Petrovce sú jednou z koncových dedín na slovensko-ukrajinskej hranici. Od Ukrajiny ju delí len oráčina a úzky pás hustého lesa. Z tejto kóty sa ťahá drsným horským terénom na jednu aj druhú stranu približne 98-kilometrová, ostro sledovaná hranica.
Nová železná opona oddeľuje Ukrajinu od ostatnej Európy a vo dne v noci ju strážia po zuby ozbrojení pohraniční policajti.
Asi dva kilometre od dediny, v lese, možno vraj naďabiť na ukrajinských vojačikov. Uzimení a ozbrojení kalašnikovmi strážia hranicu. Boli časy, keď aj bez vyzvania strieľali na každého prišelca. Našťastie, tie už pominuli.
Dobrí ľudia z Petroviec a ostatných prihraničných viesok im nosili na strážne stanovištia potraviny a niekedy aj slovenské pivo. Ukrajinským vojakom vraj chutilo. Dobrí ľudia už pivo nenosia. Niežeby ukrajinskí vojaci ohrdli slovanskú pohostinnosť, ale ich komandír v poslednom čase sprísnil na najstráženejšej hranici v Európe kontroly.
Sofistikovaná opona
Brodím sa snehom za miestnym prevádzačom, predieram sa pomedzi stromy. Za nami, asi kilometer vzdušnou čiarou, čupia Petrovce. Z komínov idylicky stúpa dym. Z hĺbky lesa pred nami k nám dolieha zavýjanie hladných vlkov. Široko-ďaleko nevidno živáčika. Môj sprievodca za fľašku vodky, ktorú som deň predtým prepašoval z Ukrajiny, kráča odhodlane - vidieť, že v domácich pomeroch sa vyzná.
"Ničoho sa nemusíte báť," ubezpečuje ma. Podľa neho je práve toto najbezpečnejší úsek na prekročenie hranice, pretože priestor nie je monitorovaný kamerami.
"Teraz však nie ideálny čas, v snehu totiž zostávajú stopy," hovorí vzápätí. Netúžim prekročiť ilegálne hranicu ani stretnúť v lese ukrajinského alebo slovenského ozbrojenca. Iba vidieť plot. Ostnatý, pod elektrickým napätím, na aký sme boli zvyknutý voľakedy, keď naši pohraničníci strážili železnú oponu pred Západom. Čím vyššie stúpame, tým viac ma hnevá, že som si nezobral fotoaparát. Môj sprievodca sa idúcky usmieva.
"Teraz je väčšina prevádzačov bez roboty," hovorí. V zime sa totiž mnohí slovenskí prevádzači sťahujú do bezpečia. Tým, ktorým horí pod nohami zem, odchádzajú načas do Českej republiky. Chlapík, ktorý ma vedie na štátnu hranicu, však tvrdí, že on nie je prevádzač. Iba občas poskytne uzimeným "čiernym", čo v miestnej hantírke znamená nelegálny imigrant, prístrešie a kúsok chleba. Aj keď mu za tento ľudomilný čin hrozí až dvojročný trest natvrdo. Niektorí "dobrodinci" z pohraničia okamžite s podaným chlebom zavolajú aj pohraničníkov. Môj parťák vraj nikdy nič podobné neurobil.
Po hodinke sa blížime k štátnej hranici. Po ukrajinských vojakoch ani stopy. Dokonca aj ostnatý plot chýba. Až neskoršie som sa dozvedel, že ostnatý plot by príliš zaváňal komunistickou železnou oponou. Schengenskí páni vymysleli inú oponu. Sofistikovanú, ľudskejšiu.
