StoryEditor

Švédsky diplomat Raoul Wallenberg -- hráč o ľudské životy

12.09.2003, 00:00

"Druhá svetová vojna nemala hrdinov." To je jedno z prehnaných tvrdení, ktorým známy lovec nacistov Simon Wiesenthal upútava pozornosť sveta, aj keď riskuje nepriazeň vdov a vlastencov. "Včerajší hrdinovia" - včerajškom mieni predchádzajúce vojny, pretože 2. svetová vojna je preňho stále dnešnou vojnou - "boli ľudia, ktorí svoju odvahu prejavovali v boji. Druhá svetová vojna mala technický charakter a nebolo v nej miesto pre osobnú statočnosť, ale Raoul Wallenberg je vzácna výnimka."
Raoul Gustav Wallenberg mladší - muž, ktorý zachránil 100 000 maďarských Židov pred vyhladením a potom sám zmizol v boľševickom gulagu - sa narodil 4. augusta 1912 v letnom sídle prarodičov z matkinej strany. Svojho otca, námorného dôstojníka, nikdy nepoznal; zomrel tri mesiace pred synovým narodením. Pochádzal z dlhého radu slávnych evanjelických bankárov a priemyselníkov, diplomatov, poradcov kráľov a sivých eminencií, ktorých mottom bolo Esse, non videri - Byť, ale nebyť videný.

Palestína
Mladý Wallenberg vášnivo miloval lietadlá a lode, ale na námornícku kariéru nemohol pomýšľať, pretože bol farboslepý. Keď si po absolvovaní strednej školy "odkrútil" povinnú ročnú vojenskú službu, odcestoval v roku 1931 do Spojených štátov na univerzitu v Michigane, kde začal študovať architektúru a projektovanie. V roku 1935 sa vrátil do Štokholmu ako bakalár umenia v odbore architektúry - štúdium úspešne dokončil o rok skôr. Prekážkou Raoulovho úspechu vo vlasti bol fakt, že americký diplom vo Švédsku nebol platný a perspektívy neboli také, aby malo význam nostrifikovať ho.
Navyše ho jeho starý otec presvedčil, že by nebolo od veci získať skúsenosti v obchodnej spoločnosti v Južnej Afrike; zacvičoval sa tam šesť mesiacov a prax dokončil v banke v Palestíne. V rušnom prístave Haifa narazil na prvé prúdy Židov utekajúcich z Nemecka. Prichádzali sem zbavení slávnej minulosti, majetku a spoločenského postavenia, zastrašení a utýraní údernými oddielmi, ktoré na každej prehliadke hulákali, že "z ich nožov potečie židovská krv", ponížení a norimberskými zákonmi z roku 1935 pripravení o nemecké občianstvo. Predsa len však patrili k tým šťastným, ktorým sa podarilo včas uniknúť.

Budapešť
Po návrate do Štokholmu v roku 1937 sa snažil získať prácu v stavebných firmách, predkladal plány a návrhy, ale všetko márne. Zamestnal sa vo vývoznej a dovoznej firme maďarského Žida Kálmána Lauera a v čase, keď vojna zachvátila Európu a Hitler neustále vyhrával, rozprestieralo sa jeho pole pôsobnosti od Berlína a Budapešti do všetkých miest, kam jeho partner nesmel: do okupovaného Paríža a Vichy, do Nórska a Dánska, Belgicka a Holandska. Všade, kam Wallenberg prišiel, videl hanbu, strach, ľahostajnosť, ktoré sa hlboko vryli do jeho citlivého srdca. Keď však prerokúval kúpne zmluvy a licencie, zistil, že s Hitlerovými sluhami sa dá obchodovať, pretože pod plytkou vrstvou amorálnej ideológie číhala korupcia a strach z autority, ktorý sa dal využiť aj u tých najzúrivejších.
V roku 1944 sa Výbor pre vojnových utečencov obrátil na pápeža Pia XII. s výzvou, aby využil svoj vplyv na pobožného admirála Horthyho a pomohol zabrániť najhoršiemu. Ale pasívnemu pápežovi trvalo mesiac, kým odoslal žiadosť. Výbor naliehal aj na neutrálne štáty, aby v Budapešti zvýšili počty zamestnancov na vyslanectvách; dúfal totiž, že prítomnosť väčšieho počtu zahraničných pozorovateľov by mohla zmierniť nacistickú brutalitu. Svoj zdržanlivý záujem však prejavilo iba neutrálne Švédsko a touto malou škárou prekĺzol Raoul Wallenberg.

