V rámci diskusie o reforme školstva v našej rubrike Vzdelávanie pokračujeme pohľadom do histórie, ktorý je v mnohom inšpirujúci aj dnes. Hospodársky a spoločenský vývoj sú so vzdelávaním a školstvom v dejinách v akomsi súrodeneckom vzťahu. Sú si blízke a navzájom sa potrebujú. Raz ekonomický vývoj podporuje vzdelanosť, inokedy školstvo podporuje hospodárstvo.
Učiteľmi boli starí vojaci
Ekonomika bola v pozadí aj pri prvej veľkej reforme školstva, na ktorej sa podieľala Mária Terézia. Tá si veľmi rýchlo uvedomila, že ak má jej monarchia prosperovať pod vedením ženy, treba to dokázať aj ekonomicky. Treba mať poriadok nielen v riadení štátu, ale aj vo výbere daní. A ak treba vyberať dane, a ľudia im majú rozumieť, treba na to aj vzdelanie. Dovtedy totiž vzdelanie bolo len výsadou bohatých a cirkvi. Mária Terézia sa rozhodla s tým skoncovať. Bola si vedomá toho, že rozvíjajúca sa manufaktúrna výroba si bude vyžadovať viac vzdelaných ľudí. Situácia v ľudovom školstve bola v tomto období skutočne zlá. Vyučovanie v školách prebiehalo tak, že v jednej miestnosti boli sústredení žiaci rôzneho veku rozdelení do skupín. Učiteľmi bývali starí vojaci, remeselníci, gazdovia...
Jeden štát, jeden jazyk
V prvej etape reforiem sa panovníčka sústredila na stabilizáciu situácie v monarchii. Dôležitá bola najmä daňová reforma, ktorá okrem iného obsahovala stanovenie pevnej sadzby dane (42 percent výťažku z hospodárenia).
Druhá etapa reforiem bola nasmerovaná najmä do školstva, súdnictva a na cirkevné otázky. Pod heslom jeden štát - jeden jazyk sa začala v monarchii presadzovať nemčina, a to tak v školách, ako aj v úradoch. Nebol v tom žiaden národnostný tlak, ale skôr objektívny produkt centralizácie.
Povinná školská dochádzka
V reforme školstva Mária Terézia sústredila sily odborníkov na prípravu zásadnej zmeny, ktorej cieľom bolo dosiahnutie vzdelania pre všetkých. Bol prijatý mimoriadne vážny a zásadný krok, prevratný čin tej doby - zavedenie povinnej školskej dochádzky. Vo Všeobecnom školskom poriadku, prijatom 6. decembra 1774, sa táto povinnosť uvádza, a preto tento dátum možno považovať za deň, keď sa u nás zaviedla povinná školská dochádzka. Bol nastolený systém povinnej základnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov, a to s finančnou a hmotnou starostlivosťou štátu a pod jeho dozorom.
Druhy škôl
Na prípravu veľkej školskej reformy si pozvala Mária Terézia na pomoc významného reformátora pruského školstva, pedagóga zo Sliezska Johana Ignáca Felbigera. Ten sa preslávil najmä svojou tzv. písmenkovou a tabuľkovou metódou výučby.
Felbigerova reforma, ktorá bola základom historickej reformy sústavy národného školstva aj v Uhorsku, zavádzala tri nové typy škôl:
1. Triviálne školy poskytovali elementárne vzdelanie. Deti tu mali získať základy písania, čítania a štyroch počtových úkonov vrátane riešenia trojčlenky. Tie boli zriaďované všade, kde bolo 80 až 100 detí.
2. Hlavné školy poskytovali vyšší stupeň základného vzdelania. Boli zriaďované v krajských mestách.
3. Normálne školy ponúkali štvorročný cyklus vzdelávania s rozšírenou osnovou a boli zriaďované iba v hlavných mestách.
Reforma sa dotkla aj vyšších škôl, teda gymnázií. Študent mohol odteraz prejsť na gymnázium až po absolvovaní najmenej troch ročníkov hlavnej alebo normálnej školy. Uskutočnenie reformy zasiahlo všetky druhy škôl a dĺžka jej zavedenia do praxe sa rátala na desaťročia. Pokračovala aj počas vlády syna Márie Terézie Jozefa II.
Prázdniny
V roku 1784 sa uskutočnila reforma, ktorá sa dotkla hlavných prázdnin. Bolo rozhodnuté o presunutí hlavných prázdnin zo septembra a októbra na letné mesiace júl a august.
Základom tereziánskej reformy bolo vybudovanie siete škôl vo všetkých farských obciach. V menších mestách a vo všetkých obciach, kde bola fara, mali byť zriadené jedno- alebo dvojtriedne triviálne školy. Triviálne - podľa troch základných učebných predmetov, teda tzv. trívia: čítanie, písanie a počty. Tie mali byť doplnené ešte o náboženstvo a na vidieku aj o základy hospodárenia. V mestách to boli zručnosti pre priemysel a remeslá.
Vo väčších mestách mali vzniknúť trojtriedne hlavné školy, v ktorých už malo pôsobiť viac učiteľov, ktorí mali rozširovať vedomosti z triviálnych škôl.
