Stúpam po kamenných schodoch na Mamajevov kurgan a nohy i ruky mi mrznú. Aleksander Kytajev sa potmehúdsky usmieva. "Trasiete sa od zimy, a to poriadne ani nemrzne," hovorí Kytajev. "My sme museli bojovať v tridsaťstupňových mrazoch a vydržali sme."
Kytajev je zástupca riaditeľa komplexu Pamätníka Matka vlasť vo Volgograde na kóte 102 a veterán Stalingradskej bitky. Každoročne sa vo Volgograde stretávajú približne tri milióny bývalých účastníkov pamätných bojov, ich príbuzných a zvedavých turistov z celého sveta. "Od začiatku 90. rokov sme začali pozývať aj nemeckých vojakov, ktorí bojovali pri Stalingrade," hovorí Nikolaj Fedotov, veterán, ktorý prešiel vojnu ako 17-ročný vojak, od Kurska až po Prahu.
Vo vojne seržant, po 33 rokoch vojenskej služby v hodnosti plukovníka, v súčasnosti dôchodca a člen Združenia vojnových veteránov vo Volgograde Fedotov hovorí, že si nemeckých vojakov dokonca pozývali do svojich domovov, aby im pripomenuli zašlé časy. Bývalí nemeckí vojaci však neradi spomínajú na svoje zverstvá pri Stalingrade. Do Volgogradu -- tak sa mesto volá od roku 1961 -- teraz chodia ako turisti. O svojom "hrdinstve" nehovoria ani svojim vnukom a pravnukom.
Nepriateľ pred bránami
Nikolaj Fedotov je presvedčený, že to, čo sa dialo pred 65 rokmi, by mal vedieť aspoň každý Európan. Priebeh stalingradskej bitky totiž ovplyvnil život minimálne na európskom kontinente.
Hitler sa chcel dostať k bohatým sovietskym zdrojom ropy a plynu čo najskôr. Po prvom neúspešnom pokuse o dobytie Moskvy vrhol početné armády juhovýchodným smerom s cieľom obsadiť strategické ropné náleziská. Následnou pomstou malo byť vpochodovanie do ruskej metropoly zo všetkých smerov a jej vymazanie z mapy Európy. Zámer mu sprvoti vychádzal. Nemeckí fašisti využili na jar 1942 rovinatý terén na rýchly postup a v lete boli už pri Volge. V ceste ku Kaukazu a k stredoázijským republikám im stál Stalingrad. Hitlerov príkaz dobre vyzbrojeným vojskám znel: Mesto dobyť za týždeň!
Vo Volgograde vtedy žilo pol milióna obyvateľov. Všetci vedeli, že nepriateľ je pred bránami...
Mekka vojnovej výroby
Napriek tomu zástupcovia radnice a velitelia frontu nevydali rozkaz na evakuáciu obyvateľstva, aby nevypukla panika. Chýbal totiž most cez Volgu, matku ruských riek, na prepravu státisícov ľudí bolo treba lode. Boli síce k dispozícii, ale všetky slúžili pre potreby armády a na zásobovanie obyvateľstva.
Navyše v meste sa vyrábalo v aktuálnom čase 60 percent vojnovej produkcie v juhovýchodnej časti Sovietskeho zväzu. Traktorový, metalurgický, drevospracujúci a ďalšie závody sa zmenili na špeciálne podniky, ktoré vyrábali tanky, delá, guľomety... "Pracovalo v nich takmer stotisíc ľudí," hovorí Fedotov. Rozkaz bol jasný: Mesto nevydať nepriateľovi!
Každý deviaty
Za začiatok stalingradskej operácie, zlomovej v 2. svetovej vojne, vojenskí historici pokladajú 17. júl, keď Nemci postúpili k rieke Čir. Pechota pomocou tankov a lietadiel rýchlo prekonala 90 km vzdialenú obranu na Done a mohutným bombardovaním si kliesnila cestu k Volge.
Stalingrad prinášal ohromné obete. Keďže bol kľúčovým mestom zbrojárskej výroby, ľudia zostávali vo výrobe do posledných momentov života. Aj za prvé tri augustové týždne, keď sirény ohlásili 16 náletov nepriateľských lietadiel. Vypomstilo sa to 23. augusta o 16.18 hod., keď mračno lietadiel zhodilo na mesto 12-tisíc bômb. Zahynulo vyše 55-tisíc civilistov, každý deviaty obyvateľ mesta.
