Váš debut Časopriestor označili hudobní kritici ako najlepší minuloročný album. Začiatkom októbra ste vydali druhý album s názvom Bludisko. S akými ohlasmi ste sa stretli tentoraz?
Martin Husovský: Musím sa priznať, že som sa ešte nestretol s nijakými ohlasmi. Ešte nám nikto nepovedal, či je to dobré alebo úplne zlé. Asi je to kontroverzný album, preto nikto nevie povedať, či je dobrý alebo zlý... Asi všetci čakajú na to, kto to prvý povie. A potom sa pridajú aj ďalší. Z najbližšieho okolia však dostávame rôzne hlasy - aj za, aj proti.
Vraví sa, že druhý album býva potvrdzujúci. Myslíte si, že Bludisko je natoľko vyzreté?
Stano Čorej: Bludisko je výsledok práce, ktorá prebiehala od vydania prvého albumu. Nazbierali sme asi 50 nápadov, chceli sme z nich dostať to najlepšie a stáť si za tým. Nezáleží na tom, či je album potvrdzujúci. Ak na ňom ľudia pracujú a veria tomu, nejaký úspech sa dostaviť musí.
Martin Husovský: Uvedomovali sme si, že očakávania boli a sú stále vysoké. Nechceme ich sklamať. Ale zase sme sa nechceli cítiť nejako oklieštení. Pri nahrávaní nás nikto do ničoho nenútil. Ak by sme cítili, že to nezvládneme, tak by sme do toho nešli. Dúfam, že sa to bude dať počúvať a nesklame to tých, ktorých sme potešili prvým albumom.
Čím sa Bludisko líši od Časopriestoru?
Martin Husovský: Prešli sme si toho veľa ako kapela, ako ľudia, takže sme sa vyvinuli. Nový album je rytmickejší. Ešte stále sme nepridali gitaru a ani to nemáme v pláne. Nad zvukmi zo všetkých možných škatuliek sme presedeli veľa času. Bola to celkom vyčerpávajúca "sranda“. Výsledkom trištvrteročného nahrávania je Bludisko. Samozrejme, prinieslo to aj množstvo kríz, ktoré nahrávanie prináša - ako napríklad nedostatok dôvery, keď človek na chvíľku zostáva na mŕtvom bode, pretože sme napríklad nemali nahrávacie štúdio.
Na slovenské pomery ste dosť jedinečná skupina, pretože nefungujete podľa gitarového "vzorca“...
Martin Husovský: Nepoužívame gitaru, ale klavír. Chceli sme sami sebe dokázať, že sa to dá robiť aj ináč. Vybrali sme si slovenčinu, pretože je pre nás veľmi podstatné, aby ľudia rozumeli, o čom spievame.
Vaši fanúšikovia sú však tínedžeri, čiže by anglicky mohli celkom slušne rozumieť...
Martin Husovský: Najprv som na angličtinu a slovenčinu v slovenskej popmusic nemal vyhranený názor. Odkedy hráme sa mi to vyhraňuje. Slovenčina fakt robí divy. Navyše, spraviť text, ktorý sa naozaj dá zaspievať, a rovnako aj počúvať, je ťažšie. Mal som kapelu, v ktorej sme spievali všetko po anglicky, a hoci nikto nevedel o čom, znelo to perfektne. Myslím si, že na Slovensku by sa malo spievať slovensky. Slovenské texty dávajú skladbe nový rozmer. Zatiaľ máme v pláne vydávať slovenské veci.
Do rádií sa dostala pieseň Ráno v novinách a s ním prišiel veľký "Komajota-boom“. Ako ste to prežívali?
Stano Čorej: Vedeli sme, že sa to môže začať uberať aj týmto smerom. Ak sa v kapele sústredí každý na to, čo je dôležité - náš prejav, naša práca, a toho sa držíme, to je ten základ. Všetko ostatné je to, čo si treba prežiť, keď to prichádza.
