Dostali ste Českého leva, dosky, chystáte sa tento rok ešte na nejakú cenu?
(Smiech) Ja neviem, no to je mimo nás. Ale nie. Myslím si, že to už nehrozí.
Ako je to s vaším angažmán v SND? Na internete sa píše, že už nie ste členom činohry...
To nie je pravdivá informácia. Je pravda, že bolo obdobie, keď som odišiel z angažmán. Ale už je to dlhšie, čo som späť.
Filmujete, režírujete, účinkujete v predstaveniach... Ako sa to dá zvládnuť?
Záleží na tom, do akej miery sa dá človeku vyhovieť. Keď má herec široký repertoár na domácej scéne, dosť ťažko sa darí prevádzke zostaviť hrací plán. Nemyslím si, že pokiaľ má niekto seriózny filmový alebo iný projekt, že by a priori niekto z vedenia inštitúcie mal radosť z toho, že niekomu niečo nepovolí alebo neumožní.
Netúžite byť teda na voľnej nohe...
Mne vyhovuje situácia, v ktorej sa ako 65-ročný ocitám. Je to prirodzená situácia, dostal som sa k nej prirodzenou cestou, prácou, bez nejakých kamarátstiev. Osud bol v tomto ku mne milosrdný. Či už v divadle alebo mimo divadla. Som, samozrejme, viazaný určitou disciplínou zamestnanca, ale momentálne mi ani rešpektovanie disciplíny nezväzuje ruky.
Hrali ste v Štestí, Šíleních, Obsluhoval jsem anglického krále. Máte s českými tvorcami lepšie vzťahy?
Viete, koľko sa natáča filmov na Slovensku?
Tak ročne okolo desať...
Dva - tri. Tak som vám azda odpovedal.
V čom to teda je, že je to v Česku lepšie... Majú bohatšiu filmovú históriu, u nás je mizerná scenáristika, alebo ide len o peniaze?
Nie, myslím si, že o peniaze ide až v druhom - treťom rade. Je to veľmi jednoduché. V Česku máte pripravených 70 scenárov vhodných na realizáciu, je prirodzené, že z nich sa aspoň dvadsať zrealizuje. Tu máte najprv peniaze, a potom sa začne zháňať scenár. Potenciál pracovať z prirodzenej nutnosti je týmto veľmi oslabený.
Seriály ako Ordinácia v ružovej záhrade, vám teda nevoňajú...
Nechcem to odsudzovať, ľudia to pozerajú a treba byť pozorný k divákovi - ak to ľudia majú radi, prečo by to nemalo vznikať, je to vždy lepšie ako nejaké tie úpadkovejšie upútavania pozornosti diváka. Ale tieto čisto príbehové, novelové projekty, priznám sa, nie sú mojou šálkou kávy. Ak mám inú prácu, a ja mám inú prácu, môj záujem je nasmerovaný inam. Ale, aby som bol úprimný, neviem, akoby som sa zachoval, keby som prácu nemal.
V jednom slovenskom filme však predsa len budete účinkovať: vo filme Dušana Rapoša o legendárnej rómskej primáške Cinke panne. Čím si vás tento projekt získal?
Vďakabohu, že vznikajú projekty, i keď solitérne, ktoré pripomínajú, že tu bola pomerne rozvinutá filmová tvorba. Chcem veriť, že i tento film Dušana Rapoša je jedno z tých svetielok na konci tmavého tunela. A chcem veriť, že ten spomenutý abstinujúci tvorivý potenciál sa pozviecha, že filmy začnú vznikať.
Takže ste optimista...
Niekedy je možno také obdobie útlmu, nepriazne osudu k tvorbe, užitočné. Môže to mať svoju opodstatnenosť a svoj význam. Ľudia si uvedomia, ako tu čosi chýba a potom zmobilizujú sily. Chcem veriť, že je to tak aj so slovenským filmom, že prežívame teraz dno sínusoidy tvorivosti. Sú však náznaky toho, že sa to od spodného bodu sínusoidy tvorivo odrazí.
Akú postavu vo filme stvárňujete?
Film je o cigánskej primáške a ako pekná cigánka a dobrá primáška, podľa histórie až virtuózka, samozrejme, pútala záujem aj starších majetnejších pánov a ja som jeden z nich.
Mecenáš umenia?
Nie celkom. Mecenáš je nezištný. Ja vo filme vyberám od krásnej huslistky daň - jej krásu.
Máte za sebou niekoľko divadelných a operných réžií, tri televízne projekty, neláka vás predsa len filmová réžia?
