Jeseň 1989 bola horúca už pred 17. novembrom. "V tom čase sa konalo množstvo menších demonštrácií, kde účasť dosahovala niekoľko tisíc ľudí," spomína pre HN jeden z organizátorov študentského pochodu 17. novembra Martin Klíma.
Ako študent tretieho ročníka Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity pôsobil v hnutí nezávislých študentov STUHA. Hnutie už od septembra pripravovalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 50. výročia nacistických represálií proti pražským študentom z novembra 1939.
Pretože nezávislí študenti chceli čo najväčšiu účasť, ktorá mala demonštrovať silu odporu proti režimu, s návrhom na spoluprácu oslovili prorežimový Socialistický zväz mládeže. "Zväzáci nemali na výber, pretože išlo o naozaj dôležité výročie, na ktorom nesmeli chýbať. Napokon na Albertov, pri komplexe Karlovej univerzity, prišlo okolo 250-tisíc ľudí," spomína Klíma.

Na Václavák!
Akcia sa začala okolo štvrtej popoludní. Odzneli prejavy pamätníkov nacistického besnenia i zástupcov študentov, i protirežimové, ale to v tom čase podľa Klímu už nebolo nič neobvyklé. Po hodinovom programe sa sprievod vydal podľa plánu na Vyšehrad uctiť si pamiatku obetí fašizmu zapálením sviečok. Ako sa stalo, že z Vyšehradu sa zhruba o šiestej dav pustil smerom do centra Prahy, dodnes nie je vysvetlené.
Prítomní boli, ako to na takýchto akciách bývalo, i mnohí provokatéri, konšpiračné teórie o tom, že akciu riadila štátna bezpečnosť s vlastnými zámermi, sa však nikdy nepotvrdili.
Dôvodom pokračovania pochodu nad rámec plánu mohlo byť spontánne rozhodnutie davu presunúť sa na Václavské námestie. To bolo prirodzeným centrom Prahy, kde prebiehala väčšina predchádzajúcich protivládnych demonštrácií. "Pravda dodnes nevyšla na povrch. Napriek tomu, že som akciu spoluorganizoval, už som nemal na ďalší priebeh vplyv. Ani ďalší spoluorganizátori. Myslím si, že išlo o spontánny impulz pokračovať v demonštrácii na ,Václaváku`," tvrdí Klíma.

V policajnom obkľúčení
Na Václavské námestie sa dalo dostať dvoma cestami, a to cez Karlovo námestie alebo cez Národní třídu -- na "Karláku" však už v tom čase stál kordón policajtov. Rady manifestujúcich medzitým zredli, či už pre únavu alebo obavy z policajtov. Na Národní tříde sa tak ocitlo už len približne 10-tisíc ľudí.
Rýchlo ich obkľúčili policajné jednotky. Priestor sa dal opustiť len cez bočné uličky. Tam však už číhali pripravení policajti: kto chcel odísť, riskovať úder obuškom. Väčšina z účastníkov tak zostala na mieste -- postávali, neskôr si posadali, spievali a čakali. "Táto patová situácia trvala niekoľko hodín. Dav sa nehýbal, policajti sa nehýbali. Prišiel som k nastúpenému radu policajtov s tým, že som jedným z organizátorov akcie a chcem hovoriť s ich veliteľom. Ani brvou nepohli," opisuje čoraz absurdnejšiu situáciu Klíma.

Revolúcia sa začala
"Nikto nevie, čo bolo impulzom na útok. Policajti asi mali v jednom momente pocit, že počet demonštrantov sa dostatočne zmenšil a začali nás rozháňať," objasňuje študentský aktivista kľúčový okamih celého príbehu. "Všetci začali utekať a kto neutekal dosť rýchlo, toho zmlátili. Ja som napríklad vyviazol bez zranení, kamarát však dostal obuškom do hlavy a potom bol dva týždne v nemocnici. Nechceli nás zatýkať, len rozohnať a dať nám poriadnu lekciu, aby sme už nikdy takéto veci nerobili."
Brutálne násilie však malo úplne opačný efekt. Ešte v ten večer o incidente informovala agentúra Reuters a rádio Slobodná Európa. Správa o smrti študenta Martina Šmída, aj keď sa neskôr ukázala nepravdivá, zmobilizovala i tých, čo dovtedy váhali. Koniec vzbury. Začala sa revolúcia.