Martin Husovský: Nemali sme okolo seba nejako veľa ľudí, ktorí by nás privádzali do nejakého vzduchoprázdna. Mali sme blízkych ľudí, ktorým sme dôverovali v tom, čo povedali. Existujú však dve strany mince - popularita a pozitívna energia, ktoré prichádzajú prinášajú so sebou aj závisť a nevraživosť. Človek je teda vždy fackaný z jednej aj druhej strany.
Stáva sa vám, že vám uprostred dňa zíde na um melódia a len tak sa vyberiete skladať?
Martin Husovský: Ak by som chcel veľmi mystifikovať a tváriť sa ako veľký umelec, vedel by som sa správať - povedal by som buďte ticho a utiekol by som niekde preč skladať. Keď mi nejaká melódia zíde na um, zvyčajne si to nahrám, a potom sa k tomu neskôr vrátim. Takéto "tvorivé záchvaty“ som nezažil. Ak by to bolo tak, bolo by to super. Veľmi rád by som dostal takú múzu, že by som zo dňa na deň napísal trinásť skladieb, ktoré by boli úplne originálne, nové, úplne čerstvé a úplne iné. Bolo by to skvelé.
Kto vás v hudbe ovplyvnil a prečo ste sa jej rozhodli venovať? Viete si vôbec bez nej predstaviť život?
Stano Čorej: Viem, že ak by som odišiel od hudby teraz, tak sa k nej vrátim o pol roka zas - oddýchnutý a plný energie a robil by som to ďalej. Od hudby sa nedá odísť. V živote chýba. A pokiaľ v ňom nie je, život je ukrátený o veľkú časť.
Martin Husovský: Ono je to svojím spôsobom diagnóza. Z chalanov, ktorí občas hrávali v skúšobni, sme sa stali kapelou, ktorá si našla svojho poslucháča. Nie každý má túto príležitosť. Vzory sme mali úplne rôzne. Tak ako každý v puberte. Ja som vyrastal na grungei, U2 a Pearl Jam, Nirvane. Potom som bol chvíľu veľký džezový klavirista, to ma však veľmi rýchlo prešlo, lebo som zistil, že nebudem ani černoch, ani nikdy nebudem dobre hrať na klavíri. Potom som mal obdobie, priznávam sa, práve britpopu. Hudba je taká bohatá, že je jedno, čo človek počúva. A preto je veľmi ťažké priniesť do nej niečo nové. Muselo by to byť naozaj niečo revolučné. My sa stále pohybujeme na úzkej hrane toho, čo je ešte prípustné, čo nám ešte poslucháči "odpustia“ a budú vedieť počúvať, a čo už je veľa.
Kto je Komajota
Hudobná skupina z Prešova - Martin Husovský (spev, klavír), Stanislav Čorej (bicie) a Michal Kráľ (basgitara) - prerazila v slovenskom hudobnom éteri so singlom Ráno v novinách. Za debutový album Časopriestor (2007), z ktorého singel pochádzal, získali cenu Slovenského fonografického priemyslu Aurel, rovnako sa stali aj Objavom roka. Druhý album Bludisko vydali 6. októbra 2008. Pilotný singel Mesto v nás už niekoľko mesiacov rotuje v slovenských hitparádach.
| Prečítajte si aj: |
| Komajota ešte nezablúdila Zdá sa, že „klasikám“ v slovenskej populárnej hudbe už pomaly, ale isto, môže odzvoniť. Teda – zbohom Elán, zbohom Marika a zbohom aj všetci ostatní. A hoci by sme pred necelými troma rokmi neverili, že sa niečo takéto vôbec môže stať, opak je pravdou. Príkladom nových pohybov v hudbe je ďalší „produkt“ zo slovenského Seattlu, prešovská skupina Komajota a jej druhý radový album Bludisko, ktorý sa na pulty predajní s hudobnými nosičmi dostal už začiatkom októbra. Celý článok >> |