Z nadlackých barov sa v sobotu rinú od rána do večera podmanivé tóny manely. Nadlacká manela je ohnivá pieseň, v ktorej sú pomiešané prvky slovenského folklóru s rumunským, maďarským, tureckým, chorvátskym, moldavským...
V baroch sedia ženy a muži pri riedkom pive a spievajú alebo plačú. Obyvateľstvo dnešného Nadlaku, kultúrneho centra Slovákov v Rumunsku, totiž tvoria príslušníci 14 národností.

"Slovenská krčma Zlatý krúžok v Nadlaku skrachovala," smutno spomína Ján Šušliak. Ján je profesionálny Slovák -- má minimálne 200 rokov dozadu rýdzo slovenské korene, zároveň je sekretárom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Nadlaku. Nostalgicky si upíja z holandského piva v rumunskom bare a hovorí, že dnes už v Nadlaku nikto z istotou nemôže povedať, aká krv v jeho žilách prúdi. Za posledné roky sa totiž Slováci neuveriteľne premiešali s ostatnými obyvateľmi.
Pre nedostatok Slovákov dokonca v nadlackom zväze zamestnávajú aj niekoľko "skrížených".
Na vysokej nohe
Profesionálny Slovák Šušliak netuší, koľko Slovákov žije v Rumunsku, dokonca ani nevie, koľko ich žije v osemtisícovom Nadlaku, ktorý je považovaný za centrum rumunských Slovákov. "Odhadujem, že asi štyritisíc," hovorí ticho. "Skutočne neviem. Možno kolegovia vedia lepšie."
Nadlacký sekretár sa neskoršie ospravedlňuje. "Zväz má štyri filiálky: aradskú, bananskú, južnobananskú a bihorskú oblasť, každý vieme o činnosti svojej filiálky." Šušliak však nechce z neznámych príčin hovoriť ani o tej svojej. Povie iba, že členovia si platia ročne členský príspevok 5 lei (asi 50 korún), čo však nestačí na pokrytie všetkých potrieb zväzu.
Koľko členov platí, to, samozrejme, tiež nevie. "Vydávame časopis, tancujeme, spievame, hráme divadlo," vyratúva vzápätí činnosť zväzu. "Okrem toho zopár tisíc lei treba aj na pokrytie platu pre ôsmich profesionálov vo zväze."
Našťastie, profesionálni Slováci v Nadlaku majú dobré styky s Úradom pre zahraničných Slovákov, z ktorého dostávajú finančnú podporu na kultúrnu činnosť, zopár tisíc lei sa im ujde aj z rozpočtu rumunskej vlády a niečo sa im podarí získať od štedrých patrónov.
Červené margaréty
Ak chce prišelec v Nadlaku vidieť, ako žijú Slováci v Nadlaku, odporúčam navštíviť aspoň jeden z mnohých nadlackých barov. Pred pár rokmi ich tu bolo zopár, v poslednom čase sa však rozmnožili ako huby po daždi. V týchto baroch sa nikto na nič nehrá, všetci sú prirodzení. Potomkovia Slovákov, Maďarov, Srbov, Turkov...
Neskoro popoludní som zakotvil v bare neďaleko centra. Jano je jeden z mála Slovákov, ktorý fajčí marlborky a pije pivo. Všetci ostatní pijú iba lacný trúnok a fajčia o dve lei lacnejšie cigarety. Jano je tak trocha miestny Amerikán. Tvrdo totiž pracuje na Slovensku a na marlborky má...
"Na hodinu dostávam 150 korún," pochvaľuje si. Jano pracuje aj soboty a nedele, niekoľko týždňov v kuse. Po šiestich mesiacoch má zopár dní voľna a doma si ho užíva na plné dúšky. Večer sa dokonca oholil a navoňal kolínskou a keď z music boxu zaznela slovenská pesnička, začal odušu tancovať. "Najradšej mám pieseň Červené margaréty," vyznáva sa Janko -- všetci vedia, že Jano má na mysli Biele margaréty.