Vyjednávanie
Na jar 1944, keď sa slučka okolo hrdiel budapeštianskych Židov začala uťahovať, ponúkol sa, že odcestuje do Budapešti, aby zistil, čo by sa dalo urobiť pre záchranu svokrovcov svojho partnera Kálmána Lauera. Nedostal však vízum. Začiatkom júna sa mu však naskytla ďalšia príležitosť, keď Výbor pre vojnových utečencov presvedčil Švédsko, že by malo obsadenie svojho vyslanectva v Budapešti rozšíriť o mimoriadneho zástupcu pre humanitárne záležitosti.
Štokholmský zástupca výboru Iver C. Olsen sa vo výťahu stretol s Lauerom a ten mu do tejto funkcie odporučil Wallenberga. Deviateho júna 1944 sa Olsen stretol s Raoulom a vitalita a vynaliezavosť tridsaťdvaročného muža naňho urobili veľký dojem. S pomocou amerického veľvyslanca Johnsona presvedčil švédskeho ministra zahraničných vecí, aby Wallenberga vymenoval za druhého tajomníka vyslanectva v Budapešti a umožnil mu prístup k finančným fondom získaným od maďarských Židov na záchranné operácie. Rozpočet výboru bol skromný - len milión dolárov, ale jeho možnosti zvýšil dar amerického Spojeného distribučného výboru, ktorý vybral 100 000 dolárov a uložil ich na Raoulov účet v jeho rodinnej banke. Celá akcia sa oneskorila o dva týždne vinou štokholmského rabína Marcusa Ehrenpreisa, ktorého nedôveru vzbudila Wallenbergova mladosť, naivita a neskrývaný cynizmus, s akým hovoril o potrebnosti veľkej sumy na podplatenie nemeckých a maďarských úradníkov.
Raoul Wallenberg bol skutočne ochotný vyjednávať aj s diablom a okrem toho veril, že v takýchto nezákonných časoch, je každá lož a machinácia, ktorá chráni slušnosť alebo pomôže odvrátiť neslušnosť, nielen prijateľná, ale hlavne nutná.

Glejt
Pred jeho príchodom vydalo švédske vyslanectvo v Budapešti obmedzený počet 700 provizórnych pasov Maďarom, ktorí mali dlhodobé väzby so Švédskom alebo aspoň "úradne prijateľný" účel cesty.
Wallenbergovi, ktorý dokonale poznal psychológiu byrokrata, prišla na um nová, účinnejšia ochrana osôb pred nacistickou zvoľou. Vymyslel tzv. Schutzpass, ochranný pas alebo glejt, podľa ktorého sa jeho nositeľ chystal emigrovať do Švédska a bol teda nielen pod švédskou ochranou, ale de facto už aj švédskym občanom. Raoul mal povolenie na 4 500 glejtov, ale nechal ich vytlačiť omnoho viac a rozšíril ochranu aj na rodiny držiteľov. Jeho odzbrojujúca arogancia dosiahla vrchol pri prvom stretnutí s admirálom Horthym, ktorému predložil poverovacie listiny. Postavou obrovský Horthy bol nesmierne prekvapený, keď sa mu v jeho sedemdesiatich šiestich rokoch dostalo prednášky o humanite od oveľa mladšieho švédskeho diplomata. Existuje veľa svedectiev, ako sa Wallenberg prihnal na zhromaždisko deportovaných a spýtal sa: "Kto z vás má švédske doklady?" Ľudia, ktorí ich nemali, zodvihli vodičský preukaz, recept alebo iné maďarské doklady, ktorým Nemci nerozumeli. Wallenberg im rozdal glejty a ešte skôr, než na nich stihol uschnúť atrament, sa dožadoval dodržiavania ich práv.
Keď sa o jeho zásahoch dozvedel Adolf Eichmann, urýchlil deportácie. Raoul Wallenberg bol nútený s týmto nebezpečným protivníkom rokovať.

