Pohľad na otvárací ceremoniál letných olympijských hier v Aténach časť divákov nadchol ako úchvatné defilé športovcov z celého sveta a symbol zmierenia medzi jednotlivými štátmi. Iným mohol pripomínať aj defilé politikov, ktorých je na hrách tradične požehnane. Nie je to prekvapujúce. Od konca prvej svetovej vojny získala olympiáda vďaka rozhlasu a ďalším masmédiám medzinárodné publikum. Le Monde Diplomatique odhaduje, že sa na tohtoročné hry pozerali štyri miliardy televíznych divákov.
Čo dodáva športu a jeho hlavnej udalosti takúto neuveriteľnú príťažlivosť? Viacerí sociológovia a novinári ho považujú za symbolickú formu boja či dokonca vojny, v ktorej boli zbrane nahradené rituálmi. "V modernej dobe symbolizuje olympijská myšlienka svetovú vojnu. Nedosahuje, samozrejme, ozbrojený charakter. Tým, ktorí vedia čítať v športových výsledkoch, však odhaľuje hierarchiu medzi jednotlivými štátmi," cituje Pierre Arnaud nemecké športové spravodajstvo z roku 1913.
V minulosti sa však aj počas hier vyskytli situácie, ktoré pripomínali skôr skutočný ozbrojený boj. Mnohí si spomínajú na "čierny september" z roku 1972, keď počas olympiády v Mníchove ozbrojenci zabili 11 izraelských zajatcov. Obavy z teroristických útokov sprevádzali aj tohtoročné hry, na ktorých sa okrem 10 500 športovcov zúčastnili aj príslušníci jednotiek NATO, ktorí ich mali chrániť.
Význam účasti
Odpoveď na otázku, či niekedy olympiáda bola čírou oslavou športu, alebo, naopak, priestorom na nevojnové súperenie jednotlivých národov, môže byť vecou pohľadu. Faktom však je, že politické uvažovanie nechýbalo ani samotnému zakladateľovi olympijských hier Pierrovi de Coubertinovi. Podľa Pascala Bonifaca z Inštitútu medzinárodných vzťahov a stratégií v Paríži bolo jedným z jeho cieľov povzbudiť mladých Francúzov do väčšej súťaživosti. Fyzická prevaha Nemcov bola totiž vnímaná ako jeden z hlavných dôvodov ich víťazstva vo vojne v roku 1870.
Na olympijských hrách v Štokholme v roku 1912 sa samostatného zastúpenia dožadovali aj národy, ktoré v tom čase nemali vlastný štát -- napríklad Fíni, Česi, Slováci či Maďari. Účasť jednotlivých krajín mala veľký symbolický význam. Po prvej svetovej vojne z nej bolo napríklad vylúčené Rakúsko, Bulharsko, Nemecko, Maďarsko a Turecko. Rozhodnutie usporiadať olympiádu v roku 1936 v Berlíne malo byť podľa Le Monde Diplomatique, naopak, znamením návratu Nemecka na svetovú scénu. Olympijský výbor tak rozhodol ešte pred tým, ako sa k moci dostal Hitler. Ten sa hry snažil využiť na to, aby celému svetu ukázal nadradenosť "árijskej rasy". Úmysel mu nevyšiel. Najúspešnejším atlétom sa stal Afroameričan Jesse Owens, ktorý získal zlatú medailu v behu na 100 aj 200 metrov, v skoku do diaľky a v štafete na 100 metrov.
Nemecko bolo spolu s Japonskom opäť vylúčené z účasti na olympiáde v Londýne v roku 1948.
Východ a západ
Po tom, čo sa svet rozdelil na dva bloky -- východný a západný, sa ich vzájomné súperenie prenieslo aj do športu. Nešlo len o boj o medaily medzi USA a ZSSR či oboma Nemeckami. Počas hier v Helsinkách v roku 1952 bola sovietska delegácia ubytovaná v samostatnej olympijskej dedine, čo malo zabrániť styku jej členov s "nepriateľským blokom". Spor medzi oboma stranami sa vyhrotil v roku 1980, keď USA a ďalšie krajiny "Západu" bojkotovali olympiádu v Moskve. Šlo o reakciu na sovietsku inváziu do Afganistanu. O štyri roky neskôr zas "východné" štáty vedené ZSSR bojkotovali letnú olympiádu v Los Angeles. Naopak, opakovanú premiéru tu po niekoľkých rokoch mala komunistická Čína, ktorej športovci v LA získali 16 zlatých medailí.
Súboj o medaily z obdobia studenej vojny napokon -- na rozdiel od politického súboja -- vyhral líder komunistického bloku. Na posledných hrách, ktoré sa ešte odohrali v takto rozdelenom svete, v Soule, získali Rusi 55 zlatých medailí. Druhí skončili východní Nemci s 37 zlatými medailami a tretí Američania, ktorí ich získali 36.
Päť kruhov okolo Kórey
Zaujímavou kapitolou v histórii geopolitiky a olympijských hier je olympiáda v Soule. V knihe Päť kruhov okolo Kórey: tajné rokovania o olympijských hrách v Soule v roku 1988, ju rozoberá dlhoročný člen výkonnej rady Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Richard Pound. Rokovania a následné rozhodnutie podľa autora potvrdili, že sa MOV stal významným geopolitickým hráčom. Rozhodnutiu totiž predchádzali rokovania oboch Kóreí vo švajčiarskom Lausanne. Hoci Severná Kórea napokon hry bojkotovala, zástancovia tvrdej línie volajúcej po bojkote ostatných krajín "ostblkoku" sa ocitli v menšine a ZSSR a ďalšie východoeurópske štáty sa na hrách napokon zúčastnili. Pound to pripisuje prezieravosti a diplomatickej obratnosti predsedu MOV Samarancha.
Podľa Abudla Choudhuryho, ktorý podrobil ostrej kritike rozhodnutie organizovať letné hry v roku 2008 v Pekingu, ovplyvňovala olympiádu politika už v antickom Grécku. Bola priestorom na stretnutie jednotlivých mestských štátov, ktoré medzi sebou súperili a často aj viedli vojny. Počas hier platilo prímerie, no -- ako poznamenávajú mnohí skeptici -- znamenalo to najmä prenesenie boja na inú úroveň. Napriek všetkému ide o úroveň, ktorá na rozdiel od bojov prízvukuje hodnoty ako férovosť, solidarita a úcta k životu. V tomto kontexte je rozhodnutie organizovať letné hry v Pekingu zreteľným ústupkom voči geopolitike.