"Hello, where are you going?" pýtam sa talianskeho páru na slovensko-rakúskych hraniciach. "Italiano!" odpovedá vodič Alfa Romea. "O. K.!" a už sedím v aute spolu s mojím priateľom. Tri štáty pred nami, zopár eur a frankov vo vrecku a stan s jedným "spacákom" v batohu. Týmto prvým autostopom sa začala naša bláznivá cesta do švajčiarskych Álp.

Na pozvanie mojej kamarátky sme sa s priateľom rozhodli absolvovať šialenú cestu do srdca Švajčiarska -- Amstegu. Za dopravný prostriedok sme si vybrali autostop, nech je už samotná cesta do Álp zaujímavá.
Tak sme sa ocitli na slovensko-rakúskych hraniciach. Náš stopovací štart trval 20 minút, kým nám zastavil taliansky pár. Už prvými pokusmi o rozhovor sa odhalili. Vedia len niekoľko základných slov po anglicky. "O to väčšia sranda," povieme si obaja. A skutočne!
No problémo, normalno, si a grasias, ktoré poznám zo španielskych telenoviel, k týmto slovám pridám i kúsok angličtiny a komunikácia je v plnom prúde. Základ je komunikatívnosť. Každý stopár zapôsobí svojou snahou o rozhovor! My sme si tým Talianov získali. Pri Grazi nám zastavia a vystupujú z auta, aby nám podali ruku a vybozkávali nás.
Na prvý stop je to skvelé, konštatujeme obaja, kým sa presúvame na krajnicu pri výjazde. Zastaví nám Rakúšan. Priletím k nemu a cez okienko mi hovorí: "Tu je to pre vás nebezpečné. Nejdem ďaleko, no hodím vás aspoň na lepšie miesto." Rakúšania sú veľmi opatrní ľudia. Táto situácia sa zopakovala počas našej cesty ešte raz.
Na Slovensku sa mi to ešte nikdy nestalo. Na naše počudovanie sa nám v Rakúsku stopovalo veľmi dobre. Najdlhšie sme stopovali pol hodinu. Aj preto sme prvý deň prešli 600 kilometrov.
Pri alpskom jazere
Za náš denný limit sme si určili dedinku Lienz v rakúskych Alpách. Teraz stojíme pri parkovisku v malom mestečku, okolo nás neustále prechádzajú talianske, rakúske alebo aj nemecké autá. Úsmev od ucha k uchu, aby sme zapôsobili na šoférov. Niektorí nám zamávajú, my zdvorilo odmávame, iní urobia povzbudivé gesto a poukážu na "napráskané" auto deťmi, batohmi a domácimi miláčikmi. Nájdu sa aj "ignoranti" alebo zhrození šoféri, ktorí smerom k nám pohŕdavo kývajú hlavami -- nie, nie.
Sú to prevažne staré manželské páry nemeckého pôvodu. Zachovalé, no nesmierne zatrpknuté. Po pätnástich minútach už sedíme v aute s istou Rakúšankou a jej synom. Pýtame sa jej na kemp, kde by sme mohli zložiť hlavy. "Žiaden problém," hovorí. Odvezie nás priamo do miesta v alpských horách pri krásnom jazere. Táto milá pani urobila kvôli nám 25 kilometrov navyše. Nie je to žiadna rarita, lebo stopárom idú v ústrety mnohí šoféri. Jedni vás zavezú o dedinu ďalej, lebo vedia, že v tej ich nám nikto nezastaví. Iní sa kvôli vám aj otočia opačným smerom, alebo vás zavezú k autobusovej zastávke, aby ste nezmokli.
My sme teraz rozložili stan a ideme sa okúpať do priezračného jazera tu v horách. Po celom dni na rozpálenom betóne vám neprekáža ani studená voda, v ktorej sa mihajú ryby. Im sa taká studená asi nezdá. Teraz sa ešte navečeriame na lavičke pri jazierku. Krásna panoráma, karička, paradajka, chlieb a minerálka. Žiaden luxus, no tá romantika...
Zakliata dedina
Nasledujúci deň sme vstávali za chladného rána. Predpoveď počasia nebola priaznivá už na deň nášho odchodu zo Slovenska. S malou dušičkou sme balili stan a veci, vo viere, že sa dnes nevyplní. Kempový autobus nás zviezol do dediny. Sme na kruhovej križovatke, stopujeme pod menším napätím hroziacej búrky. Už popŕcha. O dvadsať minút nám zastaví mladý taliansky Tirolčan, ktorý nás vezie za hranice do Talianska. Vyhodil nás v malej dedinke, ktorej meno ani neviem. Isté je však to, že nám nikto nechcel zastaviť.
