Už ako šesťročný ste hrali klarinete. V puberte prišiel saxofón, ktorému ste verný dodnes. Vybral si nástroj vás, alebo vy jeho?
Už to znie ako fráza, ale ja a saxofón sme sa našli. Ako dokonalý pár. Na konzervatóriu som dostal na výber: hoboj, fagot a saxofón. A hneď som siahol po saxofóne, veď odmalička bol mojím snom.
Čím vás tak lákal?
Páčil sa mi jeho tvar, no hlavne zvuk.
A ako ste sa zamilovali do džezu?
Hneď na prvý pohľad, teda prvé počutie. Od detstva som žil v hudobníckom prostredí. Prvýkrát som džez počul, tuším, z rádia alebo nahrávky. Bol to slávny Charlie Parker. A keď som na konzervatóriu uzrel veľký školský big band, už som vedel, že nechcem hrať nič iné ako džez.
Predsa len hráte aj iné žánre. A hovorí sa o vás ako o jednom z našich najvyťaženejších hudobníkov. V diskrografii máte okolo 50 albumov. Ako to stíhate?
V súčasnosti je ťažké uživiť sa len džezom. Náš trh je malý. Preto hrám aj pop, funky či klasiku. Ale nejdem do každého projektu, ktorý mi ponúknu, vyberám si. Väčšina ľudí pozná moje džezové projekty, veď tým venujem najviac energie. Ale ako hosť som aj na komerčných albumoch. Všetky projekty mi dávajú veľmi veľa. Sú to cesty, ktorými hľadám seba samého aj vlastný hudobný rukopis.
Vaša muzikantská generácia 197X je veľmi silná. Položí základy nového slovenského džezu?
Aj pred nami pôsobili fantastickí hudobníci ako Gabo Jonáš, Jozef Döme, Laco Deczi, Ľubomír Tamaškovič, Dušan Húščava, Laco Gerhardt, Laco Trop a mnohí ďalší. Bývalý režim však džez považoval za akúsi buržoáznu proamerickú hudbu, takže naši predchodcovia nemali ustlané na ružiach. Teraz naozaj možno hovoriť o novej silnej generácii. Našťastie, podobne ako s koncertmi a festivalmi, sa roztrhlo vrece aj s mladými džezovými muzikantmi. Sú tu napríklad Ondrej Krajňák, Klaudius Kováč, Ľubomír Šrámek, Tomáš Baroš, Nikolaj Nikitin, Peter Solárik, Michal Bugala, Tomáš Gajlík...
Čiže dnešná doba praje džezu?
Áno. Máme tu silné zázemie, aké nie je široko-ďaleko. Precestoval som celú Európu, navštívil som New York, a môžem povedať, že naša úroveň je skvelá. Som rád, že mám toľko vynikajúcich kolegov.
Hrávate aj so zahraničnými interpretmi. Máte ambície preraziť vo svete?
Určite. Veď tie má každý hudobník. Veľa cestujem. Napríklad nedávno sme s klaviristom Ondrom Krajňákom a naším projektom duo Elements absolvovali krásne koncerty v Paríži a Berlíne. Mali sme úspech. Teší ma to. Absolvoval som aj niekoľkotýždňový pobyt v New Yorku, kde som sa stretol a zahral si so súčasnou mladou špičkou svetovej džezovej scény.
Dá sa v džeze ľahšie dostať do sveta ako v popovej hudbe?
Nedá sa to presne porovnať. Všade je to ťažké. Ale keď je niečo naozaj kvalitné, tak sa to predá samo. S väčšinou popových hviezd hrávajú v ich kapelách džezoví hudobníci. Ale je to rozdielne, pretože úplne inak funguje svet megalomanského šoubiznisu a inak džezu či klasickej hudby. Mám radšej malé kluby, menšie scény, pretože tu mám priamy kontakt s poslucháčmi, vracia sa mi späť energia, komunikujem s publikom. Veľké pódiá sú pre mňa neosobné.
Ale z veľkých scén možno osloviť široké masy ľudí. Džez ich teda neoslovuje?
Samozrejme, že áno. Jedným z takých príkladov je jeden z najväčších géniov týchto čias Herbie Hancock, ktorý dokázal vypredať obrovský viedenský Konzerthaus trikrát za sebou.
Peter Lipa vás označuje za jedného z najtalentovanejších džezových muzikantov u nás. Koľko percent talentu a koľko práce ste potrebovali na to, aby ste dostali takýto prívlastok?
Vážim si jeho slová. Myslím si, že je tu veľa kvalitných hudobníkov. Samozrejme, že práca je prvoradá. Všetky veľké hviezdy cvičia denne niekoľko hodín. Talent je jedna vec. Ak by som ho mal definovať, tak je to schopnosť pochopiť a precítiť veci rýchlejšie a intenzívnejšie ako ostatní. Ale to ešte neznamená, že z vás bude dobrý muzikant. Človek sa učí aj rozprávať postupne - najprv slovíčka, potom skladá vety, súvetia. Takisto je to aj s cvičením.
A ako ste sa vy učili džezový jazyk?
Z nahrávok tých najlepších - od Louisa Armstronga, Duka Ellingtona, Charlieho Parkera, Milesa Davisa, Johna Coltrana... Azda najviac základných džezových "slovíčok“ obsahuje smer bebop, ktorý sa vyvinul začiatkom 40. rokov 20. storočia. Hrával ho aj otec moderného džezu Charlie Parker spolu s Dizzym Gillespiem.
Čiže vo svojej hudbe vychádzate viac z tej originálnej - americkej černošskej džezovej tradície než zo slovenskej?
Džez sa vyvinul v Amerike. A kto chce piť najčistejšiu vodu, musí ísť priamo k prameňu. Každý, kto chce dosiahnuť maximum vo svojej profesii, mal by mať tie najvyššie méty a vzory.
Nechceli by ste hrať džez v Amerike? Možno vôbec na Slovensku hrať ozajstný džez?
Ale samozrejme. Hrá ho u nás napríklad Matúš Jakabčic SK/CZ Big Band alebo trio Nothing But Swing, takisto Ľubo Šrámek so svojím novým projektom, Hot Serenaders a Hot House Juraja Bartoša alebo náš Saxophone Summit, ktorý sme založili spolu s mojím vynikajúcim kolegom, saxofonistom z Prahy Ondrejom Stveráčkom. Vďaka otvoreným hraniciam a tomu, ako táto doba praje hudbe, nie je problém pozvať si hostí, aj tých najlepších, na koncert či album. Aj takto sa, pravdaže, možno učiť a rozvíjať sa. Z každej spolupráce sa snažím vyťažiť maximum.
Kto je Radovan Tariška
Narodil sa v roku 1979. Absolvoval Konzervatórium v Žiline. Už ako 20-ročný hral so slovenskou džezovou špičkou. Získal cenu Ladislava Martoníka ako džezmen roka 2002. Hral so známymi hudobníkmi z celého sveta, s menami ako James Morrison, Philippe Catherine, Oliver Kent, Harry Sokal, Jarek Smietana, Piotr Baron, Roy Hargrove, Marcus Strickland, Donald Edwards, Jeremy Pelt, Joan Faulkner, Gabor Winand, Jeff Ballard či George Mraz. V sobotu 25. októbra vystúpi na Bratislavských jazzových dňoch s americkým trubkárom Ryanom Carniauxom.