Pôžička, úschova veci či záložné právo. Žiaden z týchto inštitútov nevymyslel a nezaviedol do praxe moderný právnik 19. alebo 20. storočia. Svoj vrchol a dokonalé rozpracovanie dosiahli už počas starovekej Rímskej ríše. Kontrakty v starovekom Ríme fungovali už pred viac ako dvetisíc rokmi a za ten čas sa v dnešných právnych poriadkoch používajú iba s malými úpravami. Predmet, s ktorým sa študenti prvého ročníka na právnických fakultách aj dnes stretnú ako s prvým, je rímske právo. Dôvod je jednoduchý, funguje totiž ako výborný úvod do ďalšieho štúdia záväzkovej časti občianskeho práva. Rímskoprávne zásady sa dodnes používajú naprieč celým súkromným právom vrátane občianskeho práva, obchodných záväzkov či práva obchodných korporácií.

V dnešnej časti seriálu o rímskom práve a jeho presahoch do dnešného právneho poriadku sme sa zamerali na bežne používané starorímske inštitúty. Vybrali sme niekoľko príkladov kontraktov z rímskeho zmluvného práva, ktoré vám priblížia, ako fungovalo záväzkové právo v starovekej Rímskej ríši. Ich podstatu a spôsob fungovania približuje odborník na rímske právo Peter Mach z katedry rímskeho a cirkevného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, s ktorým sme túto stranu pripravili.

1. Čo sú kontrakty?
Slovo kontrakt môžeme preložiť ako zmluva. Ide o dohodu medzi dvoma stranami, na základe ktorej vzniká na jednej strane právo a na druhej strane povinnosť. Dohodou sa vytvorí vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, pričom niekedy sú obe strany zároveň dlžníkom aj veriteľom. Najbežnejším prípadom je kúpna zmluva. Pri nej jedna strana musí poskytnúť tovar a druhá zaplatiť kúpnu cenu, teda obe strany majú zmluvnú povinnosť, ktorú musia podľa práva splniť. Reálne kontrakty sú zvláštne tým, že okrem výslovnej alebo mlčky dosiahnutej dohody – konsenzu – na svoj vznik vyžadovali aj úkon týkajúci sa veci, najčastejšie spojený s odovzdaním veci. Životnosť starorímskych reálnych kontraktov sa prejavuje v každodennom právnom živote, kde sú doteraz používané....