Moldavčan Konštantín Pyraš pije pivo tiež, aj keď nie je "Amerikán" ako Slovák Jano. Pracuje ako paholok u slovenského gazdu a za svoju prácu dostáva asi 400 lei (približne 4-tisíc korún), k tomu gazda jeho rodine zabezpečí na celý rok strechu nad hlavou. Keď tancuje Konštantín, slzy má na krajíčku. V jeho plavných pohyboch cítiť smútok, bolesť aj lásku...
Večer, keď chlapi v bare vypili niekoľko slabučkých pív, z ktorých je takmer nemožné sa opiť, Konštantín tancoval polonahý a plakal, a pripitý Jano kričal, aby mu pustili pieseň Červené margaréty a tiež takmer plakal. V nadlackých baroch je dovolené každému tancovať a plakať po svojom...
Psinec na výpadovke
Motel na výpadovke smerom na Arad neskoro večer zíva prázdnotou. Jeho majiteľ je Slovák Milan Labaj. Druhý motel postavil iba kúsok od prvého. Labaj je úspešný muž -- má správne informácie. V Rumunsku sú dnes dobré informácie cennejšie ako zlato. Labaj napríklad vie, že Rumunsko čaká zlatá éra, a preto stavia reštaurácie a hotely. Jeho zariadenia pri rozbitej ceste budú už čoskoro profitovať z cestovného ruchu. Okolo nich by totiž mala viesť diaľnica, ktorá spojí Bukurešť s okolitým svetom. Tí šikovnejší a informovanejší preto začali pri jej pomyselnej osi stavať hotely a reštaurácie už dávnejšie. Momentálne sú zväčša prázdne, ale miestni podnikatelia vedia, prečo sa tu oplatí investovať.
"Keď budú cesty hotové alebo keď ich začnú stavať, už bude neskoro myslieť na budovanie hotelov," vysvetľuje jeden hotelier.
Slovák Labaj však nič neponecháva na náhodu. Napriek tomu, že okolo jeho motela zatiaľ nevedie žiadna diaľnica, len rozbitá cesta, za noc v izbe, kde je zima ako v psinci, inkasuje 30 eur. V Rumunsku sa totiž mnohé mení. Iba neznesiteľný zápach na toaletách zostava ako za Ceausesca...
Bez ženskej a tabaku
Za Oradeou sa aradská rovina začína mierne vlniť ako cesta pod kolesami auta. Po rozbitej ceste, za používanie ktorej sa už platia tri eurá na štyri dni, si to šiniem do Bihorských hôr. Míňam malebné viesky na úpätí Bihorských hôr s opustenými domčekmi. Peštiš, Čerpotok, Ritoblage a stúpam do kopcov. V nehostinných horách je roztrúsených niekoľko tisíc "nedotknutých" Slovákov, o ktorých profesionálni Slováci v Nadlaku sotva tušia. Aj dnes žije asi tisíc Slovákov na Gemeľčičke alebo Vagaši ako ich predkovia, ktorí začali obývať nehostinné hory na rumunsko-maďarskom pohraničí pred vyše 200 rokmi. K ich usadlostiam nevedú žiadne cesty, dostať sa tam je možné iba koňmo, pešo alebo na vozoch. V zime sú odrezané od sveta úplne. Pán farár Martin Roľník z Gemeľčičky vozí ženy rodiť na darovanom džípe alebo konskom povoze a niekedy malý človiečik uzrie svetlo sveta už na ceste k lekárovi.
Tisícka ľudí na odľahlej samote sa živila predajom mlieka a mliečnych výrobkov. Európske normy ich snahy však obmedzili. Z bihorských vrchov schádzajú do dolín iba zriedkavo. Obyčajne aby predali v mestečku Margita načierno mlieko, syr, klobásy alebo zeleninu.
