StoryEditor

Rady a návody na prežitie sú iba nultý krok

02.04.2009, 00:00

Hovorí, že práca nie je doživotná "trafika“. Rovnako je podľa nej krízové obdobie šancou začať robiť veci inak. A najdôležitejšie je dôverovať nielen sebe, ale komunite, v ktorej žijeme.

V nejednej spoločnosti či firme dochádza u ľudí k zmene správania. Mnohí v snahe o prežitie začínajú intrigovať, sú agresívni, srší z nich strach, páchajú na kolegoch a okolí jeden podraz za druhým. Môže sa vôbec jednotlivec, ktorý sa stáva obeťou týchto negatívnych javov, nejako brániť?
V rýchlosti žitia a snaženia sa akoby sme pozabudli na podstatu toho, prečo žijeme. Akoby sme zabudli žiť a na právo byť šťastnými. A všetko sa točilo len a len okolo práce, zvyšovania výkonu a zisku, či zhromažďovania vecí, ktoré nás majú urobiť šťastnými. A ak je náš život postavený len na jednom pilieri, a tým je napríklad práca, potom je prirodzené (nevravím, či je to správne alebo nesprávne), že sa začneme správať agresívne, najmä preto, že máme strach.
Nemyslím si, že systémy a pravidlá v našej krajine sú nastavené tak, že by ľudia nemali z čoho žiť. Len sa nám ťažko pripúšťa, že práca nie je doživotná trafika. Skrátka, že sú a budú obdobia, keď práce nebude dosť pre všetkých. Musíme sa učiť žiť zmysluplný život a snažiť sa byť šťastnými. Práve taký, ktorý vychádza aj z iných hodnôt, než je len práca. Mali by sme si dôverovať a dôverovať celej komunite, že v tom nebudeme osamelí. Práca nie je doživotná trafika. Kríza môže byť i šanca začať robiť veci inak. Rovnako môže byť obdobím návratu dôvery v seba i komunitu, v ktorej pracujeme a žijeme. Tiež k princípom a tradičným hodnotám.

Ako má konfliktné správanie medzi spolupracovníkmi riešiť vedenie firiem? Ide predsa o všeobecnú dusnú atmosféru, ktorá určite ovplyvňuje pracovné výkony a narúša osobnú psychickú i fyzickú rovnováhu.
V náročnom období by mali manažéri selektovať každodenné katastrofické informácie z médií a okolia, mali by dôverovať svojim víziám a plánom a o tejto dôvere hovoriť so svojimi spolupracovníkmi. Viac než v čase rastu by mali jednoznačne pomenovávať správanie, ktoré nie je očakávané a požadované v náročnom období, poukazovať naň a odmietať ho. Keď sa nedarí, je vhodné vyžadovať väčšiu disciplínu a viac než inokedy trvať na tradičných firemných rituáloch. Životu vo firme (ale i na osobnej úrovni) treba dať pevnejšiu štruktúru. Len tak sa dá udržať atmosféra pohody a komfortu pre prácu, ktorá následne vytvorí pocit stability života.

Nepoužívajú podľa vás mnohí podnikatelia a majitelia firiem súčasnú nepriaznivú situáciu ako alibi vlastných prešľapov nielen voči tým, ktorí pre nich pracujú?
Pod perinu nepriaznivej situácie sa dá ukryť všeličo. Niekde som čítala, že v zásade existujú tri typy ľudí: neúspešní, dočasne úspešní a tí, ktorí dosiahnu úspech a dokážu si ho udržať. To, čo ich navzájom odlišuje, je charakter. Úmysel sa dotýka práve charakteru. Kant hovorí, že pred zákonom je človek vinný, ak porušuje práva druhých. Z hľadiska morálky je vinný, i keď o takom niečom iba uvažuje.

Predpokladám, že v súčasnosti na vašich prednáškach a školeniach, či počas lektorovania, dostávate desiatky otázok o tom, ako úspešne a takmer bez ujmy čeliť nepriaznivému obdobiu, ktoré sa medzi nás vkráda. S akými prosbami o radu sa na vás obracajú manažérske špičky? A nielen ony.
Spektrum ľudí, pre ktoré prednášam je široké. Od vzdelávania dobrovoľníkov svojpomocných skupín zdravotne ťažko postihnutých či nezamestnaných z lazov a zo samôt, predavačky a obchodníkov až po manažérov na stredných i vysokých pracovných pozíciách. Už v minulom roku sa výraznejšie začali objavovať témy: ako si veriť, ako zvyšovať sebadôveru, kde nájsť podporu pre svoje rozhodnutia, plány, snahy, a to na rôznych pracovných úrovniach. Prevládajú témy ako štandardizovať pracovné postupy a zvyšovať kultúru správania vo firmách, kultivovať vlastný prejav. Tieto témy vystriedali tie o motivácii, zvyšovaní ašpirácií a pracovného výkonu, témy sebapresadenia a asertivity.
Ľudia sú motivovaní, spravidla vedia čo chcú a majú robiť, majú svoje sny a túžby a poznajú svoje povinnosti , akoby väčšina už nepotrebovala len pomoc - skôr potrebuje podporu. Jednoducho potrebujú mať pocit a potvrdenie toho, že ich život má zmysel, že je zmysluplné to, čo robia.