Rokovanie s Eichmannom
Eichmann a Wallenberg - dvaja muži neúspešní v civilnom živote, ktorí si vybudovali kariéry na dvoch opačných póloch - sa prvý raz stretli koncom júla alebo začiatkom augusta 1944 v budapeštianskom nočnom klube Arizona na Eichmannovo pozvanie. Rokovali o možnosti, že by Švédsko kúpilo od nacistov nehnuteľnosti. Wallenberg ponúkol 200 000 dolárov za štyridsať domov, ale Eichmann, ktorý vedel, že mladý diplomat v nich chce zriadiť chránené útulky, mu povedal: "To predsa nemôžete myslieť vážne, pán tajomník. Prosím vás, Američania nám kedysi ponúkli za slovenských Židov dva milióny dolárov! Prečo by mali mať maďarskí Židia menšiu cenu?"
Eichmann mávol nad svojím hosťom rukou ako nad hlupákom: Je to len ďalší dekadentný diplomat. V svojich dosiaľ nepublikovaných pamätiach mu venoval iba štyri riadky. Ale po tom, čo bola na 25. augusta oznámená prvá deportácia budapeštianskych Židov, sa Wallenberg obrátil na hŕstku predstaviteľov ostatných neutrálnych štátov. Výsledkom bolo, že jeden židovský majiteľ továrne na sklo a keramiku venoval švajčiarskemu vyslanectvu budovu a tento "sklenený dom" sa stal ďalším útočiskom pre odsúdených na smrť. Španielska a portugalská diktatúra udržiavala s nacistickým Nemeckom priateľské vzťahy, napriek tomu však vypracovala skromné programy na záchranu sefardských Židov. Rodina Manfreda Weissa, majiteľa najväčších maďarských oceliarní a zbrojoviek, rokovala za Eichmannových chrbtom s majorom SS Kurtom Becherom, ktorý bol dlhoročným dôverníkom Heinricha Himmlera. Becher bol do Maďarska vyslaný, aby pre armádu nakúpil 20 000 koní, nakoniec sa však stal šéfom Weissovho kombinátu výmenou za štyridsaťosem členov Weissovej rodiny, ktorým umožnil emigrovať do Portugalska. Odleteli tam nemeckými lietadlami a Eichmann zúril.

Horthyho ústup
Monsignore Angelo Rotta, pápežský nuncius v Budapešti, zašiel ďalej, než mu povoľoval dosah katolíckej cirkvi, ktorá sa mala starať len o to, aby pokrstení Židia smeli nosiť vedľa židovskej hviezdy aj kríž. Rotta nielenže povedal Horthymu, že celý svet už vie, čo v praxi znamenajú deportácie, ale tajne sa dohovoril s pápežským delegátom v Turecku, monsignorom Angelom Roncallim - neskorším pápežom Jánom XXIII., že obstará krstné listy tisícom maďarských Židov bez ohľadu na to, či boli pokrstení. Z vlastnej iniciatívy potom Roncalli vymámil na váhavých Britoch väčší počet emigračných povolení do Palestíny.
Dňa 21. augusta, keď sa termín deportácie neodvratne blížil, zorganizoval Wallenberg schôdzku neutrálov, ktorej výsledkom bola výzva maďarskej vláde odsudzujúca a kritizujúca deportácie Židov.
Táto výzva sa časovo zhodovala s ďalšími zlými správami pre Horthyho. Dňa 24. augusta južný sused Maďarska - Rumunsko - nielenže kapituloval, ale opustil os a vyhlásil vojnu Nemecku a Maďarsku. Takto varovaný pochopil Horthy osudové Mene tekel a zrušil deportácie. Celý september sa jeho vláda pokúšala tajne uzavrieť so spojencami prímerie. Červená armáda bola od Budapešti vzdialená osemdesiat kilometrov a prakticky každý Žid v meste sa mohol preukázať nejakým dokumentom - švédskym, švajčiarskym, buď oficiálnym alebo falšovaným, takže Wallenberg začal uvažovať, že svoju činnosť ukončí.

Whisky a cigarety
Koniec babieho leta pre budapeštianskych Židov sa však blížil. V nedeľu 15. októbra predniesol admirál v rozhlase vopred nahraný prejav, v ktorom oznámil, že Maďarsko vystupuje z vojny. Maďarská neúčasť vo vojne však trvala iba niekoľko minút. Zatiaľ čo ľudia v uliciach tancovali, budapeštianski Židia si strhávali hviezdy a maďarskí vojaci im rozdeľovali zbrane, nasledovalo po prvom opakovaní Horthyho prejavu hrozivé ticho, do ktorého vtrhla hitlerovská pieseň Horst Wessel Lied a po nej hlásateľ oznámil, že vojna pokračuje. Budapešť nechápala, čo sa deje. Vysvetlenie však bolo jednoduché. V to ráno unieslo nemecké komando, pod vedením slávneho Mussoliniho osloboditeľa Otta Skorzenyho, Horthyho syna Miklósa a tvárou v tvár tankom rozostaveným na trávniku pred zámkom v Bude admirál kapituloval.
Nacisti rozmiestnili v meste štyri obrnené divízie a vládu odovzdali fanatickej katolícko-fašistickej organizácii Šípové kríže. Rozpútalo sa krvavé peklo a "modrý" Dunaj v Budapeši na dlhé mesiace sčervenel.
Bol to koniec Wallenbergovho Schutzpassu, ale diplomat sa nevzdával. Spriatelil sa s tehotnou barónkou Kéményovou, manželkou nového ministra zahraničných vecí, ktorú presvedčil, že vojna sa končí a je pravdepodobné, že jej manžel bude odsúdený za vojnové zločiny.