V serpentínach v Bihorských horách som stretol kravský povoz. Jeden z možných dopravných prostriedkov. Martin Kondek aj so svojím rumunským pomocníkom boli týždeň na poľných prácach. Zbierali zemiaky a pálili pálenku. Niekoľko fliaš čerstvo vypálenej viezli medzi vrecami zemiakov. Chlapi si na život v horách nesťažujú. Všetko bolo v poriadku, ibaže im chýbali ženy a minul sa im tabak. Posedeli sme, vypili niekoľko kalíškov slivovice, pofajčili a porozprávali sa. To je nepísaný bihorský bontón. Pri tom si Martin povzdychol, že so ženou zostal sám v starootcovskom dome. Deti sa rozpŕchli po svete, on chce však svoje kosti zložiť v Rumunsku. Je to jeho domov. Gondek chvíľku pohovoril, potom jeho rumunský pohonič cmukol na kravy a voz sa škrípavo pohol dolu svahom.
Farstar
Albert Augustín driemal popoludní vo svojej pracovni pod rúnovými prikrývkami. Deň predtým mali v Novej Hute, strediskovej obci na Bihore s asi 1 200 obyvateľmi, veľký deň. Augustín sobášil svoju účtovníčku, teraz sa chystá do svadobného domu na popravku. Taký je zvyk. Každý sobáš predznamenáva v Novej Hute príchod nového človiečika. Ročne sa v tejto slovenskej dedinke, rozprestierajúcej sa na niekoľkých štvorcových kilometrov, narodí asi desať detí, zomrie raz toľko starších ľudí.
Albert Augustín je miestny katolícky farár a starosta v jednej osobe, miestni ho nazývajú pri všetkej úcte farstar. Pred niekoľkými rokmi kandidoval za Rumunskú národnú stranu a stal miestnym starostom.
"To bola iba náhoda," hovorí s úsmevom a nalieva slivovicu, ktorú dostal na svadbe ako výslužku. "Vzal som si prihlášku a o polnoci som sa rozhodol kandidovať za starostu." S rumunskými nacionalistami sa odvtedy nestýka.
"Nepotrebujem, aby ku mne na faru chodili na svojich drahých džípoch," vysvetľuje kňaz a žmurká na svoj novučičký Golf na farskom dvore. Rumunskí nacionalisti sú zbohatlíci, ktorí do svojich radov občas verbujú aj Slovákov, napriek tomu, že bojujú za "čisté" Rumunsko. Aj farár pred niekoľkými rokmi burcoval z kazateľnice, presviedčal Novohuťanov, aby neodchádzali do sveta. Nepresvedčil ich.
Fiktívne firmy
Postupne odchádzajú za robotou. Farár sa však nebojí, že Stará Huta so svojimi samotami zmizne zo sveta.
"Po vojnách sa bihorské viesky úplne vyľudnili, prišli však druhí a život pokračoval ďalej," hovorí farár. Na slovenské samoty navyše prichádzajú bohatí Švédi, Taliani, Rakúšania. Mnohí podnikajú v okolitých mestách a zo slovenských samôt riadia svoje firmy. Keď to pán farár hovorí, nedbalo pohodí očami na počítač, ktorý mu pred časom darov šéf slovenských národniarov Ján Slota. "Riadiť sa dá, a netreba sa ani pohnúť z miesta," dodáva z úsmevom.
Hektár pozemku v Rumunsku stojí asi 30-tisíc korún, tu, vysoko v horách, aj desaťnásobne viac. Niekoľkohektárový pozemok môže kúpiť za milión alebo dva milióny aj cudzinec. V Rumunsku existuje niekoľko agentúr, ktoré sprostredkúvajú predaj pozemkov. Stačí, ak si cudzinec fiktívne založí firmu a pozemky si môže kúpiť. Staré domy však nemajú cenu. Na ich miestach sa horúčkovito pripravuje výstavba hotelov a krčiem. Aj na horské samoty prenikli správy o výstavbe diaľnice. Potom cena pozemkov podstatne vzrastie. Aj pán farár začal s rozsiahlou výstavbou vo farskej záhrade. Hotel s niekoľkými izbami a apartmánmi už čoskoro privíta prvých návštevníkov. Hneď vedľa hotela pripravuje výstavbu skanzenu, aby návštevník videl, ako to niekedy v Novej Hute vyzeralo.
Nová krv
Časy, keď na pána farára pozerali ako na božie zjavenie, sa však končia aj na bihorských samotách. Bohabojní Slováci boli dlho naučení, že platilo a bolo dobré iba to, "čo povedali pán farár" a poslúchali na slovo. Už neposlúchajú.