Jedna vec je, čo vás láka, a druhá vec je váš zdravý odhad. Považujem sa však predovšetkým za divadelného herca či režiséra, ale netajím, že i na základe svoje skromnej skúsenosti s filmovou réžiou si myslím, že práca filmového režiséra je asi akýsi dotyk s totálnosťou. Pripomína mi to až dirigenta, čo považujem za totálnu špičku naplnenia životného pocitu, dirigenta vážneho telesa.
Dirigent je však trochu obmedzený skladateľovou partitúrou. Či nie?
Možno majú partitúru presnejšie určenú, ale to je fascinujúce, že zdvihnutím vašich rúk je tam stále obrovský priestor na vytvorenie niečoho jedinečného a osobitého magického. Sú tvorcovia, ktorých osobná prítomnosť je nezastupiteľná. Filmový režisér je tiež v čomsi mágom toho diania. Je to veľmi pekná, zodpovedná práca.
Hráte ešte v mnohých inscenáciách. Nemáte problém vyrovnať sa s požiadavkami iného režiséra?
Samozrejme, že tam môže vzniknúť určité napätie. V podstate celé moje režírovanie sa tak začalo, že tých napätí medzi mnou ako hercom a kolegom režisérom bolo akosi priveľa. Myslím si však, že odkedy režírujem, som oveľa disciplinovanejší herec smerom k režisérovi, pretože si uvedomujem zložitosť situácie, v ktorej sa režisér ocitá.
Naplnilo režírovanie vaše očakávania?
Celý svoj "herecký čas" som si myslel, akí sú tí režiséri nezávislí, až keď som začal režírovať, tak som pochopil, že síce tie závislosti herca nepociťujem, ale mám celkom iné závislosti, ktoré herec, keď hrá a nesie zodpovednosť len za svoju postavu, nemá. Režisér sa ocitá v iných závislostiach a mierach zodpovedností. Takže som išiel z blata do kaluže.
Od čoho sú najviac závislí herci?
Sme závislí od toho, či vás niekto obsadí, či je to dobrý režisér, aj keď je dobrý, či si ľudsky rozumiete. Či ste v období, keď sa vám darí alebo nedarí. Možno pôsobíme ako slobodní jedinci, ale nie je to tak.
Režisér Jiří Menzel sa vyjadruje o slovenských hercoch ako o intelektuáloch, ktorí hrám dodávajú druhý, tretí rozmer. Malo by to byť povzbudzujúce...
S tým súhlasím, ale to nevylučuje fakt, že zostávate závislý. Aj ja som bol závislý od toho, či ma Menzel obsadí, či mi tá rola sadne, či partneri budú okolo mňa kolegiálni alebo nekolegiálni. Som mierne až neprofesionálne závislý od partnerov. Neviem skryť nejakú nevôľu, ak tam neprebehne určitý druh sympatie. Slovenské herectvo je určitým spôsobom osobité, možno iné. Neviem, či intelektuálnejšie, skôr intuitívnejšie, a že sa mi k tomu intelektuálnemu dopracujeme cez precítenie, v tom je možno trošku iné ako české. Českí herci sú dosť exaktní a racionálni. My to musíme prežiť cez citovú sféru a osobnú skúsenosť a následne formulujeme zámer.
Len tak mimochodom, ktorá rola vám sadla?
Nechcem niektorej z postáv ublížiť, ale osud mi doprial krásne postavy. Herec zväčša žije tými poslednými, ktoré hrá. U mňa je to v súčasnosti Henrik z Maraiovho románu Popol a Vášeň, v Hamptonovej dramatizácii. Asi večnú rolu mám v Suskindovom Kontrabase. Nie náhodou hrám túto rolu 20 rokov. To je môj obľúbený hrdina, zakomplexovaný chlapík, ktorý vo svojej priemernosti našiel métu. Je dojemný v tom, ako vie niektoré veci sebe samému zamlčať, ale nakoniec, ako to už v živote býva, osud ho prichytí a je to o to bolestnejšie.
Nedávno bola premiéra Hamleta. Vy sám ste ho v 70. rokoch hrali...
Hamlet je sám osebe osobitá a komplikovaná záležitosť. Je to akýsi maják v tvorbe každého herca, ktorý ho hrá. Herecký osud sa počíta zväčša podľa toho, čo som hral pred Hamletom, a čo som dokázal po Hamletovi. Mal som to šťastie, že som ho hral v generačnom spriaznení. Režíroval ho pán Miloš Pietor, ktorý vlastne našu generáciu výrazne formoval, predovšetkým tým, že nám dával osobité príležitosti a dôveroval nám. Stretli sme sa Magda Vášáryová, Juraj Kukura, Milan Kňažko, ja. Kamaráti. O to viac cítim povinnosť držať palce mladým, ktorí sa ocitli a skamarátili v dnešnom Hamletovi. Myslím, že sa s ním rozprávajú na peknej úrovni. Držím palce im a aj divákom, aby dostali lístky.