Šípové kríže
Ako každý režim, ktorý sa dostal k moci nezákonným spôsobom, prahli aj Šípové kríže po diplomatickom uznaní a Wallenberg naznačil, že za určité ústupky by jeho minister zahraničia mohol na novú maďarskú vládu zmeniť názor. Barónka prinútila svojho manžela, aby obnovil platnosť cudzích pasov, zrušil povinnosť nosiť žltú hviezdu a zaručil exteritoriálnu ochranu domov "bezpečia", ktoré boli majetkami neutrálnych vyslanectiev. Šípové kríže síce vraždili ďalej, ale boli zmätené a každý odklad bol dobrý. Pretože Židia nemohli opúšťať domy, nakupoval a distribuoval pre nich Wallenberg potraviny a lieky za peniaze, ktoré prúdili zo Švédska. Začiatkom novembra pozval Eichmann Wallenberga do sídla gestapa v hoteli Majestic. "Viem o vás všetko," zajačal výhražne. "Máte rád Židov a dostávate ich von za špinavé peniaze od Roosevelta! Vieme o vás všetko, aj to, že váš bratranec Jacob je Žid - nepriateľ ríše. Mám dosť dôkazov, aby som vás nechal zatknúť." Je len málo ľudí, ktorí sa proti Adolfovi Eichmannovi postavili a prežili. Wallenbergovi nestál jeho hrozivý útok za odpoveď. Namiesto toho mu daroval fľašu whisky a kartón cigariet. Vedel síce, že neúspešný študent priemyslovky je neúplatný, ale bude polichotený, keď s ním aristokrat komunikuje ako so seberovným.
Vďaka svojej hre o vysoké stávky Wallenberg triumfoval. O niekoľko týždňov Eichmann utiekol z Budapešti a nemeckí vojaci odsúdení brániť mesto nemali čas myslieť na konečné riešenie. Keď im ich veliteľ rozkázal, aby zlikvidovali geto, Wallenberg ho informoval: "Keď to urobíte, ja osobne sa postarám, aby ste viseli ako vojnový zločinec." Generál svoj rozkaz odvolal a zachránilo sa 70 000 životov.

Prvá obeť studenej vojny

Pre Červenú armádu, ktorá onedlho vstúpila do mesta, bol švédsky diplomat od začiatku podozrivý. Hovoril plynulo po rusky, bol bohatý filantropom, priateľom Židov a navyše človekom, ktorý sa ochotne priznával, že je agentom americkej vlády a hovorcom židovskej agentúry.
V utorok 16. januára 1945 sa pripravil na odchod do vlasti, neďaleko miesta, kde parkoval jeho automobil, však stáli dvaja sovietski vojaci a major Dmitrij Demčikov. V tú noc, keď bolo oslobodené budapeštianske geto, zmizol Wallenberg navždy. Stal sa prvou obeťou studenej vojny a určite nie je bez zaujímavosti, že politrukom 18. armády, ktorá ho zatkla, bol Leonid Iljič Brežnev. Sovietsky zväz až do nástupu Michaila Gorbačova k moci vytrvalo odmietal, že by o osude Raoula Wallenberga čokoľvek vedel. Až v roku 1990 oficiálne miesta ZSSR priznali, že umrel v roku 1947 v pivnici NKVD na Lubjanke. Napriek tomu sa dodnes objavujú správy o jeho osudoch v gulagoch zo šesťdesiatych rokov. Skutočný hrdina 2. svetovej vojny zrejme zomrel na vyčerpanie v jednom z tisícov koncentračných táborov súostrovia Gulag.
menuLevel = 1, menuRoute = prakticke-hn, menuAlias = prakticke-hn, menuRouteLevel0 = prakticke-hn, homepage = false
09. jún 2023 00:35