Tibor Čiriban z východnej hranice tvrdí, že na ukrajinských vojakov si tamojší obyvatelia zvykli. Oveľa ťažšie si však privykajú na novú železnú oponu za humnami. Snímka: Jožo T. Schön
Podpredseda Európskej komisie Franco Frattini a minister vnútra Robert Kaliňák v stredisku hraničnej polície v Sobranciach. Snímka SITA/Marián Angelovič
Prepych na chudobnej hranici
Medzi Petrovcami a Koromľou stretnem prvých strážcov železnej opony. Sú oblečení v čiernych termooblekoch a hliadkujú v terénnych Mercedesoch päť kilometrov od hranice. V novej "termouniforme" im musí byť poriadne horúco. Jedna stojí približne 50-tisíc korún, cena džípu Mercedes G sa pohybuje okolo 2,5 milióna korún. Podobné terénne autá možno stretnúť v prísne stráženej zóne takmer na každom kilometri, hoci ešte donedávna tunajší pohraničníci pritom mohli o podobnom prepychu iba snívať. Nové Mercedesy sa kúpili pre policajtov z prostriedkov EÚ. Rovnako snežné skútre, terénne štvorkolky, nákladné autá s infračervenými kamerami, detektory pohybu a kamerový systém, ktorý monitoruje hraničné úseky na južnej strane.
Mladý policajt vystúpi z Mercedesu a priloží si ruku k čiernej šiltovke. Tunajší ochrancovia hranice dôsledne dodržujú etický kódex policajta. Policajt mi skontroluje doklady, preletí pohľadom interiér auta a prikáže otvoriť kufor. Pritom sa nenápadne pýta na účel cesty v ostro sledovanej zóne. Nemám dôvod ho tajiť. Hovorím, že sa iba tak motám po východnej hranici a hľadám najohrozenejšie úseky. Druhý policajt sa usmieva. "Sú tu aj oveľa rizikovejšie ako tento," hovorí.
Dedinčania sa búria
Po niekoľkých hodinách pobytu na východnej hranici si na všadeprítomných policajtov v termooblekoch a terénnych džípoch zvyknete. Brúsim sever východnej hranice po zasnežených cestách. Severná časť hranice je "kráľovstvom" prevádzačov. Južnejšia, rovinatejšie časť, je zase rajom pre pašerákov cigariet a pohonných látok.
Po niekoľkých hodinách, keď ma skontroluje už v poradí asi desiata motohliadka, začínam veriť, že "čierni" v tejto lokalite nemajú šancu. Prejsť zelenú hranicu je totiž jedna vec, druhá je pohybovať sa niekoľko kilometrov po ľudoprázdnych pohraničných dedinkách. Ich obyvatelia slávia pravoslávne Vianoce, o utečencoch a pomeroch na hraniciach sa im príliš rozprávať nechce.
"To máte tak, ak nahlas vyslovíte nesúhlas so železnou oponou, polícia vás okamžite zaradí medzi prevádzačov a pašerákov. Nečudujte sa, že ľudia radšej mlčia," hovorí ženička z podhorskej dedinky Priekopa. "Ale nepáči sa nám to," dodá s rozhorčením. Samozrejme, anonymne.
Natália Hattalová z tlačového oddelenia Ministerstva vnútra SR priznáva, že obyvatelia a návštevníci pohraničia vnímajú prítomnosť policajných hliadok citlivo.
"Zhruba päť kilometrov od hranice je režim naozaj prísny. Kontroly vozidiel, posádok, batožinových priestorov... Sú to však nevyhnutné úkony na ochranu hranice," vysvetľuje Hattalová.
V Hrabovej Roztoke, podhorskej dedinke, z ktorej cesta vedia už len na Ukrajinu, starosta Emil Jaško po dlhom otáľaní hovorí: "Za bývalého režimu som musel strážiť hranice so Západom. Keď sa zmenili pomery, išli nás za to umučiť. A teraz nám postavili novú železnú oponu za humnami. Načo to je? Však na jednej aj na druhej strane sme ľudia jednej národnosti, sme rodinne spriaznení a takto nás rozdelili. A to nám ešte nedávno sľubovali priechody pre malý pohraničný styk."
V niektorých dedinách pri hraniciach už starostovia pripravujú petíciu. Železná opona sa im nepáči.