Mladé rodiny s deťmi húfne odchádzajú na Slovensko. Nepomohlo farárovo presviedčanie, že ich deti už čoskoro nebudú musieť chodiť do dvoch škôl v Novej a Starej Hute niekoľko kilometrov pešo, že zabezpečí autobusy a že ku každému domu "príde" asfaltka ...
Farár chcel zachovať tento malebný kúsok slovenskej zeme v Rumunsku pre budúce generácie. Dokonca chcel presídliť 12 rodín z nedostupnej horskej osady vo Vagaši do svojej obce. Mali dostať domy po odídencoch a zaviazať sa, že budú 20 rokov obrábať pôdu a žiť v Novej Hute.
"Keby prišli, nemuseli sme zrušiť dve slovenské školy, a čo je hlavné, zmenili by sme krv a myslenie našich ľudí," tvrdí farstar. Farár hovorí, že v minulosti sa na samotách brali väčšinou medzi sebou -- aj keď to bolo tretie alebo štvrté pokolenie, gény to poznačilo. Vtedy bol najvyšší čas zmeniť krv.
Pred dvoma však chceli postaviť v Starej Hute dokonca lyžiarske stredisko, ibaže sa obávali, že v rámci otepľovania sa stane sneh aj tu úzkoprofilovým tovarom. Investor preto stiahol svoje ťažké milióny z obehu. Starosta dal vzápätí do prenájmu "tirolakovi" 500 hektárov lesa. Hektár za sedem alebo desať eur na jeden rok.
Dnes už len poznamenáva: "Čas sa nedá zastaviť. Predpokladám, že na Bihore zostane asi 150 rodín, ostatní odídu, ich domy sa premenia na hotely, reštaurácie a rekreačné vilky. Naša samota sa zmení na rekreačné stredisko."
Pýtam sa, čo to bude drahé rekreačné stredisko.
"Veľmi drahé, najdrahšie v celom Rumunsku," pritakáva farár Augustín.
Ako dlho potrvá tento proces? Farár sa zamyslel. "Záleží na tom, ako sa vie kto pohybovať," odvetí. "A v Rumunsku sa vedia pohybovať..."
Bagateľ
Podvečer, keď opúšťam Novú Hutu, natrafím pri ceste na bratov Jozefa a Jána Gondekovcov. Stoja pred svojimi pekne pomaľovaným domami a popásajú kravy -- živiteľky.
Muži ma pokladajú za kupca. Jozef mi núka svoj dom, v ktorom prežil celý život, v ktorom žil otec aj dedo. Za bagateľ -- jeden milión korún.
"Len chvíľku ma nechajte ešte požiť v jednej kamere (izbe) a všetko berte," hovorí smutno. Jeho deti žijú na Slovensku, aj vnuci, on sám by sa najradšej rozbehol za nimi. Už ho tu nič nebaví.
"Viete, ako to mali ďaleko do školy a kostola," žaluje sa. "A autobus tu vôbec nechodí. Už sa tak nepatrí žiť ani nám, starým... "

Do plochy
Neznáme počty
V Rumunsku žila donedávna najpočetnejšia komunita Slovákov v Európe. Odhaduje sa, že len v okolí Nadlaku, Oradey a Aradu ich žilo asi 50-tisíc. V súčasnosti sa ich počty prudko znížili na necelých 20-tisíc a komunita sa doslova každý deň zmenšuje. Funkcionári Demokratického zväzu Slovákov a Čechov priznávajú, že presné počty Slovákov v krajine nepoznajú.
Vodcovia v sutanách
Prví Slováci prišli do Rumunska zo Záhoria a stredného Slovenska. Rozdeľovali sa na evanjelikov a katolíkov. Ich duchovnými vodcami boli dlhé roky iba kňazi, ktorí takmer dve storočia predstavovali jedinú inteligenciu v slovenských komunitách. Momentálne sú v Rumunsku dve stredné školy, budúca inteligencia študuje väčšinou na slovenských univerzitách. Domov do Rumunska sa vracia iba časť vysokoškolsky vzdelaných ľudí.