Dôležité bolo, že reforma sa spojila aj s viacerými podpornými krokmi smerujúcimi k vyššej kvalite práce školy. Jednou z oblastí, kam smerovali zmeny, bolo zvýšenie kvality učiteľstva. Vznikal systém prípravy učiteľov. Pre učiteľov triviálnych škôl sa organizovala trojmesačná príprava, učitelia hlavných škôl sa na pôsobenie v školách pripravovali pol roka. Absolventi týchto prípraviek potom mohli pôsobiť v školách vo funkcii pomocníkov učiteľov najmenej rok a ak mali už viac ako 20 rokov, mohli sa prihlásiť na učiteľskú skúšku. Po jej úspešnom zložení dostávali dekrét s vyhlásením, že môžu byť ustanovení za učiteľov. Aj keď nešlo o optimálne riešenie, vo svojej dobe to bol obrovský posun vpred, pomocou ktorého sa odstraňovala nekvalifikovanosť učiteľov na školách.
Učebnice
V tomto období sa začali aj prvé vážne kroky smerujúce k vydávaniu učebníc a možnosti ich získania školami a žiakmi.
Veľká pozornosť sa venovala otázkam výchovy žiakov, ich správaniu, morálke. Zdôrazňovala sa výchova k plneniu povinností voči sebe a aj iným. Žiaci si mali napríklad držať v poriadku veci nielen v škole, ale aj doma, mali dbať o svoje oblečenie, čistotu, telesný vzhľad, odporúčalo sa im, aby mali denný poriadok rozpracovaný na každú hodinu. Mali si písať denník a zaznamenávať tam úlohy a povinnosti.
Od učiteľov sa žiadalo, aby vychovávali svojich žiakov k láske a úprimnému priateľstvu, k uhladenému spoločenskému správaniu, úcte a poslušnosti voči rodičom, učiteľom i spoločnosti. Učitelia mali dbať o to, aby boli žiaci disciplinovaní, plnili dané slovo, prejavovali vzájomnú ochotu a úslužnosť. Žiaci mali zakázané nosiť zbraň, vyvolávať škriepky, hádky, vychádzať v noci z domu, potulovať sa, navštevovať krčmy.
Všeobecný školský poriadok vyzýval rodičov, aby posielali svoje deti vo veku 6 až 12 rokov do školy. V metódach výučby sa počítalo, samozrejme, s hromadnou výučbou. V tom čase to však bola obrovská pedagogická novinka, lebo dovtedy v praxi prevažovala individuálna výučba. Bolo nevyhnutné, aby boli učitelia na túto novú metódu pripravení. Autor školskej reformy Ignác Felbiger vydal Knihu metód pre učiteľov, ktorá bola základným študijným materiálom. Kniha viedla učiteľov nielen k novej metóde vyučovania v triedach, ale napríklad zdôrazňovala i metodický postup od ľahšieho k zložitejšiemu, od známeho k neznámemu. Veľký význam sa pripisoval spoločnému čítaniu žiakov z učebnice. Novinkou bolo podnecovanie učiteľov na prednášky, teda výklad učiva a následný rozhovor so žiakmi o prednesenom učive. Felbiger opísal všetky pedagogické zásady veľmi podrobne a konkrétne, aby im porozumeli všetci, ktorí boli adeptmi na dobrých učiteľov. Onedlho sa stala Kniha metód trhákom a bol po nej veľký dopyt, takže autor musel vydať v roku 1789 novú knihu Jadro knihy metód, ktorá bola stručnejšia a využívala sa tiež na štúdium učiteľov.
Vyučovanie len v zime
V prípravných prácach pred reformou sa vykonali súpisy škôl. Aj keď sa robil súpis štyrikrát, vždy boli výsledkom rozdielne čísla. Podľa súpisu z roku 1770 bolo na území Slovenska 892 ľudových škôl. V súpise o dva roky neskôr sa konštatovalo, že v 1 416 obciach na Slovensku bolo len 964 učiteľov. V niektorých dedinských školách nemali učiteľov, inde zasa učiteľ nemal žiakov. Školské budovy boli nevyhovujúce, neboli to stánky vzdelanosti, ako ich vnímame dnes. V jednej miestnosti bola učebňa i učiteľov byt. Vo väčšine dedinských škôl sa vyučovalo iba v zimných mesiacoch. Učebný plán nebol stály. V niektorých školách sa žiaci okrem náboženstva učili len čítať, niekde aj písať. Počty sa vyučovali iba zriedka.
Ratio educationis
V roku 1777 vychádza Ratio educationis, ktoré kodifikuje prvý jednotný výchovný a vzdelávací systém v dejinách Uhorska. V tomto roku uplynulo 230 rokov od jeho vydania. Toto dielo má mimoriadny význam aj pre rozvoj slovenského školstva. Na jeho tvorbe sa podieľali aj slovenskí pedagógovia, čo je dôkazom, že Slovensko už od najstarších čias prispievalo k rozvoju európskeho pedagogického myslenia.
V roku 1806 vyšlo druhé Ratio educationis, ktoré nadväzovalo na prvé, ale už bolo poznačené zmenami, ktoré vyplynuli z overenia prvého Ratia. Ide o kľúčové diela pre systematické skvalitnenie vzdelávania a výchovy, ktoré majú inšpiratívny charakter dodnes. Potvrdzujú vysokú kvalitu organizácie a riadenia. Z jazykového hľadiska bolo mimoriadne dôležité, že vyučovanie v národných školách sa dialo v materinskom jazyku. Ratio z roku 1777 priamo žiadalo všetkých vyvinúť úsilie, aby každý národ v monarchii mal vlastné školy so svojím vyučovacím jazykom a učiteľmi dobre ovládajúcimi materinský jazyk, ale aj iné jazyky používané v Uhorsku .