Sme tu, tuším, takmer hodinu. Zúfalí sa rozhodneme otočiť opačným smerom a skúsiť to v dedine za nami. Len čo sme prešli na druhú stranu, zastavia nám talianski manželia. Ani tí nevedia po anglicky. Horko-ťažko sme im vysvetlili našu situáciu -- našťastie pochopili. Na najbližšej odbočke otočili auto a už nás vezú správnym smerom za zakliatu dedinu ku križovatke. Tu sme mali viac šťastia. Zastavila nám mladučká Tirolčanka, ktorá bola nadšená, že vezie cudzincov, stopárov. Aj ona kedysi stopovala, priznáva sa. Teraz má vlastné auto (také malé hipisácke). Hovorí, že stopára na cestách už nevidela najmenej päť rokov. "Teraz má každý vlastné auto hneď po osemnástke. Mnohí majú predsudky. Považujú takýto spôsob prepravy za nebezpečný."
Vysvetľujem už po štvrtýkrát, že také nebezpečné, ako si to mnohí predstavujú, to z našich skúseností vôbec nie je. Buď vám zastaví človek, ktorí je už dlho na cestách a chce sa porozprávať, alebo niekto, kto už niekedy stopoval. Báť sa nemusíte ani zlých šoférov. Tí nezastavujú. Majú strach o seba, nieto ešte o cudzích ľudí vo svojom aute.
Práve naopak, zastavujú tí najobratnejší. A keď sa na to pozrieme z druhého (šoférskeho) pohľadu, my dvaja určite nevyzeráme ako práve vypustení väzni. S tými ruksačiskami a karimatkou v rukách sme nebezpeční akurát tak pre malé autá.
Medveď v izbe
Stopovanie je vzrušujúce, a to z každej stránky. V tento deň sme zažili búrku, zakliatu dedinu a spoznali sme vtipných ľudí. Teraz je však večer a nastáva kríza. Je už sedem hodín a strašná zima. Sme za švajčiarskou colnicou, v nadmorskej výške dvetisíc metrov nad morom a začíname byť tak trochu nervózni.
Kde dnes prespíme? Neďaleko je národný park. Pekný, ale teplota tu v noci klesne takmer na nulu. My máme jeden spacák. Druhý sa jednoducho nezmestil. Teraz by som ho niesla aj v rukách. Skoro žiadne autá nejdú. Nastáva kríza.
V takýchto situáciách je dobre povzbudzovať sa navzájom a hlavne neprepadnúť panike. Chvalabohu niekto zastavil. Berie nás mladý Švajčiar. Ide do Davosu, čo sme si opäť určili za náš dnešný cieľ. Mladý umelec pracuje v Portugalsku, kde robí sochy z kameňa. V aute nám hrá reggae. Opäť človek tak trochu "hippie".
Ideme krížom cez Alpy, cez St. Moritz. Je tu nádherne. Len ten náš "hipisák" sa prudkými serpentínami valí osemdesiatkou a v zákrutách pre istotu ani nebrzdí! Mením farby ako semafor. Keď sme vystúpili v Davose, môj priateľ skonštatoval: "Nikdy by som si nemyslel, že mi bude chýbať rovina."
Mal pravdu. Táto jazda kolotočom nám dala zabrať. Teraz hľadáme "jugenherberge", teda ubytovňu, ktorá je niekde na kopci v lese. Tak šliapeme v tejto neskutočnej zime. Normálne sa nám parí z úst. V jugenherberge sme našli voľné miesta len v mužskej izbe. No čo už, aspoň sa vyspíme v teple. To som ešte nevedela, že v izbe bude s nami "medveď". Teda chlap, ktorý nesmierne chrápal. Ten ohavný zvuk, ktorý vydával, musel prejsť cez každú dutinu jeho tela. Všetci piati (okrem neho) sme boli hore. Chlapík, ktorý spal na poschodovej posteli nad ním, to vzdal. Vzal si matrac a šiel sa vyspať na chodbu. Viete si predstaviť ten zvuk?! Trikrát sme ho budili. Ráno sa preto tváril neskutočne urazený. Nič to.
Amsteg -- konečná
Posledný deň nášho stopovania sme mali šťastie aj za predchádzajúci. Šlo nám to jedna radosť. Teraz sa vezieme s talianskou rodinkou a ich psom vo Volkswagene -- Transpoteri. Je to opäť veľmi vtipné. Vedia len po taliansky a francúzsky. Čo však nepovedia slová, prezradia ruky, nohy, oči i úsmev. Dobre sa bavíme. Stíchli sme až pri prechode Álp. Je to nádherné, až na tie serpentíny. "Hegá" nás, naše ruksaky a psa z jednej strany na druhú.
V malej dedinke vo švajčiarskych Alpách nás už čakali priatelia. Tu sme strávili nádherný čas na samote v drevenej chate. Alpy sú nádherné. Stopovanie vzrušujúce.
Ak sa pýtate, či sa oplatilo tri dni len cestovať, tak vám poviem, že to bolo o inom. O spoznávaní rôznych zaujímavých ľudí. O dobrodružstve, spontánnosti, zážitkoch, a o Alpách. O skúške vášho vzťahu. Až v takýchto extrémnych podmienkach a nevyspytateľných situáciách spoznáte, koho máte pri sebe. My sme obstáli. Samozrejme, je to aj o odvahe, lebo určité nebezpečenstvo stopovanie predsa len má. No, kto sa bojí, nech nechodí do lesa.