Tvrdí sa, že ste stelesnením slovenského šarmu. Môže sa mu človek naučiť?
Asi boli ku mne osud a Pán Boh milostivý, že sa dá tvrdiť, čo sa dá tvrdiť. Či je to pravdivé, to musia posúdiť iní. Myslím si, že som mal šarmantných rodičov. Celý šarm, ja neviem, to je asi schopnosť vedieť byť zodpovedný a nebyť z toho stresovaný. To je asi celé. Spojiť ľahkosť bytia so zodpovednosťou.
Kam až siahajú vaše vzory?
Ja som riadením osudu z hereckej rodiny a môj otec bol dlhé roky riaditeľom divadla. Bol som prinútený veľmi sa snažiť a nebyť posudzovaný podľa nejakého vzoru, pretože každý mal pocit, že by som mal pracovať na obraz svojho otca. Takže ja som sa od začiatku programovo vzorom vyhýbal a snažil sa presvedčiť seba a okolie, že som sám sebou.
Inšpiráciám ste sa však nevyhli...
Samozrejme, Shakespeare je jedna veľká istota, konštantná kvalita, ktorá je veľmi zaväzujúca. To isté platí v mojom prípade o Dostojevskom, ktorý je takým akýmsi mojím celoživotným vzorom, rovnako ako Čechov. Vzor, aspoň ja to slovo chápem, ako nie presný výraz. Presnejší termín by bol - téma. Asi ma priťahujú takéto témy cez ich i moju osobnú skúsenosť.
Vaše prvé herecké roly vzbudzovali rozpaky hlavne u otca...
Mal som šťastie, že som sa ocitol v Divadle na Korze s rovesníkmi a témy, ktoré nás zaujímali, boli témou doby. Snažili sme sa depatetizovať falošne patetickú dobu. Získali sme divákov. S tým nadobudnete skúsenosť a pocit sebavedomia. Zrazu máte pocit, že nemôžete na javisku vypustiť niečo len tak z úst. Tam človek získal k profesii rešpekt ,a tak nastal možno spomínaný zlom. Keď ste začínajúci herec, javisko je veľký stresor a núti vás často správať sa hlúpejšie, akým v skutočnosti ste. V dôsledku toho uvažujete plytko a keď vás tejto nervozity niekto nezbaví, keď vás niekto nenaučí obľúbiť si javisko a myslieť na ňom celoživotne, ostávate mierne zakliesnený a v uvažovaní neúplný.
Divadlo na Korze sa potom premenovalo na Novú scénu a slúžilo prorežimným dramatikom...
Nie Nová scéna bola dlho druhou stálou scénou bratislavskej činohry. Nemyslím si, že slúžila iba režimu, hrali sme tam Hamleta, Čechovovho Uja Váňu... To bola tá doba, to boli tie dane. Dovolíme ti spraviť toto, ale musíš toto, a to bol politický tlak. Dnes je zasa tlak ekonomický.
Hovorí sa, že v 70. rokoch ste nosili rukavičky. Je to pravda?
(Smiech) Čo za zaujímavosti sa človek nedozvie. Bolo to vtedy, keď elegantnosť bola zakázaná. Ísť do divadla s kravatou či v elegantnom obleku nieslo určité riziko. Bolo nás zopár, ktorých to hnevalo, a tak sme demonštratívne za bezoblačného neba nosili "parazóly" a (smiech) po promenádach a aj rukavice. Bol to skôr taký malý protest...
Nič vám však nehrozilo...
Nie, aj keď to vtedy bolo asi tak, ako keby ste vyšli dnes na ulicu nahý.
Máte v rodine šľachticov?
To necháme tak. Dobre? Týmto témam sa rád vyhýbam.
Prečo?
Berie sa to dnes ako určité atraktívum, a to si táto téma nezaslúži.
Ako sa vám žije v dobe, v ktorej vládne bulvár a v politike nadávky?
Terajšia doba nás obdarúva určitým rozčarovaním, my sme boli presvedčení dlho, že žijeme hroznú dobu. Potom sme žili, logicky, vo veľkej nádeji, že tá doba pominula. Každá doba má svoje špecifiká, svoje tienisté stránky. Je mi ľúto, že dnešná doba počíta s tým, že v každom človeku je aj nízka vrstva. Realita, ktorú žijeme, akoby provokovala a priamo vyzývala na činnosť, práve to najmenej ušľachtilé v nás.
Máte pocit, že doba, pre ktorú ste boli vychovaný, zaniká?