Hraničný priechod v rozdelených Slemencoch. Pôvodne mal slúžiť na malý pohraničný styk pre dedinčanov. Teraz sú na ňom „domáci“ diskriminovaní – železná opona zostala. Snímka: Jožo T. Schön
Vosková figurína ochrancu hranice na hraničnom priechode v Bergu pripomína zašlé časy. Nie na všetkých hraničných priechodoch na Slovensku však patrí minulosti. Snímka: archív
Štefan Béreš a Jozsef Ilar. Muži, ktorí stáli pri zrode priechodu pre malý pohraničný styk. Snímka: Jožo T. Schön
Nevítaní, nežiaduci
Emil Neblesník z Hraničného oddelenia v Petrovciach má povesť nepodplatiteľného pohraničníka na východnej hranici. Rozprávať sa o ťažkej službe s novinármi sa mu príliš nechce.
"Celú noc som bol v službe," hovorí na ospravedlnenie. A s úctou ma odporúča na šéfa východnej hranice Miroslava Uchnára.
Šéf Riaditeľstva hraničnej polície v Sobranciach Uchnár rád vodí novinárov do centra v Sobranciach, z ktorého policajti monitorujú asi 35-kilometrový úsek hranice prostredníctvom dvoch stovák pevných kamier. Sú rozmiestnené južne od najfrekventovanejšieho priechodu vo Vyšnom Nemeckom. Šéf východnej hranice má novinárov vcelku rád a s obľubou im tvrdí, že 90 percent "čiernych" nemá šancu. Skôr alebo neskôr ich zadržia. Údajne do 24 hodín. So mnou mu však nie je príliš do reči.
"Za prvé, nie ste objednaný, za druhé, píšete o východnej hranici negatívne," hovorí s cigaretkou v ruke. Riaditeľa som prekvapil v nedeľu, chápem, že má právo na súkromie a odpočinok. Menej už rozumiem tomu, že mi odmieta poskytnúť informácie. Konečne by som mohol napísať pozitívnu reportáž z ostro stráženej hranice. Pre istotu však pána hranice prosím o informácie znova. Je neoblomný.
"Nie, nebudem s vami hovoriť, " opakuje Uchnár. Inými slovami, podobní novinári nie sú v ostro sledovanej zóne žiaduci ani vítaní.
"Neprojdou..."
Termokamera pri hlavnom vstupe do budovy Hraničného oddelenia v Ubli vrčí ako motorová kosačka. Na rovine má dosah necelé dva kilometre - do tej vzdialenosti by mala zaregistrovať každý pohyb. Mám však dojem, že každý migrant ju musí sluchom zaregistrovať skôr ako oko kamery stačí nasnímať jeho pohyb. Policajný dôstojník pyšne hľadí na termokameru a zariadenie nekomentuje. Deň predtým však neďaleko Stakčína zadržali policajti skupinku migrantov. Nie síce vďaka termokamere, ale miestnym ľuďom. Napokon, ako viackrát predtým. Išlo o štyroch Gruzíncov, domáci ich objavili priamo na hlavnej ceste. Boli hladní, smädní, ukrajinskí prevádzači ich pravdepodobne opustili v horách, keď za každého zinkasovali po 250 amerických dolárov. Gruzínci ani nevedeli, kde sa nachádzajú.
Aký osud ich stihne, to zatiaľ nikto netuší. Pravdepodobne budú zaradení do azylového režimu. To znamená, že sa ocitnú v utečeneckom tábore. V Humennom alebo v Sečovciach. Za jedenásť mesiacov uplynulého roka takto skončilo takmer 2 600 migrantov z vyše 3 400.
Okolo piatej popoludní sa pohraničie halí do súmraku a hmly, ulice sa vyľudňujú. Padá mrznúci dážď, obyvatelia dediniek zasadajú k štedrovečernému stolu, aby oslávili pravoslávne Vianoce. V rovnakom čase nastupuje do nočnej služby asi päťdesiat pohraničníkoch. Z úbočí počuť rev štvorkoliek a snežných skútrov, po horských cestičkách sa tmolia pešie hliadky so psami a ulice križujú policajné džípy. Dokonalá "idylka" na východnej hranici...