Mnohí si neuvedomujú, že akosi prirodzene nastáva obdobie útlmu a pôstu. Dokážete ľudí priviesť k poznaniu, že je to v poriadku?
Pracujem väčšinou s motivovanými ľuďmi, ktorí sa chcú vzdelávať a napredovať. A týka sa to aj nezamestnaných, aj aktívnych špičkových manažérov. A práve oni akoby cítili, že takéto obdobie zákonito muselo prísť. Muselo prísť obdobie pôstu a spomalenia. Veď aj spomalenie je aktívna činnosť. Žili sme hektickú dobu, všetko letelo rýchlo, vyjadrovali sme sa v superlatívoch a tiež sme sa usilovali byť najlepší.

A stačilo byť najlepší?
Na vzdelávacích aktivitách, ktorých obsahom bol systém hodnotenia pracovného výkonu zamestnancov, sa často stávalo, že manažérom pri slovnom hodnotení výkonu zamestnancov chýbali vhodné slová. Staré výrazy, ako napríklad dobrý pracovník, priemerný (čo je v podstate dobrý), nevystihovali to, čo kedysi. A tak sa postupne zavádzal výraz "štandardný pracovný výkon“. Už nestačilo ani byť veľmi dobrým pracovníkom. Všetci by boli najradšej vynikajúci.

Nerástli náhodou aj nároky na čas?
Pri vyhodnocovaní dochádzky do zamestnania sa začala firemná kultúra v niektorých spoločnostiach uberať cestou, že nie je lojálne voči firme mať v práci nulový časový balans. Novým firemným zvykom sa stalo mať minimálne plus jednu či najlepšie aspoň tri hodiny nadčasu. Práve to sa akoby stávalo nepísanou požiadavkou, nehovoriac o tých, ktorí mali v týždni či mesiaci mínus päť či jednu minútu. Ľudia na mojich tréningoch akoby cítili, že nie všetko sa uberá správnou cestou a vytvára sa akýsi iný virtuálny paralelný svet. A realita je trochu iná. Zámerne spomínam len veci zdanlivo nie až také podstatné. No tieto zdanlivé maličkosti napomohli roztočiť svet nad realitu. Ak to účastníci tréningov takto vnímajú - vtedy veci pomenujeme, poupratujeme hodnoty a vrátime sa k princípom a k podstate.

Prečo majú podľa vás ľudia vo všeobecnosti problém prehodnotiť svoj hodnotový rebríček?
Nemožno tvrdiť všeobecne, že ľudia majú problém prehodnotiť svoje hodnoty. Je však realitou, že okolo nás, či už prostredníctvom médií, reklám - sme mimovoľne "masírovaní“ rôznymi výzvami, ktoré nás nabádajú na "skratky krížom cez trávnik“. Predostierané sú nám lacné a rýchle riešenia a spôsoby, ako niečo získať a niekam sa rýchlo dostať. Realita je však iná. Tie skratky nefungujú. Všetko má svoj čas, všetko treba poctivo krok za krokom tvoriť, dosahovať. Len občas a len niekomu sa to podarí iba tak, akoby náhodou.
Myslím si, že veľa ľudí už dávnejšie cíti, že sa treba vrátiť k hodnotám, ktoré si takpovediac nechali ukradnúť v honbe za niektorými vecami, o ktorých si mysleli, že im prinesú pocit naplnenia, šťastia či úspechu a pohody. Veľa ľudí tieto veci dosiahlo - no tieto rekvizity im spomínané pocity nepriniesli. A tak sa kruh uzatvára a nastupujú opäť hodnoty, akými sú pokoj v duši, čisté svedomie, práca pre druhých, solidarita, uvedomenie si, že máme šťastie, že žijeme v mieri, môžeme sa učiť a chodiť do školy, máme dobrých susedov a priateľov a môžeme veriť, že nás nikto nenechá len tak bez povšimnutia ležať na ulici. A to sú veľké veci.