Myslíte bulvár, hrubosť a vulgárnosť alebo chápanie krásy len ako výrobného artiklu? Možno. Dnes je, napríklad, krásna žena často jeden nebezpečný subjekt. Lebo aj tá krása je len akýmsi výrobným nástrojom. V hre Popol a vášeň znie veta, ktorú ste mi položili ako otázku, totiž, že doba, pre ktorú nás vychovali, práve zaniká. Ale to bolo napísané pred sto rokmi. Asi v každej dobe človek rieši vernosť k tomu, v čom bol vychovaný. Človek si často musí obhajovať dôvod na to, aby zostal verný svojmu hodnotovému systému, lebo často celé okolie a mnohí vás presviedčajú o neplatnosti toho systému. Často, uplatňujúc ho, doplácate na to, ale na druhej strane dôkazom vášho osobného šťastia je to, že zložíte účet sebe samému.
Nemáte chuť byť niekedy pod ťarchou okolností tiež vulgárny?
Že keď ma niekto pošle niekam, či mám tiež chuť ho poslať niekam? No, musím sa vám vyznať, že po tých posledných termínusoch technikusoch, ktoré tu odzneli zo strany člena vládnej koalície, som rozmýšľal, kam to až môže ísť. Či ľudia ozaj nemajú nijakú osobnú brzdu. Zas na druhej strane si dovolím tvrdiť, že tí ľudia, ktorí s tými termínmi a vulgarizmami pracujú, asi aj počítajú s tým, že vďaka nim, tým termínom, získajú aj nejaké dobré body. A aj s tým, že tých, ktorí sa z toho zhrozia, je menej, ako tých, ktorých to očarí.
Je to dobou? Nie je to len v jednotlivcoch?
Je to trochu aj v nálade doby, lebo sú krajiny, kde by to ani nikomu nezišlo na um, ani by to neprešlo.
Pre vás je možno oporným pilierom v živote asi manželstvo, v ktorom ste vydržali 38 rokov.
Áno. To áno.
Vaša manželka o vás stále hovorí ako o princovi na bielom koni...
Ľahko mi je byť princom, keď mám takú princeznú. Nám sa stala taká zvláštna vec, že nás to spolu ešte stále baví. Neviem, komu za to vďačiť. Chvalabohu, máme milé dcéry, zlatučké vnúčence. A nie je to teda ani také namáhavé.
Znie to, akoby bol váš spoločný život idylický...
Prežili sme veľa chvíľ, ktoré sme si museli idylickými spraviť. Nechcem sa o tom rozširovať, ale zažili sme aj veľmi veľa takých chvíľ a nejako sme našli silu tú trpkosť eliminovať. Mali sme aj veľmi dobrých starých rodičov. Myslím si, že zdroj mojej osobnej istoty bol v starých rodičoch. Moji drahí starí rodičia mali nepredstaviteľne pohnuté životy, idylické v tom čase v ich životoch nebolo nič, ale absolvovali to s takou silou a elegantnosťou, že to asi bolo najväčším šťastím a záväzkom, čo sa mi mohlo v živote stať.
Istý čas ste boli šéfom Činohry SND. Zasadili ste sa aj o dostavbu nového divadla, keď z neho chceli spraviť hotel. Oplatilo sa?
Nuž... inak teraz by sme sedeli vo francúzskej reštaurácii, a nie vo foyeri divadla. Chcem veriť, že budeme mať dosť síl a našou produkciou si obhájime právo na túto budovu. Ešte, keď sa naučíme mať radi diváka a dokážeme veci organizovať tak, aby divák, napríklad, trafil do divadla, veľa sa toho zlepší. Keď sa to všetko vybuduje, k Dunaju bude priechod voľný.
V roku 1998 ste podporovali SDK, neplánujete sa aktívne zapojiť do politiky v súčasnosti?
Nie, myslím si, že je najvyšší čas, aby som dal pokoj politike aj kumštu. Politika aj spoločenský život sú príliš dlho natoľko slobodné, že je povinnosťou spoločnosti, aby vyprodukovala profesionálnych politikov. Že to suplujú ľudia, ktorí majú akú-takú schopnosť politicky myslieť, alebo ako-tak sa politicky zorientovať, to by mal byť dočasný stav. Miestami sa to zlepšuje, len potom je to občas bolestnejšie, keď zistíte, že niektorí ľudia sú ešte v hlbokom politickom praveku a pokazia to, čo možno už nejaká sformovaná generácia politikov naznačila. A potom sa niekto uprostred recepcie, s prepáčením, vykaká na diplomatický parket a môžete to naprávať ďalších dvadsať rokov.