1. Čím to je, že Smer je prvá strana, ktorej preferencie po príchode k moci neklesajú, ale narastajú?
Myslíte tým, že je to prvá strana v takejto situácii na Slovensku? Pretože napr. v Poľsku či v Nemecku v súčasnosti alebo aj vo Veľkej Británii v minulosti to nie je nič neobvyklé. Tony Blair dokázal vyhrať tri voľby za sebou bez toho, že by ho politická opozícia dokázala reálne ohrozovať či už počas vládnutia alebo v čase volieb. Novinka je to u nás. Inými slovami, neplatí zákon, že po nástupe k moci preferencie klesajú. Na Slovensku sa pod túto "novinku" podpisuje niekoľko dôvodov: ťažké a bolestivé reformy máme za sebou, s dôsledkom najrýchlejšieho ekonomického rastu v Európe a postupného zlepšovania životnej úrovne. Prvý raz od roku 1989 prevzala vláda krajinu v situácii, keď bolo možné začať s prerozdeľovaním a nie uťahovaním opaskov. K tomuto sa nabaľuje profesionálna komunikačná a marketingová stratégia strany Smer, založená na jednoduchej schéme, na sústavnej konfrontačnej komunikácii na čierno-bielom rozdelení nášho sveta s presným definovaním nep
riateľov: vybrané médiá, najmä printové, opozícia, obchodné reťazce, sprivatizované energetické firmy, atď.
2. Čo všetko, podľa vás, od parlamentných volieb tri opozičné strany mohli a mali urobiť a čo neurobili?
Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď. V takejto situácii je potrebná re-definícia zaužívaných postupov opozície, ktoré boli účinné v časoch, keď tieto strany vládli, avšak vôbec nefungujú v súčasnosti. Permanentnými útokmi na opozíciu sa darí rušiť jej status reálneho súpera. Strana Smer a jej líder pokračujú v kampani tak, ako keby sme boli v predvolebnom období. Funguje schéma: je tu problém -- spôsobila ho bývalá vláda -- ale "my" nie sme ako oni, "my" ho vyriešime. Princíp "nie sme ako oni" a tvrdé rozdelenie my (ja premiér a vy občania) voči oni (bývalí) v zmysle rozdelenia dobra a zla vytvára pre stranu Smer étos víťazstva. A čo opozícia neurobila? Neotočila zatiaľ garde. Pán Fico má iniciatívu, diktuje témy, tak médiám, ako aj opozícii. Politika re-akcie, dokonca často neskorej reakcie je neúspešná. Myslím si, že základná zmena tkvie v politike pozitívnej akcie, alternatívnych riešení a otváraní nových kľúčových tém. Ponúkať inú definíciu problémov a ich príč
in, iné riešenia a iné dôležité témy súčasného aj budúceho Slovenska.
3. Dá sa v prezidentských voľbách uspieť aj bez toho, aby kandidát osobne prispel k tomu, že sa krajina bude hodnotovo a politicky polarizovať?
Je zaujímavé, že najmä médiá a politickí analytici očakávajú vždy od volieb tvrdú konfrontáciu. V súčasnosti sa stalo akýmsi pravidlom aj dobrej politickej diskusie to, aké emócie sa dostanú na povrch a ako dobre si protivníci "zanadávajú". Paradoxné však je, že skúsenosti zo slovenských prezidentských volieb potvrdzujú, že ten politik, ktorý je konfrontačný a stavia svoju kampaň najmä na útokoch voči súperom, býva neúspešný a oslovuje len marginálnych voličov. Ja som presvedčená, že aj v nastávajúcej prezidentskej kampani budú zrejmé hodnotové rozdiely medzi kandidátmi. Budú sa prejavovať v rozdielnych hodnotách a postojoch k prežitiu spoločnosti v prírodnom prostredí, v rozdielnych hodnotách a postojoch k sociálnym nerovnostiam a ich prijateľnému zdôvodneniu, v rozdielnom stanovení cieľovej hodnoty vývoja spoločnosti, teda kam kráčame, v rozdielnych predstavách odovzdávania existujúcich hodnôt novým generáciám a zabezpečenia kultúrnej reprodukcie spoločnosti. No a,
samozrejme, je dôležitý rozdiel aj v spôsobe presadzovania týchto hodnôt, a ten musí byť osobný, čo neznamená konfrontačný.
4. Jeden český básnik v časoch T. G. Masaryka napísal: "Je to snad osud a trochu náhoda, státi se presidentem svého národa." V dnešných časoch je to -- podľa vás -- viac osud a či náhoda, ak sa niekto stane prezidentom svojho národa?
Osudové ženy nám väčšinou prinesie v živote náhoda.