Stretávame sa s týmto javom predovšetkým u ľudí, ktorí boli dlhé obdobie zvyknutí na vysoký životný štandard. Ako však reagujú práve tí, ktorí žijú v skromnejších pomeroch a aj z tej nižšej životnej úrovne musia ubrať?
Byť bohatým má svoje úskalia rovnako ako žiť skromnejšie. No od istej úrovne už niet čo stratiť a čoho sa vzdať. Vážim si ľudí zo skromných pomerov - obdivujem ich zmysel pre mieru. Väčšina z nich vystačí z mála a statočne a dôstojne žijú svoje životy, dbajúc na tradíciu a zvyklosti. Nie sú pohodlní ísť na návštevu k susedovi a nevymenili to za esemesku. Nezabúdajú na pohľadnice k sviatkom, ktoré musia kúpiť niekde v obchode a známku na pošte a "hodiť“ pohľadnicu do schránky niekde na rohu ulice. Nezapália sviečku zosnulému priateľovi či kolegovi počas práce z domu , ale sa smútočne oblečú, kúpia kvety a idú na pohreb. A z toho mála, čo majú, dokážu i šetriť pre deti či vnúčatá i dávať drobné v kostole. Oni nemajú dôvod meniť svoj hodnotový rebríček. Myslím si, že väčšina týchto ľudí bude žiť svoje životy ďalej v pokore a veľmi statočne a poctivo.

Vrcholní manažéri by mali byť tí, ktorí budú svojich spolupracovníkov v krízovom období podporovať, dodávať im sebavedomie, motivovať ich. No nie sú to práve oni ako prví, ktorí strácajú pôdu pod nohami?
Verím, že vrcholní manažéri nie sú tí, ktorí prví strácajú pôdu pod nohami. Musia úspešne zvládnuť to, čo je nevyhnutné a vedia, že nemá zmysel hovoriť, že robia, čo sa dá. Myslím si, že vrcholní manažéri vedia, že krízová situácia je aj šancou veci naprávať.

Počas vašej dlhoročnej praxe ste sa stretli s mnohými neutešenými príbehmi nezamestnaných. Dôverujú v takomto kritickom období a rozpoložení ľudia psychológom? Sú ochotní prijať akékoľvek rady? Dokážu uveriť, že im chcete pomôcť?
Ľudia majú svoje vlastné predstavy o tom, ako by chceli žiť. Dokonca aj v náročných životných situáciách. Mojou úlohou ako psychologičky či poradkyne je prerozprávať a podrobne prebrať tieto predstavy a možnosti. Dokonca poukázať na možné úskalia, riziká, limity a spoločne nájsť možné alternatívy, ktoré "zapadnú“ do predstáv a plánov toho-ktorého človeka. Zároveň akceptujú jeho vlastné schopnosti, skúsenosť a limity. Proces môže pokračovať školením či tréningom, ktorého cieľom je upevňovať požadované formy správania. Práve tie, ktoré podporujú ciele a životný plán človeka a pokúsiť sa eliminovať návyky, ktoré sú prekážkou v dosahovaní daných cieľov.
Pravda je, že ľudia chcú rady a návody, čo a ako majú robiť. Mnohým sa to tak zdá jednoduchšie. Moje rady a návody sú dobré len ako nultý krok. Ja ich vytiahnem na breh, dám im pocit bezpečia. Dôležité je, aby žili svoj vlastný príbeh. Aby som im bola nápomocná poskladať ten príbeh, tak, aby ho aj žili.

Kto je Ľubica Mižičková

Vyštudovala psychológiu na FF UK v Bratislave. Začínala ako poradkyňa v oblasti psychológie práce v Slovenskej filmovej tvorbe Koliba. Od roku 1989 učila psychológiu na Vysokej škole politickej. Založila prvý klub nezamestnaných na Slovensku, ktorý viedla 17 rokov. Externe vyučovala aplikovanú psychológiu na VŠMU v Bratislave. Neskôr pracovala ako hlavná metodička na vzdelávanie vo VÚB. Absolvovala študijné pobyty vo Francúzsku a Veľkej Británii. V súčasnosti má vlastnú konzultačno-poradenskú firmu elem. Vedie tréningy v oblasti mäkkých zručností, koučuje manažérov na rôznych stupňoch riadenia na Slovensku a v Čechách.
menuLevel = 1, menuRoute = prakticke-hn, menuAlias = prakticke-hn, menuRouteLevel0 = prakticke-hn, homepage = false
27. september 2022 15:58