Hitler začal operáciu v júli so silou 30 divízií, v auguste už ich bolo 69 a v septembri 81. Najviac v dovtedajšom priebehu vojny na jednom fronte. Nemci mali 1,7-násobnú prevahu v počte vojakov, 1,3-násobnú v počte tankov a diel a viac ako dvojnásobnú v počte lietadiel. Ďalšie bombardovanie doslova zruinovalo mesto, za obeť padlo až deväť z desiatich objektov.
Legenda o Pavlovom dome
Práve to sa však Nemcom vypomstilo. Keď sa 14. septembra dostali na okraj mesta, boli nútení bojovať partizánskym spôsobom. Ruiny budov zatarasili ulice a mesto sa pre techniku stalo nepriechodné.
Dobre zabarikádovaní Rusi odolávali, početná i materiálna prevaha Nemcov sa vytratila. Rozprávajú sa legendy o tom, ako pár vojakov držalo takmer dva mesiace Pavlovov dom a mestské silo. Zničený Pavlovov dom je dnes súčasťou moderného múzea, ktoré aj zásluhou panorámy a skvelých exponátov názorne približuje priebeh bojov o mesto -- hrdinu.
Mimochodom, navštívili ho viac ako dve desiatky hláv štátov z väčšiny kontinentov a ich vyjadrenia a dary sú súčasťou expozície. Napodiv, Slovensko v tejto časti nie je zastúpené...
Generál Zima
A potom udrela zima. Ruská zima, na ktorú Nemci neboli pripravení. Akoby to šípili a 7. novembra -- provokatívne na Deň Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie -- podnikli posledný zo série mohutných útokov.
Nepomohlo vypustenie vodojemov, poškodenie hydrocentrály, ostreľovanie Volgy ani obsadenie strategickej kóty 102, známej ako Mamajevova mohyla. Ich postup sa skončil na barikádach, vytvorených mestskými rozvalinami...
Vzápätí nasledovala ruská protiofenzíva. Začala sa 19. novembra 1942 o 7.30 hod. výstrelmi z kaťuší. Mala názov Urán a rovnaký účinok. Generáli Vatutin a Rokossovskij zaútočili na Nemcov zo severu a Jeremenko v nasledujúci deň z juhu.
Obišli Stalingrad a o štyri dni sa spojili pri Kalači. V stalingradskom kotle zostalo 22 divízií a 160 špeciálnych jednotiek wehrmachtu, snaha o ich vyslobodenie stroskotala: napospas osudu tak zostalo 300-tisíc Nemcov.
Kauza veteráni
Veterán 2. svetovej vojny Boris Gavrikov bojoval aj na Slovensku. Demobilizoval v roku 1946 a až do dôchodku bol riaditeľom jednej zo škôl. Teraz má 85 rokov a patrí medzi 16-tisíc vojnových veteránov vo Volgograde. Ich život hodnotí zdržanlivo.
"V čase perestrojky sa na nás zabudlo, odstavili nás na vedľajšiu koľaj. Za prezidenta Putina sa to, našťastie, zlepšilo. Mám dôchodok 12-tisíc rubľov a teraz od 1. decembra dostanem k nemu príplatok 1 200 rubľov," priznal sa starší z dvojice vojnových veteránov.
Invalidi dostávajú k dôchodku dvetisíc rubľov navyše. Dopravu majú zadarmo, štát im pripláca aj na ubytovanie, hlavne na spotrebu energie. Byty sú však vo Volgograde problémom. Vyše tisíca veteránov, ktorí sú zaevidovaní vo Volgogradskej organizácii veteránov vojny, nemá vlastné bývanie. "Žijú v penziónoch, zotavovniach a v domoch sociálnych služieb," smutno dodáva Nikolaj Fedotov. Tento 82-ročný muž je najmladší medzi volgogradskými veteránmi a jeden z mála, ktorý sa podpísal na berlínsky Reichstag.
A aká je súčasnosť? V meste žije vyše milióna obyvateľov, v jeho okolí asi 500-tisíc. Všetky fabriky obnovili a hoci po perestrojke mali problémy a počet pracovníkov značne klesol, teraz chytajú druhý dych. Pomáha im aj kooperácia so zahraničím. Mládež má k dispozícii trojnásobok škôl, kultúrnych a športových inštitúcií ako pred vojnou. OSN udelila mestu 16. novembra 1987 názov Posol mieru.