Cesta do indiánskej dedinky v peruánskych Andách trvá z 300-tisícového Cusca osem hodín. Na hlinenej ceste sa víri prach, autobus je plný ľudí i zvierat. Vzduch rozochvieva tradičná ľudová hudba - wuayno.

Život vo vysokohorskej dedine Chuquibambilla plynie rovnako pokojne ako v ostatných andských dedinách. "Ľudia vstávajú ešte pred východom slnka, aby stihli obriadiť statok, malými krôčikmi sa ponáhľajú na trh predávať zeleninu, ovocie, alebo ich kroky smerujú na polia," začína svoje rozprávanie o ročnom pobyte v Peru dobrovoľníčka Renáta Furindová. Do tejto juhoamerickej republiky, ktorá leží na pobreží Tichého oceánu, prišla žiť svoju osobnú misiu. Pol roka sa pomáhala starať o deti v detskom domove v andskej dedinke Chuquibambilla, pol roka pracovala pre polikliniku poskytujúcu bezplatnú starostlivosť v Cuscu. Obidve inštitúcie spravuje talianska misia rehole augustiánov už tri desaťročia.

Jednoduchá radosť
Vo vysokohorskej dedine Chuquibambilla je okrem spomínaného domova škola, nemocnica a verejne inštitúcie starosta a prokurátor. Aj preto je centrom, do ktorého prichádzajú obyvatelia z okolitých dediniek a osád ležiacich aj 4-tisíc metrov nad morom. Bežným dopravným prostriedkom je kôň. "Ak sa dá dohromady viac ľudí, cestujú taxíkom," dodáva Renáta Furindová. Vidieť taxík, v ktorom sa okrem ľudí vezú zvieratá, kukurica, ovocie či zemiaky nie je podľa nej nič výnimočné. "Domáci obyvatelia musia každé nuevo sol obrátiť dvakrát - žijú z toho, čo dochovajú, vypestujú a predajú, keďže v horách nie je žiaden priemysel," vysvetľuje. Bežní ľudia bývajú v domčekoch z nepálenej tehly, do ktorých sa vstupuje cez nízke dvierka. Na dlážke z udupanej hliny behajú morské prasiatka, ktoré sú v tomto kraji obľúbenou pochúťkou. "Ak si vás chce niekto uctiť alebo zavďačiť sa, donesiem vám na ohni upečené morské prasiatko," približuje miestny kolorit. Delikatesa sa servíruje s končatinami i hlavou. K tradičným pochúťkam, ktoré dostanete doslova na každom kroku, patrí varená kukurica so syrom.

Tajomné Cusco
Kroky väčšiny turistov smerujú do bývalého hlavného mesta Inkov - Cusca, odkiaľ je to na "skok" k svetoznámym zrúcaninám Machu Picchu či k vzdialenejšiemu jazeru Titicaca ležiaceho na hraniciach s Bolíviou. Vďaka nádherným chrámom a koloniálnym budovám z čias španielskej nadvlády, ktoré boli postavené na základoch inkských palácov, bolo zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. K najznámejším patrí jezuitský chrám či katedrála s čiernym Kristom. "Turisti tu nájdu aj špičkové hotely a rušný nočný život," približuje atmosféru metropoly ležiacej 3 400 metrov nad morom Renáta Furindová.
Spoznať zvyklosti obyvateľov možno počas tradičných slávností, ktoré sa v mestách i na dedinách konajú počas celého roka. "Ľudia bez ohľadu na vek tancujú v tradičných krojoch - tešia sa zo všednej každodennosti," zdôrazňuje Furindová. Život v Peru kopíruje prírodné podmienky krajiny - iný je v Andách, iní v pralesoch a iní na pobreží púštneho charakteru.

Hmly v Lime
Pulzujúca metropola Lima sa podľa dobrovoľníčky Furindovej zásadne nelíši od európskych veľkomiest. Starobylé centrum i moderná časť mesta s mrakodrapmi a bankami sú však počas desiatich mesiacov v roku zahalené do hmly. "Inak sa žije v predmestských aglomeráciach, nazývaných domácimi "mladé dediny", kde v jednej izbičke žijú spolu aj tri generácie," hovorí Furindová. V naj chudobnejších častiach mesta chýba elektrina, pitná voda.
Peruánci z Ánd a pralesa prichádzajú do hlavného mesta za lepším životom, častokrát tu však nachádzajú ešte väčšiu chudobu ako doma. "Chudoba v horách ma svoju dôstojnosť. Ľudia majú svoje políčka a to potrebné pre živobytie si dopestujú, majú svoje ovečky, kravy, býky, kone, prasiatká.. avšak tí, ktorí sa prisťahovali do mesta za prácou, ktorú často nemôžu nájsť, toto všetko strácajú," upozorňuje Furindová. Aj preto je bezpečnosť v Lime problémom.