali na základe známostí "pod pultom“. V obchodoch prevládalo oblečenie zo syntetických tkanín - sukne a nohavice z tesilu nechýbali ani v jednej skrini.
Koncom 60. rokov sa dostala k slovu móda 30. rokov, štýl safari či neoromantizmus, preberali sa peruánske, mexické a cigánske vzory.