V devätnástich rokoch začínal ako nosič vo Vysokých Tatrách. Horský svet si ho podmanil. Odvtedy nakrúcal v pohoriach na všetkých siedmich kontinentoch a zozbieral množstvo prestížnych cien za svoje filmy na medzinárodných festivaloch. Tú poslednú -- Grand Prix za film Neznáma Antarktída získal pred týždňom na Medzinárodnom festivale outdoorových filmov v Prahe.
Režisér Pavol Barabáš neustále prízvukuje, že krajšia krajina, ako je Slovensko, neexistuje. V súčasnosti pripravuje nový film o slovenských jaskyniach s názvom Mystérium podzemia. "Je to neuveriteľne náročné, pretože ide o úplne cudzí svet. Chcel by som Slovensko prezentovať nielen pre nás, ale aj pre ľudí v zahraničí. Som šťastný človek, že žijem v takej krásnej krajine, ako je Slovensko.“
Filmár - poloamatér
V roku 2008 toho na obyčajného smrteľníka stihol naozaj dosť. Len pred mesiacom sa vrátil z návštevy u Pygmejov v centrálnej Afrike, ktorí sú jedným z posledných žijúcich prírodných národov na svete. Okrem iného absolvoval s Petrom Valušiakom a ďalšími dvoma Slovákmi expedíciu na severný pól. Dva týždne šliapali po tenkom arktickom ľade v ukrutnej zime, a tak si pripomenuli historicky prvú výpravu Slováka na severný pól pred desiatimi rokmi.
Z expedícií, ktoré absolvoval predtým, predstavil tento rok filmy Bhután - Hľadanie šťastia, Carstenz - Siedma hora, a tiež dokument o slovenskom horolezcovi Jozefovi Psotkovi. Za dokument o izolovanom kráľovstve v Himalájach - Bhután, získal cenu divákov na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2008. Z ďalších prestížnych cien za tento rok spomeňme aspoň Grand Prix z festivalu filmov o národných parkoch z talianskeho Sondria za film Vysoké Tatry, ktorý vyhral spomedzi ostatných 123 filmov z celého sveta, a Grand Prix za film Carstenz z festivalu horských filmov v poľskom Zakopanom.
O sebe však vyhlasuje, že je filmár - poloamatér a filmy točí najmä kvôli prírode a ľudom, ktorých si váži. "Ľudia, s ktorými idem na expedíciu, musia mať charizmu a musím si byť istý, že ani v extrémnych podmienkach nestratia svoj charakter. Môžem byť len vďačný, že doteraz som vždy natrafil na múdrych, skromných ľudí, ktorí si vážia prírodu. Najdôležitejšia vec na každej expedícii je dobrý kolektív a kamaráti, na ktorých sa môžete spoľahnúť."
Za dobrodruha sa nepovažuje
To, čo Pavla Barabáša neustále ženie v ústrety novým výpravám, nie sú ocenenia, ale kontakt s prírodou. "Pred prírodou mám veľký rešpekt, mám ju neuveriteľne rád. Rád chodím po horách v noci alebo cez víchricu. Čím viac cítim tie divoké prírodné živly, tým viac mi to dodáva energiu."
Zažil už všetky prírodné extrémy od mínus 30-stupňových teplôt na Antarktíde až po nehostinnosť rovníkovej džungle. Nepovedal si už niekedy, že má toho dosť? "Z Novej Guiney som od prírodných ľudí odchádzal naozaj zdecimovaný. Nedovolili nám bývať s nimi v korunách stromov, lebo sa báli zlých duchov. Celé dni sme sa brodili v močarinách pod stromami, unavení, smädní, ja s roztrhnutým meniskom, a vtedy som si povedal, že už nebudem viac cestovať. A o mesiac som tam bol znova."
Na expedícii v Antarktíde zase skoro zamrzli. "Bola hmla, silný vietor a asi mínus 30 stupňov, a my sme v ťažkom ľadopáde hľadali cestu na najvyšší vrch kontinentu. V takomto zlom počasí sme sa však museli otočiť a hľadať cestu späť k saniam, postaviť stan a schovať sa doň. Keď sme sa však otočili, stopy zmizli a na každom kroku sa človek mohol preboriť. Každý z nás si uvedomoval, že máme ešte asi päť hodín a zamrzneme. Našťastie sme však sane nakoniec našli a všetko dobre dopadlo."
Po takýchto príhodách pôsobí jeho priznanie, že za dobrodruha sa rozhodne nepovažuje a že cestovanie vôbec nemá rád, dosť paradoxne.
Najväčší úspech
Za svoj najväčší úspech považuje objavenie obrovských jaskýň v stolových horách vo Venezuele. "Dovtedy sa predpokladalo, že v kremenci sa horizontálne jaskyne nemôžu nachádzať. Nám to však nedalo a išli sme to preskúmať." Výsledkom bol nález, nad ktorým krútia hlavy aj geológovia. "Obrovskú jaskyňu sme nazvali Pekelná diera.“
Pavol Barabáš o tom natočil film Tepuy a v budúcom roku pripravuje jeho pokračovanie. Fanúšikovia cestovateľských filmov sa tiež v budúcom roku môžu tešiť na film o expedícii v Mongolsku.
| Verím, že dobré sa nám vráti Navštívili ste mnoho krajín a na cestách ste sa stretli s rôznymi národmi a etnikami. Ktoré vám bolo mentalitou najbližšie? V filme Bhután sme videli čistých ľudí, nepoškvrnených konzumnou spoločnosťou. Ako sa po návrate z takýchto krajín vyrovnávate s materiálnou spoločnosťou, ktorá sa vytvorila u nás? Zažili ste niekedy situáciu, keď ste si povedali, tak toto je môj koniec? Veríte v osud alebo v karmu? Takže veríte aj na reinkarnáciu. Ako by ste sa chceli narodiť v budúcom živote? Pavol Barabáš (49 rokov) |